Kolegom zavraždeného novinára Jána Kuciaka bol aj Ružomberčan Tomáš Kyseľ, s ktorým sme sa rozprávali o udalostiach, ktoré v posledných týždňoch hýbu celou krajinou.
Už niekoľko rokov žijete a pracujete v Bratislave, ale vyrastali ste v Ružomberku.
Narodil som sa v Topoľčanoch a keď som mal dva týždne, rodičia sa presťahovali do Ružomberka. Bývali sme na Plavisku, neskôr sme sa presťahovali do paneláku pri vojenskej nemocnici.
Ako ste sa dostali k novinárčine?
Po absolvovaní základnej školy Zarevúca a Gymnázia sv. Andreja som si dal prihlášku na žurnalistiku na Katolíckej univerzite. Viacerí spolužiaci sme začali pracovať v médiách už popri štúdiu.
Kde ste začínali vy?
Zamestnal som sa v tlačovej agentúre SITA, kde som väčšinou pokrýval udalosti týkajúce sa prezidenta a ministerstva zahraničných vecí, čo bolo spojené s pomerne častými zahraničnými cestami.
Ako ste sa dostali Aktualít?
Do roku 2015 Aktuality.sk sídlili v Žiline. Vedenie spoločnosti Ringier Axel Springer, ktorá je naším vlastníkom, a vedenie redakcie v tom čase dospeli k rozhodnutiu, že ak sa z Aktualít má stať celospoločensky významné médium, je nevyhnutné presťahovať sa do Bratislavy a rozšíriť redakciu. Šéfredaktor Peter Bárdy dostal tip aj na mňa. Keďže po štyroch rokoch v tlačovej agentúre som potreboval zmenu, a nový projekt sa mi od začiatku páčil, dohodli sme sa na spolupráci.
V tom čase prišiel do redakcie aj Ján Kuciak?
V priebehu roka posilnil našu redakciu známy investigatívny novinár Marek Vagovič, ktorý so sebou priviedol dvoch mladých ľudí. Jedným z nich bol Ján Kuciak.
Aký dojem na vás urobil?
Nebol človekom, ktorý by ohuroval kolektív. Počas prvých dní sme ho veľmi ani nevnímali. Bol síce milý, priateľský, ale zároveň pôsobil nenápadne až utiahnuto. Celé dni presedel pred počítačom a prehrabával sa v rôznych registroch a databázach.
Časom váš kolegiálny vzťah prerástol do priateľstva…
Viac sme sa spoznali pri rôznych neformálnych posedeniach pri pive, ktoré Jano zbožňoval. Počiatočná ostýchavosť časom vyprchala a my sme zistili, že Jano je veľmi vtipný človek. Obdivoval som na ňom aj to, že bol manuálne veľmi zručný. Napokon, aj dom vo Veľkej Mači, kde ho zavraždili, si postupne sám rekonštruoval.
Akým bol novinárom?
Témy, o ktorých písal, boli veľmi komplikované. Navyše, zo začiatku písal dosť suchým, poloúradníckym štýlom. Časom sa to však zmenilo a naučil sa aj zložité veci podať jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom. V novinárskych kruhoch jeho meno začalo rezonovať najmä po tom, čo otvoril viaceré kauzy súvisiace s Mariánom Kočnerom, ktorý sa mu časom začal vyhrážať.
Uvedomoval si, do akého rizika ide, keď odhaľuje špinavosti vplyvných ľudí?
Nikdy sme sa o tom priamo nebavili. Skôr sme si ho doberali, že raz dostane po papuli. Mysleli sme si, že Kočner ho bude naďalej verbálne atakovať, ale určite nikto z nás nečakal, že raz by sa mohlo stať to, čo sa stalo. Nečakal to ani samotný Jano.
Najťažšia otázka nášho rozhovoru – ako ste sa dozvedeli o jeho smrti?
S kolegom sme v ten deň boli na ceste do Banskej Bystrice, kde sme mali pokrývať súdne pojednávanie s poslancom Mazurekom. Už sme boli takmer na mieste, keď nám od šéfredaktora prišla esemeska, aby sme sa ihneď vrátili. Rovnaká správa prišla ostatným kolegom. Nechápali sme, čo môže byť také vážne, že nás všetkých sťahuje z terénu. Napadlo mi, či nás nekúpila nejaká finančná skupina. Volal som viacerým kolegom, čo sa deje, až mi jeden z nich oznámil, že Jana a Martinu zavraždili.
Slovo šok je na popísanie tej chvíle asi prislabé.
Museli sme zastaviť auto pri krajnici, aby sme sa z toho spamätali. Bolo to hrozné. Keď sme prišli do redakcie, všetci bezducho sedeli, mnohí plakali…
Od tej strašnej udalosti uplynulo už niekoľko týždňov. Vyrovnali ste sa už s tým, čo sa stalo?
V prvých dňoch na všetkých doľahol veľký smútok a treba priznať, že aj strach. Niektorí dostali policajnú ochranu, redakciu strážia nielen policajti, ale aj súkromná bezpečnostná služba, ktorú nám poslal vydavateľ. Celý ten strašný týždeň skončil Janovým pohrebom. Pozerať sa na mŕtveho človeka, s ktorým ste sa ešte pred pár dňami rozprávali a smiali, je naozaj ťažké.
Ale po tom všetkom väčšinu z nás naplnilo odhodlanie, akési vnútorné vzopätie, rozhodnutie nepoľaviť a pokračovať v Janovej práci. Zomkla sa nielen naša redakcia, ale celá novinárska obec. Dôkazom je aj novozaložený investigatívny tím zložený z ľudí z viacerých domácich aj zahraničných redakcií, ktorí pokračujú v témach, ktoré otvoril Ján Kuciak.
Veľkým povzbudením sú aj stovky pozitívnych reakcií, ktoré neustále dostávame. Konečným dôsledkom Janovej vraždy tak napokon nie je strach, ale odhodlanie a nová sila.
Smrť Jána Kuciaka pohla celou krajinou. Vyvolala nielen vlnu solidarity, ale aj veľkú nespokojnosť s tým, kto a ako nám vládne. Máte pocit, že sa Slovensko mení?
Mnoho ľudí sa prebralo z letargie. Vyžiadalo si to však privysokú daň – život dvoch nevinných mladých ľudí.
Foto – Dávid Ištok
