Nikdy nevie, kto ide okolo

Tome si rád zahrá na ulici. Ľudia sa často zastavia a počúvajú ho. Foto: archív Tome
Muzikant Tome hráva na ulici, vďaka čomu sa dostal na rôzne pekné miesta a stretol zaujímavých ľudí. Jeho rockerská duša sa občas mihne aj v Ružomberku.

Mladý 22-ročný umelec z Ružomberka je originálny svojím zjavom, miluje rockovú hudbu a živí sa ňou od strednej školy. Tomáš Mikulka, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Tome, vyštudoval odbor kuchár/čašník, no život ho zaviedol celkom iným smerom. Dnes sa venuje naplno hudbe. Tvorí, skladá, hrá na gitare a spieva. Väčšinu času trávi hraním na námestiach po slovenských a českých mestách. Občas si zahrá aj v Ružomberku “pri vajci”.

Ako sa ti momentálne darí a čomu sa venuješ?

Stále sa venujem hudbe, svojej kapele a pripravovanému rockovému albumu. Prednedávnom som sa vrátil z Dubaja, kde som tri mesiace hral na lodi. Mávam sezónne kontrakty, takže si občas zahrám na rôznych pekných miestach.

Vždy si inklinoval k rockovej hudbe?

Niekedy som skladal popové pesničky, ale vždy ma to ťahalo viac k rocku. Keď som sa učil hrať na gitaru, poznal som iba akordy, z čoho mohla vzniknúť len popová pesnička. Neskôr som sa naučil stupnice a vtedy sa moje srdce rozbúchalo a prešiel som na rockovú hudbu.

Prečo práve rock?

Keď počujem rockové gitary alebo bicie, viem na zlé veci v živote okamžite zabudnúť a sústrediť sa len na svoj život. To je dôvod, prečo počúvam rock, lebo mi to „napumpuje“ celý deň. Mrzí ma však, že na Slovensku rock vymiera, to je dôvod, prečo to tu chcem nakopnúť.

Kedy sa ti tvorí najlepšie?

Tvorím len vtedy, keď to cítim. Keď si to naplánujem, nikdy to nefunguje. Tá pesnička je vtedy katastrofálna, sú to len klišé slová, ktoré sa rýmujú. Niekedy nenapíšem pesničku aj tri mesiace, inokedy napíšem štyri veselé pesničky za týždeň.

Venuješ sa v piesňach aj spoločenským témam?

Mám jednu pesničku, v ktorej poukazujem na vplyv sociálnych sietí. Volá sa Chcel by som sa narodiť skôr. Nemám rád sociálne siete a ich vplyv na všetko okolo nás, aj čo sa hudby týka. Mám pocit, že si ju dnes ľudia nevážia, z pesničky im stačí len 30 sekúnd do videa. Napríklad, pieseň Bohemian Rhapsody mala kedysi šesť minút, teraz v rádiu zahrajú dve a pol minúty. Je to smutné. Možno aj preto som začal zbierať vinylové platne.

Pred pár rokmi si sa objavil v speváckej súťaži Superstar, kde si sa celkom pekne umiestnil. Spomínal si, že nemáš rád sociálne siete, no predsa si sa prihlásil do súťaže, ktorá tak trochu o nich je. Ako si vnímal Superstar v tom čase?

Sociálne siete som prestal mať rád po mojej účasti v Superstar (smiech). Vtedy som bol iný človek. Keď si to spätne pozriem, nechápem, čo som tam rozprával a hral. Mal som 19 rokov a v podstate som bol neskúsený aj v muzike. Skočil som do veľkej vody. Keby tam idem neskôr, hudobne ukážem oveľa viac.

Ty si veľmi zaujímavý a výrazný zjav. Hráš rockovú hudbu a aj vyzeráš ako pravý rocker. Prečo si sa prihlásil do súťaže, ktorá prezentuje skôr popový štýl?

Do súťaže som chcel dostať inú hudobnú energiu. Teraz už viem, že Superstar nie je súťaž pre mňa, pretože komunita ľudí, ktorej chcem spievať a hrať, je divoká. To sú ľudia, ktorí si chcú zaskákať, vypotiť sa pod pódiom, nechať tam dušu. Takí v Superstar nie sú. Niekedy takým ľuďom, ako som ja, nechávali oveľa viac priestoru. Napríklad, rockerovi Mirovi Šmajdovi či Michalovi Šepsovi a jeho reggae žánru. Teraz sa zameriavajú skôr na „slaďáky“, lebo to najviac predáva. Je to viac o šou, nie o ľuďoch. Nikto za tebou nepríde a neopýta sa ťa, čo chceš robiť ďalej s hudbou.

Ovplyvnila ti spevácka súťaž tvoj hudobný život?

Síce neznášam označenie „Superstarista“, ale určite to pomohlo aj v rámci toho, že ma ľudia začali brať vážne. Dokonca aj moja mama, keď mi Paľo Habera povedal, že viem spievať. Zároveň mi súťaž nezmenila môj pohľad na hudbu.

Si známy nielen tým, že si telom aj dušou rocker, ale najmä tým, že už tri roky hrávaš na ulici. Venuješ sa stále pouličnému umeniu?

Áno, stále sa živím pouličným hraním, v zahraničí sa tomu hovorí „busking“. Chcem sa mu venovať najviac ako sa dá, pretože to mám strašne rád. Nemusím to organizovať, som sám sebe pánom a urobím si koncert, kde chcem a kedy chcem.

Vedia ľudia, čo znamená slovo „busking“?

,,Busking“ zahŕňa nielen muzikantov, ale aj žonglérov alebo maliarov, ktorých bežne stretnete na námestiach. Mladí vedia, čo znamená ,,busking“ alebo „busker“, je toho plný internet. Starším to treba vysvetliť, ale to je normálne. Nemajú to odkiaľ vedieť.

Ako funguje pouličné hranie?

V mojom prípade, keďže som pouličný hudobník alebo inak povedané „busker“, to funguje tak, že idem ráno o šiestej na vlak. Ružomberok je križovatka medzi všetkými smermi, takže sa len rozhodnem, kam chcem ísť a jednoducho idem. Prídem na námestie vybraného mesta, rozložím si gitaru, zosilňovač a mikrofón. Zahrám pár setov, zbalím si veci a vrátim sa domov večer o ôsmej.

Na akých miestach si zvykneš rozložiť svoje hudobné nástroje a zahrať?

Hrávam len po Slovensku a v Českej republike na námestiach. Začínal som vo Viedni. Ďalej sa mi už nechce chodiť. Mám rád komfort domova. Aj ten Dubaj bol už na mňa moc, pretože som bol dlho preč.

Kde sa ti hrá najlepšie?

Najlepšie sa mi hrá v Žiline, lebo je to blízko a je to väčšie mesto, takže sa tam nájde vždy niekto nový. Aj v Trnave je super.

O pouličnom umení vo svete je známe, že potrebuje rôzne povolenia. Aký je „busking“ u nás na Slovensku a v Čechách?

V Čechách to netreba nahlasovať nikde. Môžeš sa rozložiť, kde chceš, kedy chceš a funguje to na takej vzájomnej dohode. Keď tam príde niekto druhý, jednoducho sa dohodneme. To sa ale netýka Prahy, tá má svoje samostatné pravidlá. Na Slovensku to treba riešiť vždy oficiálnou cestou, čo nie je až také zložité. Sú však mestá, kde sú dosť nepríjemní ľudia na úrade. Ako napríklad Dolný Kubín alebo Poprad, tam mi povolenie buď nedajú, alebo si kladú zbytočné podmienky. Tá byrokracia je až smiešna.

Prečo si sa rozhodol, že sa budeš živiť práve pouličným hraním?

Fascinuje ma, že si môžem takto zarobiť. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné, nemám rád stereotypný život. Keď som robil vo Viedni v továrni, každý deň som chodil okolo muzikantov, ktorí hrali na ulici. V puzdre mali vždy aspoň 50 eur, tak som si uvedomil, že ja som v továrni 12 hodín a zarobil som tiež 50 eur. Jeden deň som sa nahneval a odišiel som z práce o druhej popoludní. Vtedy to celé začalo. Prvý rok som hrával len vo Viedni. Posledné miesto, kde som hral, bol práve Ružomberok. To bola tá najväčšia odvaha, ale aj najväčšia skúška. Odvtedy už žiadne očakávania nemám.

Čo ti práca pouličného muzikanta priniesla do života?

Nie je to len o tých minciach v puzdre, skôr je to o kontaktoch, kvôli ktorým sa viem dostať na rôzne zaujímavé akcie či festivaly. Vďaka tomu viem žiť ako normálny človek, ktorý chodí do „normálnej práce“. „Busking“ ma dostal na veľmi dobré akcie, lebo nikdy nevieš, kto ide okolo. Aj do Superstar som sa dostal vďaka tomu, že išiel okolo pán, ktorý mi povedal, že teraz je Superstar, či sa nechcem prihlásiť. Tak som sa prihlásil.

Spomínaš si na nejaké hranie, ktoré ti utkvelo v pamäti?

Prvýkrát, keď mi otec v 17-tich rokoch zakázal hrať na ulici, že za mňa nebude platiť pokutu. Ja som ho nepočúval a išiel som na hlavnú stanicu vo Viedni. Hral som vnútri, čo je zakázané. Vtedy som ešte o žiadnych pravidlách nevedel. Ale ako keby mi to vesmír doprial, pretože ma tam nikto tri hodiny nekontroloval. Hral som tam jednu pesničku dookola (smiech).

Veľká Británia je známa tým, že je tam mnoho pouličných umelcov. Neuvažoval si nad tým, že by si to vyskúšal aj tam?

Ešte stále mám chuť tvoriť pesničky a hudbu po slovensky. Keď už tá chuť nebude, Británia je môj veľký sen. Aj ,,busking“ tam funguje úplne bežne. Tu to nie je až také známe, preto mi to zatiaľ vyhovuje. Keby to robilo veľa ľudí, nemám kde hrať.

Čaká nás leto, festivaly. Čo momentálne plánuješ?

Máme rockovú kapelu, volá sa Vintage Boyz. Chlapci sú z Liptovských Sliačov. Robíme pesničky, nahrávame ich v štúdiu v Ružomberku. Budeme hrať na rôznych festivaloch po Slovensku, dokonca idem hrať koncom mája super koncert so známym bubeníkom Martinom Valihorom v Bratislave. On a jeho partia ma stretli na ulici, keď som hral v Banskej Bystrici.

Fotogaléria

Článok bol pôvodne publikovaný v júnovom čísle RK Magazínu. 

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Mám vyštudovanú masmediálnu komunikáciu, 3 roky som pôsobila ako moderátorka v dennom školskom (teraz už lokálnom) rádiu. Okrem rozprávania do mikrofónu či písania článkov rada pomáham handmade výrobcom so sociálnymi sieťami a prezentáciou na internete. V RK Magazíne pracujem ako redaktorka a web editorka portálu rkmagazin.sk. Milujem dobrodružné cestovanie, prírodu a dobrú knihu pri káve.