Najväčší hrad na Liptove je uzavretý kvôli renovačným a stabilizačným prácam na hradnom brale. Jeho nepriaznivý stav majú na svedomí aj stavebné zásahy z nedávnej minulosti.
„Počas prvej etapy terajších prác sme vyčistili všetky trhliny, očistilo sa bralo, podmurovali sa previsy. Geológ už navrhol miesta, kde sa budú jednotlivé bralá kotviť, prekrývať sieťou či doinjektovávať. Tieto práce zrealizujeme ešte túto jeseň s presahom do ďalšieho roku,“ približuje Michal Hrčka, konateľ spoločnosti Obnova, ktorá na hrade vykonáva renovačné práce.
Úpravu brala financuje Žilinský samosprávny kraj. „V roku 2018 začneme s prácami na južnej palácovej stene. Odpadla z nej veľká časť, ktorú doplníme, nakoľko sa pod palácom bude robiť aj niekoľko geologických vrtov, čo by mohlo zapríčiniť zosuv muriva,“ vysvetľuje Hrčka.
Dôležité podľa neho je aj udržiavanie zvyškov historických omietok, z ktorých každoročne zhruba 20 percent odpadáva. „Z pohľadu ďalšieho bádania sú veľmi dôležité, vedia nám napríklad povedať, ako bola členená miestnosť. Je našou povinnosťou ich zachrániť,“ zdôvodňuje nutnosť údržby.
„Na hrade sú tiež viditeľné vysolené súčasti betónu a cementových mált, spôsobené zatekaním do murív a interiéru. Vyžaduje to ďalšie riešenia – zlepšenie hydroizolácie a zatrávnenie koruny.“
Obľúbená fakturačná položka
Mnohé z konzervačných zásahov, ktoré na hrade realizovali v druhej polovici 20. storočia, mu paradoxne viac uškodili, ako pomohli. „Likava je z veľkej časti zničená práve aktivovanými cementovými maltami,“ uvádza Oto Makýš zo Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Cementové injektáže použili na opravu hradu v roku 1985. „Dnes už vieme, že múrom to neprospelo, ale zrejme vtedy robili len to najlepšie, čo vedeli,“ zamýšľa sa Hrčka a dodáva, že úpravy nerealizovali v takom rozsahu, ako sa uvádza v dokumentácii. „Už v tej dobe bola zrejme aktivovaná cementová injektáž veľmi obľúbenou fakturačnou položkou,“ konštatuje.
Výnimkou je len Lietava
Problém s použitím nevhodných materiálov na báze cementu sa však podľa ďalších vyjadrení Ota Makýša netýka len Likavy. Po druhej svetovej vojne to vraj skúšali na celom svete. Až v 70. a 80. rokoch po rozsiahlom výskume v zahraničí zistili, že cement nie je pre tradičné murivo vhodný, na rozdiel od maltových zmesí na báze vápien.
Železobetón na sanáciu pamiatok neodporúčali svetoví odborníci používať už v roku 1931. Na Likavskom hrade však takýmto spôsobom upravili stropy v Huňadyho veži o viac ako polstoročie neskôr.
Vnútorný priestor hradu Likava. Foto – Wikipedia/Marcin Szala
Už v šesťdesiatych rokoch boli medzinárodne prijaté odporúčania chrániť pôvodnú stavebnú hmotu pamiatok a starať sa o využívanie tradičných technológií. Na Slovensko však tieto zásady dorazili až po roku 1989 a oficiálne sa udomácnili až v roku 2001, keď Národná rada SR prijala deklaráciu o ochrane kultúrneho dedičstva.
„To, že sa u nás nepresadili skôr, bolo zrejme dôsledkom ideovej izolácie Československa od normálneho, demokratického sveta,“ zdôvodňuje pochybenia vykonávateľov sanačných prác Makýš. „Zo všetkých veľkých slovenských hradov zostala v dobrom stave len Lietava.“
Prečo nie cement?
Slovenské hrady sa stavali prevažne z kameňa, ktorý sa dal ľahko vyťažiť v okolí hradu, v prípade Likavy najmä z vápenca či pieskovca.
„Ide o pomerne mäkký materiál a malta musí byť ešte mäkšia. Pri pamiatkach sa používalo vzdušné alebo hydraulické vápno, ktoré dosahuje pevnosť maximálne do dvoch megapascalov. Tým, že stoja niekoľko desaťročí či storočí bez strechy a riadnej údržby, pevnosť vápennej malty klesá približne k jednému megapascalu. Bežné cementové malty začínajú pri 15 megapascaloch,“ ilustruje Makýš.
Ďalšou nevýhodou cementu je, že zadržuje vodné pary v murive. Vplyvom dažďa hrad vlhne zo všetkých strán. „Vodná para v chladných obdobiach kondenzuje a v zime zmrzne, čo murivo roztrhne,“ poukazuje Makýš na možné negatívne dôsledky.
„Bohužiaľ, na Slovensku nie sú vychovávaní odborníci, najmä statici, ktorí by boli schopní posudzovať tradičné stavby, všade sa vyučuje moderné staviteľstvo, moderné materiály, moderné stavby,“ dodáva Makýš. Vzápätí však vyzdvihuje prácu Michala Hrčku a iných zručných remeselníkov či nadšencov.
Model hradu bude na webe už tento rok
Aj napriek, z dnešného pohľadu, nesprávne realizovanej konzervácii na hrade Likava, však v uplynulom storočí vznikli užitočné podklady, z ktorých vykonávatelia sanačných prác doteraz čerpajú.
Jedným z nich je model z archívu Liptovského múzea, ktorý zobrazuje hrad do roku 1927. Michalovi Hrčkovi sa ho podarilo zdigitalizovať a na internete by mal byť dostupný do konca roka.
Prínosnou bola aj práca pamiatkára Zdeněka Gardavského. V 70. rokoch vytvoril podrobný zámer obnovy hradu Likava a spracoval prvý známy pasport stavebno-technického stavu zrúcaniny u nás.
Hrad Likava bol kráľovským strážnym hradom. Vybudoval ho zvolenský župan Donč v roku 1341. Dostávali ho do užívania liptovskí župani, vlastnili ho aj viaceré významné rody. V 15. storočí bol husitskou pevnosťou. V roku 1707 ho František II. Rákoczi prikázal zbúrať. Jeho palác patrí medzi najvyššie hradné paláce na Slovensku.
Titulná fotografia – liptovskemuzeum.sk
