Spisovateľka Alena Sabuchová: Keby som vedela, že vyhrám, ožehlila by som si šaty

Do rodinného obchodu Rosenzweigovcov vstupujú miestni po chlieb a mlieko, v dome Ruženy a Jozefa Houdeka diškurujú poprední slovenskí politici. O pár domov ďalej sa Ľudmila Beniačová spolu s ďalšími ružomberskými dámami chystajú navštíviť princeznú Alžbetu Siefreedovú vo vile pod Čebraťom. A kým sa manželka lekára Jozefa Matúša Burjana zvíja v pôrodných kŕčoch očakávaného štvrtého potomka, obsadzovaná herečka Ružena Hájková pozerá do zrkadla a nacvičuje si repliky.

Ružomberok bol na konci 19. a začiatku 20. storočia mestom života, kultúry, politických rozhodnutí, snáh o vlastnú emancipáciu, no predovšetkým domovom významnej generácie ľudí. Už vtedy sa v zdanlivo mužskom svete hlásili o slovo ženy.

Významných Ružomberčanov z čias minulých približuje súčasným obyvateľom

O históriu mesta sa zaujíma aj rodáčka žijúca v Bratislave Alena Sabuchová. Pred rokom vytvorila cyklus s názvom Strechy Ružomberka. Miestnych pozvala na vlastivednú vychádzku, na ktorej priblížila príbehy slávnych rodov prostredníctvom ich príbytkov v centre mesta. Nespochybniteľnou súčasťou centra mesta boli známe rodiny – Čavojovci, Hammerschmidovci, Rosenzweigovci, Makovickovci, Bohúňovci, Starkovci, či Griellovci.

„História mesta je veľmi bohatá. Ružomberok bolo miesto, kde žilo mnoho zaujímavých ľudí, o ktorých sa zachovalo veľa materiálov. Rada tieto informácie hľadám, snažím sa ich motivicky spájať a vynášať na svetlo sveta,“ hovorí spisovateľka Sabuchová a jedným dychom dodáva, že v minulosti bolo mesto veľmi zaujímavé, a ak by sa narodila pred sto rokmi, určite by chcela byť jeho súčasťou.

„Dnešné mesto nebudeme nikdy môcť porovnávať s Ružomberkom, ktorý tu bol v období svojej najväčšej slávy. Neviem si celkom predstaviť, že by sa o ďalších sto rokov premenilo na rozvíjajúce a rozkvitajúce mesto. Vstupuje do toho mnoho premenných. Žili v ňom významné rody, boli tu generácie ľudí, mohli tu fungovať podniky, obchody, ale aj kultúrne aktivity. Tým, že tu žilo veľa činných ľudí, mesto malo svoju tvár,“ porovnáva Sabuchová obdobie najväčšej slávy Ružomberka so súčasnosťou, no zamýšľa sa aj nad budúcnosťou.

,,Nemyslím si, že keby sa pár solitérov vrátilo späť, dostal by Ružomberok podobu, v akej o ňom čítame v historických archívoch. Položme si však otázku, či to treba. Mesto si žije svoj život už nejaké roky a vyzerá to tak, že jeho obyvateľom to vyhovuje,“  hovorí.

Prvej vlastivednej vychádzky sa v decembri minulého roka zúčastnili takmer dve desiatky miestnych. „Netreba mať veľké očakávania, čím sú väčšie, tým viac môže byť človek sklamaný. Baví ma to, preto to robím. Ak si to nájde hoci len malú cieľovú kategóriu, tak som ochotná to robiť aj ďalej,“ hovorí o cykle Strechy Ružomberka Sabuchová.

Mladá rodáčka sa v rámci iného projektu zaoberá obdobím dejín prvej polovice 20. storočia. Zaujal ju najmä Ružomberok, pretože to bolo obdobie, kedy mal veľký rozmach, mesto prosperovalo.

„Prvá vychádzka súvisela s významnými osobnosťami, ale nezmestili sa mi do časového rámca vychádzky, ktorý som mala vyhradený, bola už veľká zima v uliciach. Povedala som si, že urobím ešte jeden cyklus. Akosi prirodzene prišlo k tomu, že to budú ženy. Bolo ich tu požehnane, majú za sebou záslužnú činnosť aj v kultúre, aj v osvetovej činnosti,“ hovorí o druhej vychádzke s názvom Ženy Ružomberka Alena Sabuchová. Tá sa napokon kvôli súčasnej epidemiologickej situácii uskutočniť nemohla. Ružomberčania sa môžu zoznámiť s príbehmi ženských „hrdiniek“ centra mesta aspoň v mestskej knižnici, kde je nainštalovaná výstava. Tvoria ju fotografie a sprievodný text k významným obyvateľkám vtedajšieho prosperujúceho a kultúrne bohatého mesta.

Ľudia dodnes nechápu zmysel feminizmu

Cieľom Aleny Sabuchovej nie je glorifikovať ani idealizovať samotné predstaviteľky výstavy či popierať zásluhy ich známych manželov, naopak, snažila sa ich uchopiť ako ženy, ktoré boli úprimnými podporovateľkami svojich mužov a nebránili sa byť ich oporou ako schopné manželky, hostiteľky či matky.

,,Zaujal ma napríklad príbeh Matreny Makovickej, kde sa dá vidieť, čo všetko je žena ochotná urobiť kvôli láske a ani nevie, či je to láska, pretože o nej hovoria, že si ju niekto vzal len z vďačnosti. Je to príbeh o sebaprijatí, o ťažkostiach žien, ktoré sa síce vydali za uznávaných mužov, ale pravdepodobne neboli šťastné,“ približuje osud manželky Dušana Makovického spisovateľka.

Aj napriek tomu, že osudy 12 žien, ktoré sa rozhodla priblížiť Ružomberčanom talentovaná rodáčka, nie sú rovnaké, predsa len sa dá nájsť niečo, čo majú všetky hrdinky rovnaké. „Je to snaha o vlastnú identitu a autonómiu. Vedeli byť matkami aj manželkami, plnili úlohu, ktorá im bola v 20. storočí daná a aj vďaka tomu boli činné. Rozhodli sa realizovať aj po pracovnej či umelecko-vedeckej stránke. Boli symbolom uznania a rešpektu. Veľa zo spomínaných ženských osobností sa snažilo, aby ženy získavali rovnaké vzdelanie ako muži, aby sa vytvárali školy pre dievčatá,“ vysvetľuje Sabuchová a vysvetľuje, že hoci sa úloha a postavenie ženy v priebehu posledného storočia (chvalabohu) zmenila, je zaujímavé hľadať a pozorovať paralely, ťažkosti a ústupky spoločné s dnešným svetom a jeho nastavením.

„Svet sa posúva, no ešte stále žijeme vo výrazne mužskom svete. Nie je rovnováha v mužsko- ženskom platovom ohodnotení, dodnes navyše ľudia radi dezinterpretujú a vulgarizujú význam slova feminizmus. Spoločnosť napríklad ešte stále s obľubou rieši, kedy bude mať žena deti. Mužov sa na to nepýta,“ zamýšľa sa nad postavením žien v dnešnom svete Alena Sabuchová.

Mnoho zaujímavých ženských mien sa do výberu nedostalo, nie z dôvodu, že by ich prácu a pôsobenie nepovažovala za dôležité, no hľadala analógiu medzi ulicou Podhora, kde bola pôvodne naplánovaná vlastivedná vychádzka. Na základe jednotlivých zastávok (papierníctvo, galantéria, metrový textil, či samotné domy, ktoré predstaviteľky výstavy obývali), chcela prepojiť trasu tejto ulice s jednotlivými príbehmi a ich presahmi do súčasnosti.

„V Ružomberku je ešte mnoho zaujímavých ženských príbehov. Anna Jančeková bola pôrodná asistentka, mala veľmi ťažký osud a aj napriek tomu pomáhala cudzím ľuďom. No v meste boli aj viaceré kultúrne pracovníčky, bolo veľa žien, ktoré sa venovali prekladom aj Živene,“ rozširuje zoznam významných žien Ružomberka Alena Sabuchová.

Víťazka Anasoft Litera

Rodáčka Alena Sabuchová nielenže o príbehoch rada rozpráva, ale ich aj sama píše. Svoju knižnú prvotinu napísala pred štyrmi rokmi. Napokon za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska aj Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca.

Pred rokom napísala aj druhú knihu, pomenovala ju Šeptuchy. Mladá spisovateľka zbierala materiál spolu s dokumentárnym fotografom Robom Tappertom na poľsko-bieloruskom pohraničí dva roky. Navštívila región Podlasia, ktorý je dodnes opradený legendami a hmlami, kde žijú na prvý pohľad zvláštni ľudia – majú svoju vieru, biedu aj šeptuchy – ženy, ktoré vedia liečiť.

„Nikdy by som neverila, že svet, ktorý som v Podlasí objavila, naozaj existuje. O to viac sa teším, že som ho mohla spoznať. Podlasie je kraj, ktorý praje príbehom práve vďaka tomu, že je veľmi vizuálny a fotogenický,“ približuje svoje zážitky mladá spisovateľka.

Rustikálny kraj ukázal autorke knihy možnosti romantickej prírody, obľúbila si ľudí, o ktorých hovorí, že boli veľmi láskaví. Hmla či močiare spojené s legendami a povesťami, ktoré z kraja vychádzali, sú spisovateľke veľmi blízke.

„Vždy som mala rada dedinské príbehy, magický realizmus. Toto všetko sa spojilo, objavila som svet, ktorý existuje a nie svet, o ktorom len niekto rozpráva,“ vysvetľuje Sabuchová.

Knihu nazvala na základe reálnych predobrazov postáv, ktoré v regióne žijú. ,,Šeptuchy sú ženy, ktoré sa venujú remeslu šepkania, skrz to liečia. Hovorí sa o nich, že dokážu prinavrátiť zdravie, vyriešiť problémy. Pre mňa boli v prvom rade skúsenosťou s vierou. Pre ľudí sú posledná nádej, pre miestnych sú obrovská autorita, s cirkvou veľmi koeexistujú, duchovenstvo ich ticho toleruje,“ hovorí o ľudových liečiteľkách Sabuchová a približuje ich aj vo svojej knižke. „Vždy, bez ohľadu na deň, sviatok či ročné obdobie na ich okenice klopali nešťastní ľudia, čo v zásade len potrebovali počuť, že niekto za nich vyrieši ich bolesť. Akoby bolesť bola zle rodiace pole, ktoré sa dá na rok znovu preorať a zasadiť doň čosi iné. Čo možno vyklíči, zarodí, možno to už nebude tak bolieť a raz bude mať aspoň nejaký osoh,“ približuje šeptuchy aj čitateľom.

Počas týždňov strávených v neďalekom regióne na poľsko-bieloruských hraniciach stretla približne desať šeptúch. „Nepoznám ich presný počet a asi sa ho ani nikdy nedozviem,“ priznáva autorka knihy.

Šeptuchy sú však v knihe sekundárnou líniou, do ktorej je posadený dej. V príbehu vystupuje Dorota, dcéra miestneho hrobára, učiteľka aj žena, za ktorou chodí zosnulý manžel. Nad tým všetkým je však kľúčový príbeh dospievania.

„Myslím si, že dospievanie je obdobie, ktoré všetkých formuje a možno aj viac ako si reálne dokážeme pripustiť. Je to najkrehkejší vek, kde si môžeme veľa vecí uložiť v hlave a ani nevieme, ako ďalej nás tieto veci ovplyvňujú. Je to obdobie, kedy sa učíme mnohé filtrovať, proti niečomu aj bojovať, a to vrátane samého seba. Nemáme ešte vybudovanú imunitu voči komplexom. Veľmi veľa vecí jednoducho nemáme spracovaných z dospievania a uvedomujeme si to až omnoho neskôr,“ zdôrazňuje zmysel dospievania v kontexte vlastného správania Sabuchová.

Koncom mája získala Alena Sabuchová s knihou Šeptuchy Cenu knižných blogerov Panta Rhei awards a nedávno aj Cenu Jána Johanidesa v kategórii do 35 rokov. Koncom septembra uspela v literárnej súťaži Anasoft Litera 2020 a stala sa víťazkou 15. ročníka.

„Nejako špeciálne som finálový večer neprežívala. Bola som presvedčená, že víťazkou bude Katarína Kucbelová s knihou Čepiec. Keby som vedela, že vyhrám, ožehlila by som si šaty,“ hovorí s humorom, no zároveň s veľkou vďakou za ocenenie rodáčka z Ružomberka Alena Sabuchová.

Titulná fotografia: Alena Sabuchová. Foto: Gabina Weissová.