O osobnom prežívaní Vianoc a dojímavých zážitkoch z detstva, mladosti aj dospelosti nám porozprávala 82-ročná Veronika Veselovská z Liptovskej Lúžnej.
„Kedysi sa počas Adventu a Vianoc chodilo vinšovať, spievalo sa a radovalo, čo z dnešného slávenia skoro celkom vymizlo,“ spomína pani Veronika.
Keďže pochádza z chudobnejších pomerov, Vianoce, ktoré si pamätá z detstva, sa museli zaobísť bez pečenej ryby či darčekov. Na štedrovečernom stole však nechýbali oblátky, med, zemiaky, kyslá kapusta, hríbová polievka či sladké opekance a ovocie.
„Po večeri sme sa pomodlili a začínalo sa koledovanie, na ktoré som sa tešila najviac, no nie kvôli peniazom, ale preto, že to boli veľmi šťastné chvíle, po dedine sa ozýval veselý spev,“ približuje pani Veronika.
„Teraz sú Vianoce bohatšie, no plné bruchá nenahradia niekdajšiu radosť – síce sme mali kedysi málo, no vedeli sme sa tešiť,” zamýšľa sa vzápätí. „V súčasnosti len hľadíme na to, čo majú iní a chceli by sme mať ešte viac. Vianoce sú však hlavne o chudobe. Veď kam poslali Máriu a Jozefa, keď nevedeli nájsť ubytovanie? Matka musela položiť dieťatko do jasieľ, a pritom sa nežalovali. Teraz nám nič nie je dobré. Čím viac možností máme, tým sme nespokojnejší.”
Kňaz im daroval tisíc korún
Vianoce sú aj o vzájomnej pomoci, s ktorou súvisí najdojímavejší zážitok pani Veroniky. Siaha do obdobia, kedy študovala na kubínskom gymnáziu a bývala na internáte. Bolo to v čase, keď jej zomrel otec, nemala vtedy ani pätnásť rokov. Škola bola vo farskej záhrade, do ktorej sa šlo popri kostole, kam sa väčšina študentov zastavila po vyučovaní poďakovať. Staršie spolubývajúce pani Veroniky sa kamarátili s tunajším kňazom a profesorom Matejom Markom, ktorý zvykol pomáhať chudobným študentom.
„Keď som išla na Vianoce domov, pán farár mi po dievčatách poslal tisíc korún, čo bol v tej dobe veľký peniaz. Spolu s drobnými, ktoré som si usporila z vreckového, som ich mame darovala na Vianoce. Nezvykla plakať, ale vtedy jej to prišlo veľmi ľúto, hovorila, že obdarovať by mňa a sestru mala skôr ona. Bola však chorá, a keďže chodila veľa po doktoroch, zadĺžila sa a nemala nám z čoho kúpiť darčeky,“ vysvetľuje pani Veronika so slzami v očiach.
Dobrodinca poznala len z videnia, a preto si jeho pomoc ešte väčšmi vážila. Nemala však možnosť osobne mu poďakovať. Na gymnázium sa už totiž nevrátila, lebo musela pomáhať doma. Naviac šlo o päťdesiate roky, kedy komunisti kňazov zatvárali a nevyhol sa tomu ani dotyčný duchovný. Až po rokoch sa od lúžňanského farára dozvedela, že pôsobí v Podolínci, a tak mu poslala dopis, na ktorý jej aj odpovedal.
„Veľmi si vážim takýchto ľudí. Vždy som bola vedená k tomu, aby som mala úctu k vzdelaniu a učila som sa rada. Preto som zvlášť hrdá aj na nášho rodáka doktora Františka Veselovského, ktorý pôsobil ako advokát v Spolku svätého Vojtecha pred viac ako storočím. Svoju pozostalosť totiž venoval chudobným študentom, keďže vlastné deti nemal. Samozrejme, museli spĺňať určité podmienky – slušne sa správať, mať dobré výsledky a podobne,“ opisuje charitatívnu činnosť významného slovenského vzdelanca a národovca.
Počas sviatkov v službe
Keďže sa pani Veronika neskôr vyučila za pôrodnú asistentku, stalo sa, že v dospelosti, keď už mala vlastnú rodinu, musela štedrý večer stráviť na pohotovosti. „Pamätám si na veľmi náročnú službu – vonku bolo nepríjemne a prichádzalo k nám veľa ľudí. Nakoniec sme si však s doktorkou, sestrou a šoférmi našli čas aj na spoločnú večeru, ktorú sme objednali. Zaspievali sme si a pomodlili sme sa tak, ako doma,“ spomína.
Medzi sviatkami ju raz zavolali aj k pôrodu na vyšnom konci Lúžnej. Bol večer, práve umyla seba aj deti a z domu sa jej veľmi nechcelo. Vychystala sa však a vysadla na sane, na ktorých prišiel manžel rodiacej ženy. Aj v týchto chvíľach sa snažila nájsť niečo pozitívne. „Bola to krásna cesta. Mesiačik svietil, bola tuhá zima, všade bolo bielo, tak vianočne. Krajšiu cestu som nikdy nezažila a zrejme už ani nezažijem,“ poznamenáva s nostalgiou.
Na prevoz do nemocnice už nebol čas, lebo pôrod bol rýchly a ani sanitka by sa do dediny nedostala, keďže napadlo veľa snehu. Dieťa sa tak narodilo doma. „Z chlapčeka sa stal učiteľ a dnes už je na dôchodku,“ usmieva sa bývalá pôrodná asistentka.
„Príchod na svet je najkrajším životným momentom, a práve to by nám mali pripomínať aj Vianoce,“ prízvukuje pani Veronika. „V súčasnosti sa však na deti dívame ako na ťarchu. Počas mojej praxe sme sa tešili z každého dieťaťa a aj pri komplikovanejších prípadoch sme sa snažili pomôcť najviac, ako sme vedeli. V súčasnosti je medicína na vyššej úrovni, no detí sa rodí stále menej, čo je smutné. Spolu s nimi sa totiž zo spoločnosti vytráca aj radosť.“
Titulná fotografia – autorka
