Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Dieťa malo iba osem mesiacov. Jeho rodičia, poučení odbornou literatúrou aj radami skúsených, sa snažili rozvíjať jeho schopnosť vnímania a aj mu trochu priblížiť svet, ktorý naň čaká, a tak mu ešte nenarodenému, prebývajúcemu v maminom brušku, hrali na syntetizátore a spievali. Vtedy sa vždy upokojilo, prestalo kopať alebo sa prevaľovať a tíško počúvalo.
Potom, ako malý Matej prišiel na svet, nechcel v noci spávať. Nedožadoval sa krikom pozornosti iba vtedy, ak videl okolo seba ľudí a počul ich hlasy, prípadne ak hrala hudba. No okamžite, keď svetlo zhaslo a zvuky stíchli, dieťa spustilo koncert.
Až po ňom, obyčajne vyčerpané plačom, zaspalo z ničoho nič – v priebehu dvoch sekúnd. Keďže sa ukazovalo ako mimoriadne vnímavé na hlasy a zvuky, rodina čakala, že sa malý jazýček rozviaže skoro. Jeho babička, bývalá učiteľka, zakaždým, keď dobehla na návštevu, aby sa s vnúčaťom potešila, brávala ho na ruky a dieťa počúvalo jednoduché rozprávočky o myške, kocúrovi, líške, medveďovi a o psíkovi, ktorý, kade chodil, tade štekal : „Hav! Hav! Hav!“
Raz prišla, dieťa práve vstalo, no len čo začulo známy hlas, otvorilo oči, a keď sa jeho stará mama naklonila nad postieľku, aby sa mu prihovorila, roztiahlo ústočká do úsmevu a povedalo: „Hav!“
Rodina sa smiala, niektorí sa škrabali za ušami : To ako? Dieťa sa naučí najskôr brechať a až potom rozprávať?
Zišla sa rodinná rada najprv v širšom, potom v užšom zastúpení. Rozhodli zatiaľ z výchovného pôsobenia vylúčiť rozprávky o zvieratkách, keďže malý Matej si svoje prvé naučené slovíčko párkrát denne skúšal.
A to bolo šťastie – precvičovanie malého jazyka prinieslo vzápätí prvý plod, lebo presne po týždni odomknuté detské ústa vyslovili najkrajšie slovo, aké z nich môže zaznieť : „Mama!“
Text bol uverejnený v zbierke Antona Laučeka – Iba tak V.
Ilustračná fotografia – zdroj Pixabay
