Problémom je človek, nie pes

Práca so psami prináša množstvo pekných, ale aj nepríjemných okamihov. Zdrojom negatívnych pocitov sú však hlavne ľudia.

Už roky sa útulky plnia nechcenými zvieratami. Majitelia psov či mačiek udávajú rôzne dôvody. Nemajú na nového člena rodiny čas, hlásia sa alergie, prišli o prácu, predávajú dom, musia vycestovať. Mnohí s prekvapením zisťujú, že o domáceho miláčika sa treba aj starať.

„Denno-denne mám desiatky telefonátov, no všetkých psíkov do nášho útulku z kapacitných dôvodov vziať nemôžeme,“ hovorí Oľga Lizáková z Centra nájdených zvierat v Ružomberku.

„Snažíme sa preto priblížiť ľuďom aj iné alternatívy. Nabádame ich, aby si to premysleli, odporúčame im výcvikové školy, kde im so psíkmi poradia. Za posledné dva-tri roky sa nám vďaka nim podarilo docieliť, aby zvieratá zostali v pôvodných rodinách,“ vysvetľuje.

Chovy a množiarne

V porovnaní s inými psími ubytovňami pôsobí útulok v Bielom Potoku veľmi príjemným dojmom. Vďačia za to mnohým podporovateľom, jeden z nich im na stavebné úpravy venoval až 30-tisíc eur. Psy tak majú v každom vydláždenom koterci zabudované aj podlahové kúrenie.

V marci uplynulo 18 rokov odvtedy, čo sa pani Oľge s priateľkami podarilo po vyzbieraní 1500 podpisov toto miesto sprevádzkovať. Nešlo o ľahký proces, keďže prvý ružomberský útulok, ktorý vznikol ešte pred Slobodou zvierat, skončil neslávne.

Pani Oľga však mala k založeniu nového zariadenia pre opustené zvieratá silnú motiváciu.

„Keď boli naše deti malé, našli na ulici túlavého psíka, ktorého sme si nechali. Bolo to nesmierne vďačné stvorenie. Prežil s nami zopár pekných rokov, no, bohužiaľ, nám ho jedného dňa zrazilo auto. Celá rodina smútila. Povedala som si, že na jeho pamiatku postavíme útulok pre psíkov z ulice,“ približuje, čo stálo za zrodom Centra nájdených zvierat.

Zásadný problém predchádzajúci umiestneniu psa do útulku vidí v množiarňach. „Dnes je kupovanie psov v móde. Ľudia sa nadchnú bez toho, že by si to poriadne rozmysleli. Mnohí si zadovážia šteniatko od množiteľov, ktorí majú nižšie ceny než oficiálne chovy. Často sa však stáva, že z neho nakoniec vyrastie niečo iné, než si majitelia predstavovali, je chorľavejší a podobne. Po čase sa ho preto chcú zbaviť,“ poukazuje na možné problémy.

Priznáva však, že aj medzi ľuďmi, ktorí sa chovu venujú neoficiálne, môžu existovať svetlé výnimky.

Sedem brokov v labke

Počas svojej práce sa pani Oľga síce stretla s hyenizmom a nezodpovednosťou, no drží ju pri nej to, že opustené psy či mačky si s týmito ľudskými vlastnosťami samé neporadia.

Aj dolnoliptovské túlavé či nechcené psíky majú svoje tragické príbehy. Pani Oľga si spomína, ako raz pred útulkom našli skrinku na topánky, poriadne priklincovanú. Keď prišli policajti a otvorili ju, našli v nej šteniatka buldočka. Tri z nich boli mŕtve, prežilo len jedno, ktoré následne umiestnili do Bratislavy.

„Každú chvíľu sa stretávame s nejakým neľudským správaním. Prednedávnom sme šli na sterilizáciu a psík mal na labke mokvajúcu ranu. Veterinár mu v nej našiel sedem brokov,“ udáva ďalší príklad.

Niektorí ľudia, ktorým útulok automaticky nevyhovie, bývajú veľmi radikálni. „Jedna kolegyňa mi vravela, že keď psíka od majiteľa nevzali, našli ho obeseného pri útulku. Nájdu sa takí, čo sa chcú zvieratka zbaviť za každú cenu a poradiť si nenechajú,“ konštatuje.

Keď si pred časom pani Oľga užívala voľné chvíle na chate u rodičov, ozvala sa jej žena, ktorá na hubách našla o strom priviazaného postreleného psa. Mizernému strelcovi sa ho nepodarilo usmrtiť. Aj keď už telo psíka pokrývali mušie larvy, stále bol nažive.

„Prosila som volajúcu, aby ho šla dať utratiť, nech sa už netrápi. Sľúbila som jej, že ju osobne vyhľadám a dám jej peniaze. Rýchlo ho šla dať uspať,“ spomína si pani Oľga.

Zo špiny do luxusu

Motiváciou k zakúpeniu štvornohého kamaráta bývajú aj filmy. Jednému pánovi sa toto ľahkovážne rozhodnutie stalo osudným. Kúpil si akita inu, ktorá patrí medzi najnevyspytateľnejšie plemená. Väčšinu času bola s novým prírastkom len manželka s dieťaťom, keďže muž chodil na týždňovky.

Keď sa raz po dlhšom čase vrátil domov, pes ho pri vyčesávaní alebo inej jemu nepríjemnej činnosti napadol a riadne dohrýzol. Prípad riešila aj polícia a psa chceli utratiť. Veterinár kontaktoval pani Oľgu, či by si ho nevzali do útulku. Súhlasila, no dnes to ľutuje.

„Neustále útočí, cerí zuby, už tri dni je len zavretý v koterci. Čakali sme, že sa upokojí, no neprestáva to. Uvidíme, čo povie veterinár, ktorý sa má naň prísť pozrieť,“ vzdychne si pani Oľga.

Ak sa pošťastí, možno sa ho raz podarí skrotiť. Nebol by to prvý zázrak, na ktorý by v ružomberskom útulku spomínali.

Kedysi si od nich pani z Bieleho Potoka vzala čuvača a všetko vyzeralo príkladne až do chvíle, kým sa neodsťahovala od priateľa, s ktorým tu žila. Psa si však so sebou nevzala a jej bývalý sa oň neunúval starať. Pani Oľga chodila zbedačenému zvieraťu hádzať cez plot aspoň granule.

Keď sa psa podarilo vziať naspäť do útulku, bol v katastrofálnom stave. Nemohli sa ho ani dotknúť, zúril, mal zapálené uši, už mal aj svoje roky.

Slovenský čuvač z ružomberského útulku, ktorý našiel domov v bratislavskom Lamači. Foto – archív ružomberského útulku

A ako sa mu darí dnes, keď si ho vzala do opatery nová rodina? „Žije v Lamači a má prejdenú celú Európu. Ten istý pes, ktorý žil v špine prespáva v zahraničných hoteloch, všade je maskot a dostáva sa mu veľa obdivu,“ usmieva sa pani Oľga a na rukách jej nabiehajú zimomriavky. „A práve vďaka takýmto šťastným koncom má naša práca zmysel!“

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 7/2018.

Foto – autorka

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.