Pred pár rokmi som čítala esej Amerika od francúzskeho postmoderného sociológa Jeana Baudrillarda. Týkala sa skrytých stránok civilizácie oddelenej od Európy celým Atlantickým oceánom.
Zaujala ma v nej pasáž o behu, v ktorej bol veľmi humorným spôsobom opísaný podnet tejto fyzickej aktivity. Beh sa samozrejme týkal Ameriky.
Ako sa beží u nás v Ružomberku? Nemyslím beh ako športovú aktivitu, za ktorú miestna firma vypláca bežcovi prémie. Skôr by som to opísala ako plahočenie sa, hnanie sa, či štvanie sa za cieľom.
Beží sa nám podľa mňa nadmieru dobre – každej druhej osoby, ktorej sa na ulici spýtam, ako sa má, odpovedá: „Nestíham.“ V duchu sa pýtam: „Ale čo?”
Priznám sa – aj moje odpovede sú väčšinou tohto typu. Zamyslime sa teda spoločne nad našimi spoločnými či individuálnymi cieľmi. Veď predsa ako civilizáciu – je jedno, kde sa nachádzame, nás charakterizuje jedno: zámer prežiť náš život ako najlepšie vieme (česť výnimkám).
Keď ráno vykročíte z domu, všimnite si sám seba a odhadnite svoju rýchlosť. Nepríde Vám z nej v zákrutách zle?
Behu zdar!
Ak sa chcete pozastaviť, môžeme sa v kultúrnom centre Panoptikum v Ružomberku už v sobotu, 24.2. 2018 o 18:00 hod. spolu zahrať http://fotobezka.sk/hra-pre-dospelych-podaj-dalej-v-kulturnom-centre-panoptikum
Titulná fotografia – Mucha letiaca spiatočkou, © Fotobežka, 2018
