Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Deti nepoznajú radu starých filozofov o používaní jazyka hlavne na to, aby sme skrývali svoje myšlienky. Povedia na plné ústa, čo tušia a čo si myslia.
Prastarému otcovi, čerstvému osemdesiatnikovi zverili na hodinku štvorročného pravnuka, nech spolu na snehu popreháňajú nové sánky.
Spustili sa z mierneho svahu, pradedo sediaci vzadu, pred ním chlapča. Dospelý, keďže naberali podľa neho nebezpečnú rýchlosť, pätami brzdil, no dieťa sa hnevalo:
„Nebrzdi! Ďaďo, nebrzdi!“
Starý si nedal povedať a po pristátí na rovinke bolo dieťa viditeľne nahnevané. Nechalo dospelého bez pomoci vytiahnuť sánky nahor a zadychčaného sa na ne uvelebiť. Ono stálo a premýšľalo.
„Jurko, veď sadaj!“ nabádal pradedo pravnuka.
Zo strany osloveného zaznela stručná otázka:
„Ideš zasa brzdiť?“
„Musím. Veď by nás vyvalilo.“
„Nech vyvalí.“
„Ty sa nebojíš? Môžeme sa doudierať.“
„Ja sa nebojím“, vyhlásilo dieťa.
„Ja áno.“
„Tak vypadni!“
Sánky sa nepohli, kým prastarý otec „nevypadol“.
Potom dieťa rozprestrelo krídla voľnosti a za pár sekúnd zletelo výskajúce nadol. Tam ho poriadne vyváľalo v snehu.
Čo môže byť krajšie, ako keď sa šialene rútite priestorom, vietor vám sviští okolo uší, svet okolo nahradzujú bleskové obrázky a ostatní odskakujú z cesty. Že sa možno zablatíte, namočíte, alebo si rozbijete fasádu, vám neprekáža. Tých niekoľko besných okamžikov za to stojí.
Niekedy sú ako celý život.
Deti to vedia.
Počúvajte ich!
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka, Iba tak VIII.
Ilustračná fotografia, zdroj – Pixabay.com