Čas na opravu pokazeného

Či už ide o zlomené srdce, poškodené zdravie alebo stratenú nádej v živote, nie sme na to sami. Vianočná zvesť je práve o tom, že náš Tvorca prišiel medzi nás. Ako náš priateľ, ako Nebeský opravár.

Nebolo to tak dávno, keď sme si k pokazenému televízoru mohli zavolať pána opravára, ktorý prišiel so svojím záchranným kufríkom. Z neho vybral správnu súčiastku, ktorú pripájkoval do pokazeného televízora. Ten zrazu fungoval ako nový. Svet sa odvtedy zmenil. Takýchto pánov opravárov už nie je možné tak ľahko nájsť. Je to skôr zázrak.

Už dávno sme si zvykli, že je ľahšie to pokazené vyhodiť a kúpiť nové. Už takmer nič si nenechávame roky. To, čo sme kedysi nosili do opravy, dnes vyhadzujeme. Mobily, domáce spotrebiče, oblečenie, nábytok, automobily. Všetko meníme v správnom časovom intervale. Je to vraj ekonomicky výhodnejšie.

Škoda však, že táto mentalita zahadzovania prenikla aj do vzťahov. Zrazu podobne ľahko ako domáce spotrebiče zahadzujeme vzťahy, dlhoročné priateľstvá a partnerstvá. Máme totiž pocit, že keď sa vo vzťahu niečo pokazí, je ľahšie takýto vzťah zahodiť a nájsť si nový, ako sa ho snažiť opraviť.

Dnešné komerčné Vianoce nás v tomto životnom štýle podporujú. Veď je to čas, kedy si opäť pod stromčekom nájdeme kopu nových vecí. A čo s tými starými? V lepšom prípade ich posunieme ďalej, v horšom prípade vyhodíme.

Poviem vám jeden príbeh. Stal sa môjmu kamarátovi počas Vianoc. Bol vtedy malým chlapcom. Dnes má už cez päťdesiat. Vyrastal v Kežmarku. Bol Štedrý večer a on netrpezlivo čakal na ten najkrajší moment – rozbaľovanie darčekov. Najskôr celá rodina boli v kostole. Po kostole štedrá večera, a až potom nadišiel ten čas prísť k stromčeku a rozbaliť darčeky.

Keďže bol najmladší, vbehol pod strom ako prvý. A hneď k tomu najväčšiemu darčeku. Od radosti kričal, keď rozlúštil na ňom svoje meno. Keď však veľkú krabicu rozbalil, prišlo sklamanie. Neveril vlastným očiam. Boli tam síce darčeky. Boli to však darčeky, ktoré už v minulosti dostal a medzičasom ich pokazil. Všetky boli pokazené.

Indián s odlomenou nohou, autíčka bez koliesok a pod. Bol totiž takým malým kazisvetom. Jeho otec ho viackrát upozorňoval, že ak si pokazí tie, ktoré má, druhé nedostane. Tak mu pripravil na tieto Vianoce tvrdú príučku. Napokon tá príučka až taká tvrdá nebola. Otec bol k nemu milostivý. Tento kazisvet napokon predsa dostal aj jeden nový dar. Keď si však po rokoch na tieto zvláštne Vianoce spomína, s vďakou myslí na chvíle, keď potom spolu s Otcom opravovali to, čo pred tým pokazil.

Možno aj naše Vianoce môžu byť časom opráv. Časom, kedy môžeme opraviť to, čo sme počas roka pokazili. Myslím teraz zvlášť na vzťahy.

Naši blízki môžu byť tými živými bábikami, ktorým sme ublížili. Možno sme povedali slová, ktoré v nich niečo zlomili a veľmi ťažko sa to bude naprávať. A potom sú tu zranenia, ktoré si aj my nosíme v sebe. Aj s tými treba niečo spraviť. Pokúsiť sa odpustiť.

Či už ide o zlomené srdce, poškodené zdravie, alebo stratenú nádej v živote, nie sme na to sami. Vianočná zvesť je práve o tom, že náš Tvorca prišiel medzi nás. Ako náš priateľ, ako ten Nebeský opravár.

Spolu s ním sa môžeme aj počas tohtoročných Vianoc odvážiť opraviť to, čo je už dlhší čas pokazené. Ak sa vám zdá, že vianočný čas je na to príliš krátky, môžete v opravách pokračovať aj v novom roku 2021. Niektoré veci však budú opravené až vo večnosti. Aj to môžeme považovať za dobrú správu.

Vianočné zamyslenie od evanjelického kňaza Dávida Bázlika. Ilustračná fotografia: pexels.com