Fullov učeň, ktorý bol pri zrode Markízy

O spomienkach na svoje detstvo, kedysi kozmopolitnom Ružomberku či o Majstrovi Ľudovítovi Fullovi sme sa rozprávali s rodáčkou Janou Turečkovou. 

Ulica Antona Bernoláka ešte niesla názov ulice Februárového víťazstva. Pred jedným z domov si kriedami na asfalte kreslila malá Janka. Niekedy sa z asfaltu na okoloidúcich usmievali dievčatá na lúke, inokedy mohutný Choč. A hoci jej výtvory boli pri živote len dovtedy, kým ich nezmyl dážď, pozornosti pred okoloidúcimi neunikli. Počas svojich „umeleckých“ prechádzok Ružomberkom sa pri nej pristavil aj známy maliar Ľudovít Fulla. Povedal, že má zaujímavú kompozíciu farieb a vidí mnohé odtiene. Neskôr ju pozval do svojho ateliéru a napokon Janu Turečkovú, rodenú Bočekovú aj trochu uviedol do sveta farebného maľovania.

V spomienkach na svojho otca Milana Bočeka

,,Na detstvo mám milé spomienky. Chodila som na základnú školu, na terajšiu Dončovu ulicu. Potom som začala študovať na Gymnáziu v Ružomberku. Spoločne s bratom sme vyrastali v kruhu kamarátov. Mali sme dvor, veľa sme športovali, no samozrejme, robili sme aj nezbedy,“ spomína si s úsmevom na detstvo Jana a dodáva, že vtedy bol Ružomberok omnoho živšie mesto ako dnes.

Nečudo, bol to práve jej otec Milan Boček, ktorý sa rád angažoval v kultúrnych aktivitách mesta.

„Dlhé roky robil  riaditeľa Závodného klubu pri SCP, mal veľa priateľov,  známostí z jeho školských čias. Jeho spolužiak z gymnaziálnych čias bol napr. Ladislav Mokrý, ktorý bol riaditeľom Slovenskej Filharmónie, niekoľkokrát spoločne  dotiahli do Ružomberka “ vzácnych hostí,“ z kultúrneho a spoločenského života vysvetľuje Jana.

V tom čase, tak ako doteraz sa v hlavnom meste konali Bratislavské hudobné slávnosti. Vďaka ich priateľstvu sa aj v Ružomberku organizovali umelecké  koncerty pre pracujúcich, kde vystúpili tí istí umelci ako v Bratislave. „V Ludrovskom kostolíku sa konali  jedinečné orgánové koncerty. Chodili sem vystupovať japonské organistky alebo aj huslisti z Japonskej štátnej opery. Pamätám si, že Ludrovský kostol bol plný, dokonca bolo zvykom, že  koncert  sa uvádzal aj v angličtine. Ľudia prišli sviatočne oblečení, celkove to malo  skutočne slávnostnú atmosféru,“ listuje v spomienkach Jana a dodáva, že práve jej dal otec na starosť ukázať mesto zahraničným umelcom  a ukázať im zaujímavosti  mesta. „Japonskú sopranistku a organistku  som ,,vytrepala“ na Likavský hrad, bola unesená, nikdy predtým nevidela hrad,“ vysvetľuje rodáčka z Ružomberka a opäť načrie do spomienok.

V Závodnom klube pre SCP bola pomerne veľká kultúrna sála, kde sa premietali filmy, robili rôzne kultúrne a umelecké súťaže. Poslúžila však aj na odborné prednášky. „Otec  pozval do Ružomberka  prvú slovenskú astronómku Ľudmilu Pajdušákovú. Nakoniec z  toho bola dlhoročná a veľká spolupráca s Astronomickým observatórium so sídlom na Skalnatom Plese. Pamätám si, že Ľudmila Pajdušáková  uskutočnila niekoľko prednášok a vedela pútavo rozprávať o hviezdach. Dvoch študentov dokonca tak zaujala, že sa napokon rozhodli študovať astronómiu, a teraz pracujú ako významní vedci v observatóriách vo svete “ konštatuje Jana.

Sála však zastrešila aj milovníkov hudby. A to najmä zahraničnej. Pod taktovkou Milana Bočeka vznikol aj populárny Čaj o piatej, takzvané “Mládežká”.

,,Otec pôsobil v hudobnej  kapele, vtedy bol  veľmi populárny džez. Do Ružomberka chodila každú nedeľu na čaj o piatej aj mládež z Martina či Dolného Kubína, aby sa učila  “moderne” tancovať, ja som bola  v tom čase maličká, ale často tieto chvíle odznievali v spomienkach našej rodiny. Ako spomínal môj ocino na týchto podujatiach bolo zakázané pitie alkoholu a aj tak sa mládež vedela výborne zabaviť. Prišli predtanečníci a učili tancovať napríklad rokenrol. Už vtedy nasávali zahraničný bigbít,“ vyratúva otcove aktivity Jana a pokračuje.

Milan Boček bol v roku 1967 jedným zo zakladateľov Medzinárodného umeleckého salónu  Fotofórum, medzinárodnej výstavy fotografií, ktoré prichádzali z celého sveta. ,,Fotky na výstavu vyberala  medzinárodná porota. Chodili sem profesori, ktorí učili fotografiu aj napr.  francúzskej Sorbone, medzi nimi i poľský profesor Lagocki, ktorý učil na Jagelonskej univerzite, ale aj veľa Rakúšanov, Nemcov, boli to profíci,“ približuje odbornú porotu Turečková.

Vernisáže mali vždy slávnostný pátos. Nechýbala hudba, umelci a veľkolepé diela. O výstavách vedeli aj turisti. Prioritne síce vždy prišli pozrieť liptovské hory, no vždy ich to “ vcuclo “aj za umením. A nielen ich. Na obrazy sa chodili pozerať celé zájazdy.

„Aj my deti sme boli unesení. Pre nás to bol iný svet. Zrazu sme videli púšť, farebnú krajinu, krajiny ako  Izrael, Mongolsko, Irán, Brazíliu, ale aj fotografie  Sochy slobody,  Vďaka fotografiám sme spoznávali ďaleký svet,“ spomína Jana.

Režim však nikoho nehladkal po tvári. Fotky museli prejsť schválením na Ústrednom výbore Komunistickej strany. „Do Bratislavy sa cestovalo na starom Žiguli, ku každej fotke bola preto vždy pripravená krátka notička, pretože ,,kádrovaci“ chceli vysvetliť obraz fotografie. Vždy to dobre skončilo a každá fotografia prešla ideologickým zdôvodnením. Jeden zo zakladateľov Fotofóra, pán Chmelík vtedy  vždy pre istotu zobral fľašu domácej a povedal, že keď už bude najhoršie, tak sa to tam vytiahne,“ hovorí o vtipnej spomienke svojho otca Jana.

A hoci to v porovnaní s dnešným Ružomberkom znie ako sci-fi, Ružomberok bol v tom čase skutočne kozmopolitným mestom. Na pracovnú stáž do Bavlnárskych závodov vtedy s názvom Vladimíra Iljiča Lenina prichádzali Kubánci aj Vietnamci. Prispeli ku farebnému koloritu mesta.

„Ako žiaci sme chodili do závodov na exkurzie. Vietnamci boli veľmi usilovní a pracovití, veď aj Kubánci. Keď však niekto pustil rádio, nechali nite niťami a začali tancovať. Vedeli si užiť život, či bolo teplo či zima,“ hovorí o inom temperamente Jana Turčeková.

Spomína si aj na prvomájové sprievody v meste, aj na Kubáncov vystupujúcich  na alegorických vozoch svoju sambu a rumbu, či tancujúcich po sprievode pred Hotelom Kultúra. „Kubánci tu otvorili veselý  život. Hocikedy ich bolo vidieť tancovať v meste so svojimi magnetofónmi, s ktorými sa radi prechádzali po mste.Dokonca aj v zime, im bolo stále teplo,“ vysvetľuje Jana.

V tom čase v meste pracovalo aj veľa Chorvátov, Slovincov, ČiernoHorcov, ktorí pracovali pri budovaní Celulózovopapierenského kombinátu. Taktiež tu v tom čase pracovalo veľa Kanaďanov, pretože papierenský kombinát budovala kanadská spoločnosť Simons & Overeas. ,,Boli to veľmi otvorení ľudia a veľmi sa im páčila naša príroda. Chodievali sme s nimi  do prírody, na rôzne pikniky, stavali sme s nimi dokonca totemy, nakoľko mnohí z nich mali indianskych predkov. Čo ešte viac dotváralo kolorit mesta,“ hovorí Ružomberčanka.

V meste bolo aj niekoľko kín. Lístok bol za korunu, premietali sa Vinetuovky alebo aj ruské rozprávky. „Do kina Kultúra prišli Kubánci. Vždy zaplnili tri rady a neustále komentovali film. Keď bola nejaká vtipná sekvencia, tak sa rehotali, že museli zastaviť film, aby bolo po chvíli v sále opäť ticho. Nám to nevadilo, smiali sme sa na nich. Nás by síce z kina vyhodili pri takomto správaní, no k nim si to nikto nedovolil. Pôvodne 90-minútový film sa kvôli nim natiahol aj na dve hodiny,“ spomína na časy minulé Ružomberčanka.

Jej otec do mesta na dolnom Liptove pritiahol mnohých umelcov. Milana Lasicu aj Júliusa Satinského, Sľuk či Lúčnicu, ale aj umelci z vážnej hudby, napríklad Slovenskú filharmóniu dirogoval uznávaný Ondrej Lenárd. Spomína si, že vtedy bolo mesto kultúrne veľmi bohaté.

,,Vystupoval tu aj Karol Gott, Helena Vondráčková, Michal Dočolomanský a ďaľší. Bolo tu aj niekoľko predstavení pbľúbenej relácie Vtipnejší vyhráva priamo, ktorú konferoval Ivan krajíček s Oldom Hlaváčkom. Pamätám sa, že keď mal vystupovať Karol Duchoň prišli mladí, starší aj tetušky, čo povychádzali  testne pred jeho koncertom z kostola. Robili sa aj  auroské čítania v knižnici.  Prišla Klára Jarunková, Elena Čepčeková, Ferdinand Gabaj ,vždy nám popodpisovali knižky aj s venovaním,“ vysvetľuje dolnoliptáčka.

Ťažká doba

Pekné a úsmevné zážitky striedali aj tie smutnejšie, najmä v spojitosti s režimom. Janina stará mama pochádzala z 11 detí. Jej otec pracoval dlhé roky v Pittsburgu v železiarňach. Potom sa vrátil na Slovensko. Určitý čas bol aj  pltníkom.  Mal niekoľko pltí, často sa s nimi plavil až do Turecka či Egypta.

„Stará mama si už na svojho otca nepamätala, zomrel keď mala rok a pol. Všetci jej starší súrodenci odišli do Ameriky a tam aj ostali. Stará mama vyštudovala na Slovensku, zoznámila sa so starým otcom a spoločne sa rozhodli, že tu aj ostanú,“ začína rozprávať o svojej rodine Jana Turečková.

So svojimi  súrodencami a príbuznými si však často dopisovala, listy v angličtine  neskôr písala práve jej vnučka. „Obávali sme sa, pretože nás monitorovali. Chodili otvorené obálky bez listu, veľa listov ani neprišlo. Teta mi rifle posielala na sedemkrát, vždy ich ukradli. Spomína si na vtedajšiu dobu Jana.

Stará mama v Bratislave často stretáva aj prezidenta Jozefa Tisa. „Vraj bol samotár, no chodieval sa prechádzať okolo Dunaja, mnoho ľudí ho v tom čase stretávalo na ulici. Vnímala ho ako  skromne vyzerajúceho človeka,  spomína na starú mamu jej vnučka.

Nielen stará mama, ale už aj jej otec Milan Boček bol aktívny v disidentských kruhoch. Študoval na Stavebnej fakulte vtedajšej SVŠT. Ako študenti vyrábali rôzne plagáty, organizovali manifestácie proti vtedajšiemu režimu. Napokon kvôli svojej angažovanosti musel odísť študovať do Brna.

V roku 1968 prišla okupácia. Z Liptovského Mikuláša prechádzali cez Ružomberok tanky.

„Pamätám sa, že sme sa ako deti pretekali, komu sa pomedzi ne najviac podarí prebehnúť. Niekto ma však uvidel a vyzradil mame, že tam behám, že ma môžu zabiť. Tá ma odchytila a kým otec neprišiel z roboty, kľačala som za trest na drevených špálkoch,“ hovorí o príchode Rusov vtedy ešte nič netušiace dieťa.

,,Keď prišiel otec, začal mi vysvetľovať, čo sa stalo. Nadšene som mu oznámila, že som súťaž dvakrát vyhrala. Ošetril mi nohy, už som ich mala trochu zakrvavené, vtedy aj mama precitla. Pamätám si však na ten moment, keď mi povedal, že prišli Rusi a začal plakať. Veľmi ho to poznačilo, mali pocit, že ich snaženie vyšlo na zmar,“ opisuje emotívnu chvíľu Ružomberčanka a hovorí, že jej otec si vtedy čo-to aj vytrpel.

Milan Boček bol po príchode Rusov zadržaný. „Vytlačili dosť plagátov a hádzali ich Rusom do tankov. Boli to texty v ruštine, kde napríklad stálo ,,Odíďte, nepotrebujeme vás“, no robili aj iné sabotážne akcie a niekto ich udal,“ začína rozprávať dcéra známeho aktivistu.

,,Otec sa na tri, štyri mesiace vyparil. Ani mama nevedela kde je, myslela si, že niekde hrajú s kapelou. Starí rodičia vedeli, no ja som bola s bratom ešte veľmi malá, nechceli našu mamu rozrušovať. Vrátil sa, no mama sa na túto tému nechcela rozprávať. Bola som jediná, s kým sa otec o tom, čo zažil rozprával, no stalo sa tak až o niekoľko rokov,“ vysvetľuje Jana Turečková.

V tom čase bol najskôr väznený v Ružomberku, neskôr v Banskej Bystrici. Všetkých mučili, psychicky týrali. „Otec bol muzikant, mal veľmi citlivý sluch. V noci im pustili áriu, ale naschvál tak, aby škrípala. Niekoľkokrát takú schytal, až mu v ušiach dunelo. Často ho potom aj po rokoch bolievala hlava,“ hovorí o následkoch väznenia Milana Bočeka jeho dcéra Jana a jedným dychom dodáva, že sa nikdy nesťažoval. Chcel si to vysporiadať sám so sebou.

Z toho obdobia majú doma mnoho dobových novín. Do niektorých jej otec dokonca aj písal. V rodičovskom byte, na ulici Antona Bernoláka do nich nazeráme aj my. Do rúk sa nám dostalo vydanie Ružomberského hlasu z roku 1968, Zmena ale aj závodné noviny papiernikov, či bavlnárov. Počas toho, ako sme popíjali kávu, spomínali a uvažovali, trikrát spadla svieca.

„Možno je aj teraz otec s nami. Náhle nás opustil pred rokom. Určite by bol rád, keby sa všetky spomienky posúvajú aj iným generáciám,“ hovorí s veľkou vďačnosťou a láskavým hlasom Jana Turečková.

Dobové noviny. Foto: Anna Zábojníková

Poznala Ľudovíta Fullu

S kultúrou, fotografiou a umením však nie je vžitá len vďaka otcovi. Spomína si aj na Majstra Fullu. „Moja stará mama bola veľmi dobrá priateľka s jeho sestrami, ktoré bývali neďaleko od nás. Od Fullu boli staršie a keď už mali vysoký vek, stará mama k nim chodila na návštevy a neraz vzala aj mňa. Vždy ma milo privítali, napiekli koláče, mohla som si vyskúšať aj ich šaty. Vtedy som mohla mať tak osem rokov,“ hovorí Jana Turečková.

A keďže často kreslila na asfalt, bolo len otázkou času, kedy si ju všimne aj miestny maliar.

„Asi mu aj časom povedali, kto som, vnímal ma. Pozval ma, aby som sa u neho zastavila v ateliéri a prišla sa pozrieť ako kreslí. Šla som vtedy so starou mamou, ani som nevedela, kde zaklopať,“ hovorí so smiechom Jana.

Už ako dieťa videla ako vznikajú ilustrácie do Slovenských rozprávok Pavla Dobšinského. Bola dokonca pri tom, keď opravoval známy obraz Madony. „Musel ho doopravovať, pretože pri presune obrazu sa poškodila zlatovka. Mal biely plášť, vo vrecúšku štetce. Mal taký mažiarik, nad plameňom roztápal lupienky zlata a veľmi jemne ho miešal. Presne vedel, aký štetec má použiť. Ukázal mi aj jeden tenučký, vraj z kožucha líšky. Ním maľoval najjemnejšie detaily,“ opisuje jednu z mnohých spomienok na Fullu Ružomberčanka.

Zároveň dodáva, že počas toho, ako ho z gauča sledovala mala pocit, že sa s obrazom rozpráva. „Ten gauč je v Galérii Ľudovíta Fullu dodnes. Fulla používal maliarske plátno. Mal taký zvyk, že si plátno pripravil, poskladal, a dal ho pod spomínaný gauč, kde sedela návšteva. Keď prišiel niekto na návštevu, hoc aj umelci, povedal, nech si sadnú do stredu, tam je to vraj dobré na chrbát. Dobre vedel, prečo to hovorí. Vraj sa mu tak lepšie pracovalo s predpripraveným plátnom,“ spomína na maliarske stereotypy umelca Jana.

Aj napriek tomu, že si ľudí príliš k telu nepripúšťal, ju si obľúbil a časom zasvätil do maliarskych techník. „Moji rodičia vedeli, že k nemu chodím. Učil ma kresliť, dokonca aj ceruzkou. Dosť ma formoval. Bol veľmi sčítaný a múdry človek, no bol aj mysliteľ, rád čítal ťažké filozofické knihy,“ spomína si na čas strávený s Fullom dolnoliptáčka. Časom ju skutočne obklopilo kreslenie, no viac si tykala s perokresbou. „Asi preto som dostala ponuku, či by som nechcela ísť študovať na strednú odevnú priemyslovku, veľa som v tom čase tvorila, kreslila aj šila. Naši ma odhovorili a nakoniec som študovala na Gymnáziu v Ružomberku, neprotestovala som,“ hovorí Jana.

Napokon ju zavialo do Bratislavy, na Univerzite Komenského vyštudovala právo, následne študovala aj na Kriebl’s Institute vo Washingtone medzinárodné vzťahy. Po skončení štúdií nastúpila na Úrad vlády SR. Bolo to už po Nežnej revolúcii, za čias premiéra Moravčíka, ktorý bol aj jej profesor aj učil ju na Právnickej fakulte.

„Dal mi na starosť agendu USA a všetky ekonomické veci, právne systémy, agendu OECD, USAID, podporné programy v oblasti investícií. My, nová generácia, sme mali pomôcť k revitalizácii krajiny. Hľadali sme zdroje v zahraničí. Keď sa rozdelilo Česko-Slovensko, hľadali možnosti, aby sa Slovensko udržalo. Bolo potrebné vytipovať firmy a továrne, ktoré by boli nejakým spôsobom pripravené na medzinárodné investičné vstupy aj zo zahraničia,“ vysvetľuje Ružomberčanka.

Neskôr sa stala riaditeľkou sekcie medzinárodných privatizačných investícií na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Napokon ju oslovili z mediálneho konglomerátu CME.

„Páni Palmer, vtedajší veľvyslanec USA v Rakúsku a pán Ronald Lauder si nás pozvali do Viedne a povedali nám, že vznikne  nová televízia TV Markíza. Vybrali si nás ako managerov a časom naozaj aj televízia Markíza začala úspešne vysielať. Mojou prácou však nie sú len televízie, robíme mnohé priemyselné parky, nové progresívne továrne, niektoré  aj tu na Slovensku,  investície ako Kia, Samsung, Trelleborg, Jaguár a ďalšie. Môj biznis je najmä v príprave a realizácii logistiky každého projektu,“ hovorí skromne Jana Turečková.

A keďže CME má medzinárodný charakter, práca si vyžadovala cestovanie. „Bolo nutné sa pohybovať medzi USA, Štokholmom, Oslom, Bratislavou a New Yorkom. Fungujeme v skupinách, kolegov mám z takmer každej časti sveta,“ vysvetľuje scestovaná rodáčka.

Väčšinou času žije v Štokholme a Bratislave, tam si založila aj rodinu. Aj napriek tomu, že často cestuje, svoju prácu má rada najmä vďaka spoznávaniu iných krajín či ľudí. Hovorí, že najhoršie sa robia projekty, ktoré sú orientované v Afrike.

„Napríklad v Keni, hoc majú vysokú životnú úroveň, nemáte žiadnu istotu ani od miestnych. Jeden deň by ste postavili plot, výrobnú halu, na druhý deň by zmizla, miestni by materiál použili na svoje domy,“ hovorí o bizarnej možnej skúsenosti Jana Turečková.

„Pre mňa je zaujímavá ako krajina najmä Čína. Teraz už viem, kto je Číňan, kto Kórejčan, Vietnamec či miešaný Filipínec, aj keď sa zdajú byť všetci rovnakí. Ale platí to aj opačne, aj my Európania sa im zdáme byť rovnakí,“ vysvetľuje Jana.

Prostredníctvom spoločnosti CME veľa pracuje aj v mediálnej branži. Napríklad aj pre Netflix, National Geographic či HBO.

„Je rozrobených mnoho projektov. Pre Netflix napríklad seriállo kráľovských rodinách, kde sa bude robiť istá sekvencia aj o švédskej kráľovskej rodine. Bude to zaujímavé, pretože sa natáča na základe podmienky, že sa budú prezentovať len pravdivé veci a nie prikrášlené,“ uzatvára Jana.

Titulná fotografia: Jana Turečková. Foto: Anna Zábojníková

 

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.