Koncom augusta sme si pripomenuli 73. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Aj keď sa za touto udalosťou skrývajú mnohé hrdinské príbehy, v spoločnosti stále vzbudzuje aj protichodné emócie.
V knihe Povstanie bez legiend historik Jozef Jablonický popisuje svedectvo vtedajšieho ministra dopravy a verejných prác Júliusa Stana. Keď mu jeho priateľ Kornel Filo oznámil, že koncom augusta 1944 odchádza na zdravotnú dovolenku do Banskej Bystrice, povedal mu: „Kornel, ty ideš do povstania, a nie na dovolenku. Prosím ťa, robte to lepšie, ako sme to robili my.“
Historik Karol Dzuriak z Liptovského múzea v Ružomberku vidí v tomto príbehu zaujímavú mieru objektívnosti a schopnosti byť nad vecou. „Zároveň je to kontrapunkt voči tomu, keď sa povstanie zaznáva či napadá, alebo sa z povstaleckej tradície vytvára prostriedok politickej propagandy v zmysle súčasných politických tendencií. A tým sa kradne odkaz povstania jeho významných predstaviteľov, obyčajných ľudí, ktorí nasadzovali svoj život, aj vojakov na frontoch,” konštatuje Dzuriak a pokračuje: „Vyznie to pateticky, ale história je v tomto naozaj neúprosná – treba si to prežiť nanovo, v nejakej inej forme, za iných okolností, iným spôsobom.“
Dôvody odboja
Myšlienky na ozbrojené povstanie sa začali šíriť už v roku 1943, kedy vznikali prvé revolučné výbory podporované najmä komunistami. Slováci prejavovali nespokojnosť s vtedajším režimom. Problém siahal do roku 1939, kedy politickí predstavitelia na čele s Jozefom Tisom pod nátlakom Adolfa Hitlera vyhlásili autonómnu Slovenskú republiku. Kvôli mocenským záujmom ríšskeho kancelára sa tak po dvadsiatich rokoch rozpadla Československá republika (ČSR). Averzia Slovákov voči nemeckému diktátu a kolaborácii čelných politikov s nacistami viedla k odbojovým plánom.
„Okolnosti zániku ČSR a existencie vojnovej Slovenskej republiky vždy rozdeľovali spoločnosť alebo viedli k jej rozdeleniu, či už myšlienkovému, alebo hodnotovému. Každý sa k tejto téme postavil podľa svojho presvedčenia, svojej odvahy či potreby konať,” konštatuje historik Dzuriak.
„Samozrejme, aj jednotlivé spojenecké štáty mali záujem podporovať odbojové hnutie na tomto území. Sovietsky zväz nebol výnimkou. Partizánske výsadky situáciu dramatizovali a dynamizovali, to je neoddiskutovateľný fakt, ale bez ohľadu na tento prvok, podmienky pre povstanie u nás dozrievali.“
Začiatky povstania na Liptove
V lete 1944 prichádzali na dovtedy vojnou a bombardovaním nedotknuté Slovensko partizánske výsadky zo Sovietskeho zväzu. Prvá z nich – jedenásťčlenná organizátorská skupina nadporučíka Petra Alexejeviča Velička pristála na konci júla v Liptovskej Osade. Po nej prichádzali ďalšie.
Postupne sa, aj vďaka spolupráci miestnych obyvateľov, formovali veľké partizánske celky. Ružomberskí antifašistickí dôstojníci dodávali partizánskym skupinám v oblasti Prašivej zbrane a strelivo.
Pomaly sa začali objavovať prvé akcie partizánov a domáceho odbojového hnutia. „Na konci augusta, keď je zrejmé, že slovenskej vláde sa nepodarilo vyriešiť problém s partizánmi ani vyhlásením stanného práva a keď dozrel čas na nemeckú okupáciu, povstalci v nedeľu, 27. augusta 1944, obsadili Ružomberok. Večer predtým skupina odbojárov z doplňovacieho okresného vojenského veliteľstva oslobodila politických väzňov z ružomberskej sédrie,“ opisuje dobové dianie historik Dzuriak.
Postup okupačných vojsk a ústup povstalcov
Už po niekoľkých dňoch sa nemecké jednotky objavili vo východných a v centrálnych častiach Liptova a 6. septembra 1944 obsadili Ružomberok. Do Liptovskej Osady sa stiahlo osadenstvo leteckého parku z letiska Mokraď pri Liptovskom Petre, časť mikulášskej posádky a ružomberská posádka tvorená prevažne delostreleckými jednotkami.
Spoločne začali budovať obranu od Bieleho Potoka. Na hraničných oblastiach pôsobili aj ďalšie skupiny povstaleckej armády. V septembri vznikla šiesta taktická skupina Zobor na čele s podplukovníkom Jánom Černekom. Jej operačný priestor zahŕňalo územie Ľubochnianskej, Ludrovskej, Revúckej a Ľupčianskej doliny. Veliteľom na kľúčovom obrannom úseku Biely potok bol major Miloš Vesel.
Obranu sa podarilo udržať až do posledných októbrových dní. Fungovala aj v dobe, keď už padla Banská Bystrica, no bola obmedzená len na priestor Liptovskej Osady a priľahlej Červenej Magury a Korytnice.
Ostrô v rukách Nemcov
Zásadné boli boje o výšinu Ostrô, ktorá sa dala využiť ako ideálna delostrelecká pozorovateľňa. Preto bola objektom opakovaných nemeckých útokov. Povstalci o ňu prišli v noci z 22. na 23. októbra. Niektorým z nich sa podarilo stiahnuť do priestoru Bukoviny a Brankova.
„Pád Ostrého akoby predznamenal ďalšie neúspechy na povstaleckom fronte. Z priestoru Turca sa presúvala časť jednotiek trestaneckej brigády Dirlewanger, ktorá ovládla priestor Ploskej, spúšťala sa do priestoru Liptovských Revúc, a odtiaľ priamo na Liptovskú Osadu, do tyla povstaleckých jednotiek. Tie sa museli stiahnuť. Napokon sa 27. októbra sústredili v okolí Liptovskej Osady, kde zaujali kruhovú obranu. Major Vesel na druhý deň v skorých ranných hodinách vydal rozkaz na ukončenie organizovaného odporu a prechod k partizánskej vojne,“ približuje Dzuriak.
Medzi dvoma ohňami
Obsadením Liptovskej Osady sa povstanie neoficiálne skončilo. No boje, i keď menej organizované a takisto menej intenzívne, pretrvávali i naďalej, najčastejšie na ceste medzi Liptovskou Osadou a Banskou Bystricou.
Nemalé zásluhy na povstaní mali civilní obyvatelia, ktorí vojakom a partizánom poskytovali ubytovanie a stravu, starali sa o ranených, podieľali sa na rôznych vedľajších prácach. Pomáhali aj po ústupe povstalcov do hôr, keď im statočne nosili zásoby potravín a informovali ich o pohybe okupantov.
Bežné obyvateľstvo bolo podľa Dzuriakových slov medzi dvoma ohňami. „Na jednej strane muselo počítať s prípadnými represáliami okupačných jednotiek, na druhej strane podporovalo povstalcov v horách. Práve dolnoliptovské obce – Liptovská Lúžna, Liptovská Osada a Liptovské Revúce znášali veľké bremeno partizánskej vojny a všetka česť ich obyvateľom, ktorí v tých zložitých a veľmi nebezpečných pomeroch dokázali podporovať partizánov.“
Nemci podnikali preventívne protipartizánske akcie, ktoré si vyžiadali aj obete z radov obyčajných ľudí. Obciam viackrát hrozili vyvraždením a vypálením.
Pokus o likvidáciu Liptovskej Osady
Kriticky to vyzeralo najmä v posledných marcových a prvých aprílových dňoch roku 1945 v Liptovskej Osade. V tom čase sa totiž podarilo jednotkám Sovietskej armády preniknúť cez Hiadeľské sedlo na územie juhozápadného Liptova.
Koncom marca partizáni zastavili nemeckých a tzv. vlasovských vojakov, ktorí tiahli na Liptovskú Osadu s rozkazom ju vypáliť. Väčšinu z nich zastrelili, šestnástich zajali a piatim sa podarilo utiecť do Ružomberka. Povstalci oslavovali víťazstvo. Nemecká pomsta však na seba nenechala dlho čakať.
Z Ružomberka vypravili trestnú výpravu so šiestimi tankami, dvoma obrnenými vozidlami, nákladnými a osobnými vozidlami. Časť z nich šla obsadiť aj Liptovskú Lúžnu. Obec sa dostala do obkľúčenia. Nemecký prepad bol prekvapivý – 15 domov vyhorelo, niektoré boli poškodené, troch obyvateľov zastrelili.
Večer nechali priviesť všetkých mužov od 16 do 60 rokov. Na ceste medzi krčmou a školou do radu postavili 72 chlapov. Mali ich zastreliť, ak sa nepotvrdí, že nespolupracovali s partizánmi. S Nemcami vyjednával miestny farár Štefan Vaverčák, pôvodom spišský Nemec. Napokon sa dôkazy našli. Objavené mŕtvoly dvoch ruských vojakov obec zachránili pred likvidáciou. Zajatých mužov uväznili v budove lesnej správy pod Prievalcom, kde boli do nasledujúceho dňa.
Brutalita v meste a na dedinách
Tragické dni prežívali aj Ružomberčania, najmä na prelome rokov 1944 a 1945. Príslušníci Sonderkommanda 7a zavraždili 22 väzňov na tamojšom Krajskom súde. Bolo medzi nimi aj štrnásť žien. Dvoch väzňov zajali a v obci Hrboltová popravili.
V januári 1945 zlikvidovali ďalších 22 väzňov z mestskej väznice na Kľačne. O dva mesiace príslušníci Zvláštneho komanda ZbV 27 usmrtili elektrickým prúdom povstaleckého dôstojníka Pavla Milana.
Vo Vlkolínci mínometná jednotka Z SS-práporu Schäfer zapálila 23 domov a 17 rozstrieľala. Zastrelili tu štyroch civilistov a jedného občana upálili.
Obyvatelia Liptovskej Lúžnej sa do povstania taktiež zapojili veľmi aktívne. Mnohí z nich pôsobili v partizánskych skupinách, alebo zásobovali povstalecký tábor na Prašivej.
Pri jednom z výstupov na Prašivú tragicky zahynuli piati občania a dvaja vojaci. Strhla ich lavína. Krvavým dňom bol 9. február, kedy do obce vtrhli príslušníci Zvláštneho komanda ZbV 27 – zabili deviatich miestnych, dvoch partizánov a do tla vypálili šesť domov, dva čiastočne.
Obete na oboch stranách
Celkovo na území dolného Liptova padlo v druhej svetovej vojne, SNP, počas partizánskej vojny a fašistických represálií minimálne 300 až 350 ľudí. Podľa historika Mariána Hronského stratila nemecká armáda počas takmer dvojmesačných bojov v Revúckej doline 400 až 600 vojakov, približne tisíc bolo ranených a asi dvesto nezvestných.
Straty prvej československej armády predstavovali sto mŕtvych, 250 ranených a približne 360 nezvestných. Nemecké zvláštne komandá zavraždili desiatky antifašistov a rasovo prenasledovaných v ružomberskej väznici, kaštieli svätej Žofie, na miestach popráv na Kľačne, v Likavke, Liskovej, Lúčkach a v iných lokalitách.
„Dolnoliptovskí občania bojovali a padli aj na iných povstaleckých bojiskách. Pomerne známy je príbeh Silvestra Nemčeka z Hrboltovej, ktorý odvážne a osamotene streľbou zadržiaval Nemcov počas pouličných bojov o Liptovský Hrádok 4. septembra 1944. Padlému hrdinovi dokonca vzdali česť aj nemeckí vojaci a dôstojníci,“ uvádza Dzuriak.
Niekoľko mŕtvych civilistov si vyžiadal aj nájazd povstaleckej skupiny na Ludrovú koncom septembra 1944. Oslobodzovacie boje, najmä v masíve Veľkej Fatry, v priestore medzi Hubovou, Stankovanmi a Ľubochňou, si zasa vyžiadali obete z radov prvého československého armádneho zboru.
Ružomberok a dediny dolného Liptova boli oslobodené 5. apríla 1945.
Foto – archív Liptovského múzea v Ružomberku