Zabudnutí a nečítaní na ružomberskej 700-vke

Aj niektorí In Memoriam, či ešte žijúci, ktorí zišli z očí, zišli z mysle. Slávnostná Veľká dvorana Kultúrneho odmu A. Hlinku si až v sektore občerstvenia, v átriu, spomenula slovami primátora I. Čombora na stolného tenistu a medzinárodného rozhodcu Bernarda Hatalu.

Kto nič nerobí nič nepokazí, darovanému koňovi na zuby nepozeraj, nekritizuj, keď si sa o nič nepostaral a nečuduj sa, keď sa šturmuje aby mesto a primátor všetko do volieb stihol. Lebo potom, po nich, prídu iné povolebné starosti a získanie výsad mesta Ružomberka a prvá zmienka o ňom historicky pripadá na 26. novembra 1318.

Možno, že sa niečo šilo aj horúcou ihlou, a tak na niektorých, ktorí mali dostať ocenenia a pamätné listy z príležitosti 700-stého výročia udelenia mestských výsad sa zabudlo, alebo v ten večer nedopatrením konferenciérov sa v riadkoch zapísaných osobností neprečítalo.

Podľa novín ich malo byť viac ako 170 patriacich do verejného, kultúrneho, spoločenského a športového života, ako sa zvykne pri takýchto príležitostiach verejnosti pripomínať. Išlo o mnohých, osoby a osobnosti, ktorí sa narodili v Ružomberku, v ňom aj pôsobili a dlhé roky žili. Niektorí a niektoré odišli, tvorili a dávali o ich Ružomberku vedieť inde. Priniesli mu slávu a šírili jeho dobré meno aj v zahraničí. Aj hudobné telesá či športové  kluby a aj tí, o ktorých môžeme hovoriť v zatriedení in memoriam, alebo už len s prívlastkom emeritní.

Značná časť vyznamenávaných a nežijúcich v Ružomberku, sa našla cez staršie adresy ich príbuzných, kamarátov a bývalých, ešte žijúcich, spolupracovníkov. Prostredníctvom telefónov, či náhodných informácií a spojení do mesta pre prevzatie pamätného listu in memoriam nakoniec došla.

No niektorí, sediaci a do sály prizvaní návštevníci, si počas čítania mien a vyznamenávania ružomberských osobností, pri stoloch spomínali a dávali ich do súvislosti so záslužnou činnosťou mesta. Nevdojak si spomenuli i na tých, ktorí k nim skoro pupočnou šnúrou pracovne, mentálne a inak fyzicky patrili a boli ich dlhodobými súputníkmi. A tak zabudnutými a nečítanými zostali práve oni.

K textu blogu pripojená fotografia plakety 650. výročia výsad mesta   Ružomberka z roku 1968 od sochára Viktora Mydlu pripomína, aké to obdobie od roku 1318 do roku 1968 bolo dlhé. A odvtedy prešlo ďalších 50 rokov. Príležitosť zhotoviť ďalší umelecký sochársky artefakt. Keby Viktor Mydlo (1895-1978) žil, určite by neopomenul toto významné výročie mesta a pripojil by k nemu ďalšiu plaketu a dielo do jeho sochárskej zbierky patriacej mestu Ružomberok.

Na tých, ktorí ležia na ružomberskom cintoríne a neboli 26. októbra spomenutí, si možno dodatočne v tomto príspevku spomenúť na osoby či osobnosti v ich menách a priezviskách: profesor ružomberského gymnázia, francúzštinár, publicista a prekladateľ Juraj Žovinec; MUDr. Benjamín Tinák lekár – internista, spisovateľ a publicista (pôsobil v Mongolsku a Etiópii); MUDr. Štefan Hasák lekár – chirurg (v rokoch 1967- 1972 pôsobil v Afganistane, zakladal a viedol tamojšiu kunduzskú nemocnicu Spinzar, vtedy známy Čechoslovák aj na dvore bývalého kráľa); MUDr. Zdenko Málek – lekár – chirurg …

Za ružomberský, československý, či slovenský šport chýbalo aj meno a priezvisko volejbalistu Viliama Dubovca, dnes žijúceho 82-ročného občana mesta Ružomberka, taktiež medzinárodného rozhodcu volejbalu. A ostatní by mohli byť ešte čítaní a menovaní. Možno nedopatrením sa v chvate ružomberských udalostí zabudlo aj na Ing. Igora Vinceho, gen. riaditeľa z SCP, či na tehliarov Vladimíra Trabalíka, Antona Španku a posledného Ing. Jána Hrušovského až do ukončenia neslávne končiaceho rakúskeho Wienerbergera, ktorý zakonzervoval ružomberskú hlinu na neurčito.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.