Horolezca neistí len pevné lano. Povinnou výbavou je aj odvaha

Začiatkom septembra nám Ružomberčan Karol Olejník ukázal lezeckú oblasť Haliny, ktorej je zároveň aj správcom. A nielen to, silu lezeckého lana sme vyskúšali na vlastnej koži.  

Medzi vychýrené oblasti Liptova patrí predovšetkým Malinô Brdo, ktoré ponúka vyžitie pre lyžiarov, cyklistov ale aj turistov.

Málokto však vie, že na lyžiarske stredisko dohliadajú v najvýchodnejšej časti severného výbežku Veľkej Fatry Haliny. Masívne skaly už roky učia začiatočníkov, ale aj zdatných lezcov vytrvalosti či technikám lezenia, a to nielen Ružomberčanov, ale aj lezcov z celého Slovenska.

Horolezci sú súčasťou Slovenského zväzu horolezcov, ktorý zastrešuje aj horolezecký klub IAMES Ružomberok. Druhý najväčší lezecký klub v Žilinskom kraji má okolo 100 členov, súčasťou tímu horolezcov je aj Karol Olejník. Kým v zime lezci trénujú  na lezeckej stene v telocvični na Strednej odbornej škole polytechnickej, v lete môžu do rúk uchopiť aj skaly.

Lezecká oblasť Haliny. (Foto: autorka)

Aj centimetrová skala dokáže zabiť človeka

Zastavíme na parkovisku pri lezeckej oblasti a kontrolujeme výstroj. Najdôležitejšie je chrániť samého seba, preto musí byť povinnou výbavou prilba. „Dôležitý je aj horolezecký sedák, na ktorom máme prichytené rôzne typy istení, spúšťacie pomôcky či slučky a samozrejme lano,“ vymenúva materiálne zabezpečenie Karol Olejník.

Na Malinô Brdo sme sa vybrali autom priamo z Ružomberka. Pre vjazd autom je potrebné povolenie na jednorazový vstup, ktoré je možné získať na mestskej polícii v Ružomberku za poplatok. Prístup je možný aj pomocou kabínkovej lanovky na Malinô Brdo.

.„Skalnaté bralá delíme na štyri časti – východné, stredné, západné a zadné. Prvé tri sa nachádzajú v blízkosti hotela Malina a štvrtá zadná časť Halín sa nachádza blízko Májekovej chaty. Haliny sú zaujímavé svojou dominantnosťou a rôznorodým skalnatým členením,“ vysvetľuje Karol Olejník.

Karol Olejník počas cesty na Skobovačku. (Foto: autorka)

Haliny sú často využívané začínajúcimi, ale aj pokročilými horolezcami. Prvé lezecké výstupy boli uskutočnené v 60. rokoch 20. storočia. Väčšina ciest je viacdĺžková, zaistená skobami alebo borhákmi.

Lezeckých lokalít je na Slovensku viac. Medzi známe patrí Dreveník na východe Slovenska, lezecká oblasť Kalamárka pri Detve, no zaliezť sa dá aj v okolí, napríklad v Dolnom Kubíne na Tupej Skale či v lezeckej oblasti Machnatô v Liptovskom Mikuláši.

Každá z lezeckých oblastí na Slovensku má svojho správcu. Na Halinách je to PhDr. Karol Olejník. „Je to dobrovoľná činnosť, no veľmi prospešná pre lezcov. Správca zabezpečuje to, aby boli jednotlivé lezecké steny dostatočne a hlavne bezpečne preistené,“ približuje úlohy správcu.

My sme si skúsili jednu lezeckú cestu aspoň zlaniť. Nachádzame sa vo výške 30 metrov, čo je približne výška desaťposchodovej budovy. Na hlave máme horolezeckú prilbu, na sebe oblečený lezecký sedák.

Pohľad zo skaly prevráti žalúdok

„Najskôr musím pripraviť štand, teda kotviace stanovisko na zlaňovanie,“ hovorí nám na vrchole skaly Karol Olejník. Smrť v očiach sme síce nemali, no mierne znepokojenie vytušil. „Lano udrží aj päť či šesť ton a kotvenie v skale o nič menej“ prerušil ticho správca a nám neostalo nič iné len mu dôverovať.

Do batohu pribalil aj vŕtačku. Počas zlaňovania 30 metrov vysokej lezeckej trasy, ktorá sa nazýva Skobovačka, chce navŕtať aj dva nové istiace body. Kým správca pripravuje lano, my sa držíme zaistený v úzadí, aby sme sa predsa len na pevnú zem nedostali oveľa rýchlejšie, než sme plánovali. Karol Olejník nás poučil o funkcii istiacej pomôcky a pripravil nás na zlaňovanie.

„Táto brzdná páka slúži na to, aby sa lezec pomaly púšťal dole. Do pravej ruky si chytí lano a druhou rukou uchopí páku. Ako rýchlo si bude lezec uvoľňovať lano istiacou pomôckou, tak rýchlo bude postupovať dolu. Dôležité je mať pri zlaňovaní nohy pred sebou a vystreté,“ zneli prvé rady. O pár chvíľ sme už obaja viseli vedľa seba 30 metrov nad pevnou zemou. Pohľad na výšku pod nami pichol pri srdci, pohol žalúdkom.

Zlaňovanie lezeckej cesty. (Foto: autorka)

Dole sme postupovali pomaly a čím dlhšie sme sa ubezpečovali, že nás lano skutočne udrží, tým lepšie sme sa cítili. Počas zlaňovania bolo náročné najmä to, ako a kam správne oprieť nohy o skalu. Niekedy bol povrch skál takmer hladký, inokedy nás potrápila ich členitosť.

Zastali sme dvakrát, zakaždým, keď správca vŕtal a osádzal nové istenie. Aj napriek tomu, že bol pri zlaňovaní pochopiteľne rýchlejší, na poslednom úseku nás zodpovedne čakal a inštruoval. „Nohy vystrieť a pomaly sa spúšťať dole,“ znel jasný pokyn počas zlaňovania posledného, o niečo náročnejšieho vzdušného úseku.

Po položení nôh na pevnú zem sme mali pocit, akoby sme sa hodinu kolotočovali. Zlaňovanie síce bolo na konci, no nám ostávalo ešte stiahnuť dolu lano. Obaja sme sa postavili bokom od smeru jeho padania. Opäť sa nám potvrdilo, že prilba je dôležitou súčasťou výbavy horolezca.

Karol Olejník pripravil pre lezcov aj dva nové istiace body. (Foto: autorka)

Keď sa lano počas sťahovania na zem trie o skaly, stane sa, že sa uvoľnia a odtrhnú. Niektoré sú drobné, iné väčšie, no môžu spôsobiť vážny úraz. Ten sa však môže stať aj počas samotného lezenia. „Lezecká cesta by mala byť vyčistená nielen od kríkov, ale aj od uvoľnených skál.“ vysvetľuje  Karol Olejník.

Počas zlaňovania sa aj nám do cesty pritrafil úsek, kde sme museli drobné skalky zhodiť dole, nakoľko mohli neskôr spadnúť na nás. „Aj tu však platí bezpečnosť, že pod skalou sa nik nesmie nachádzať,“ zdôrazňuje správca Halín.

Článok bol pôvodne publikovaný v septembrovom čísle RK Magazínu. 

Titulná fotografia: Karol Olejník počas sťahovania lana. Foto: Anna Zábojníková

 

 

 

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.