Medzi učiteľkou a žiakmi zafungovala chémia

Kde môže žiak dostať pochvalu za domácu úlohu spravenú cez prestávku? Na hodine chémie Heleny Drobúlovej.

Hodinu chémie, minimálne tú úvodnú, by na Gymnáziu sv. Andreja bez väčších výhrad absolvovali aj jedinci, ktorí k tomuto predmetu neprechovávali extra pozitívne city, prípadne mali značný prievan vo vedomostiach (hlási sa autorka textu).

Na prvej hodine sa Helena Drobúlová (41) a jej žiaci hrali s vankúšmi. Nešlo však o akúsi výstrednú metódu. „Keď sa zahráte, uvoľní sa emócia. Keď som sa k hre navyše pridala aj ja, nastala v triede iná atmosféra,“ dôvodí učiteľka, ktorá sa snaží, aby z chémie nebol strašiak a bruchabôľ. „Ak majú žiaci predmet radi, tak sa aj viac naučia,“ dodáva.

Hodiny však neprebiehali hladko vždy.

Konflikty so žiakmi

Na gymnáziu učí už desať rokov. Až vlani ale pristúpila k novému spôsobu výučby.

„Naozaj som sa trápila. Nenapĺňalo ma to, bola som stále v nejakom konflikte so žiakmi,“ objasňuje učiteľka, ktorá vyštudovala chémiu a ekológiu v Banskej Bystrici. Spory nastali, keď chcela skúšať, no žiaci sa nepripravovali z hodiny na hodinu. Rozdané pätorky a štvorky vyvolali v laviciach vlnu nevôle. Našli sa aj deti, ktoré učiteľský výklad obohacovali svojimi neustálymi prehovormi.

Podľa nej si žiaci na niektorých hodinách nedovolia vyrušovať, lebo učitelia majú prirodzenú autoritu. „Ja nie som ten typ. Som nízka, rozprávam potichu, nekričím, a aj keď zakričím, preskočí mi hlas,“ vysvetľuje so smiechom chemikárka, prečo nevzbudzovala automaticky rešpekt.

„Pocítila som veľkú potrebu zmeniť to. Nechcela som chodiť nahnevaná domov či báť sa ísť do triedy,“ hovorí ďalej o dôvodoch, ktoré ju podnietili čoraz viac uvažovať o nevyhnutnosti zmeny.

V „preprogramovaní“ svojho postoja jej pomohla účasť v Individuálnom rozvojovom programe učiteľa v organizácii Leaf. Pridelená mentorka chemikárke ukázala, že učiť sa dá aj inak. Začala nanovo. Reštart si všimlo okolie a ocenili ho aj odborníci – Drobúlová sa dostala do top desiatky finalistov Učiteľa Slovenska.

Zapájanie žiakov

Do triedy zvykla vchádzať s predstavou, že potrebuje prebrať konkrétne učivo. Slovo mala ona – hovorila, písala na tabulu či púšťala prezentáciu – žiaci zaujímali pozíciu prijímateľov informácií. Od pôvodného spôsobu upustila.

Väčší priestor dostali skupinové práce, rovesnícke vzdelávanie aj aplikácie. Žiaci tiež môžu pomáhať pri vedení laboratórnych cvičení. „Kým vybraní žiaci viedli cvičenie podľa inštrukcií, mohla som v labáku chodiť aj pomedzi 30 žiakov s koncentrovanou kyselinou sírovou,“ spomína si, ako pomáha zapájanie žiakov do vyučovacieho procesu.

„Chcem odovzdať nielen vedomosti, ale aj zručnosti. Aby deti vedeli komunikovať, pracovať v tíme, riešiť problémy, ohodnotiť,“ približuje svoje ciele, ktoré zďaleka presahujú predmet chémie a žiaci ich uplatnia aj inde.

Hodinu končí vždy diskusiou, kde sa od detí dozvedá spätnú väzbu. Pýta sa, ako hodnotia konkrétnu hodinu, čo by zmenili alebo urobili inak. Povzbudila tak k vysloveniu názoru aj deti, ktoré boli obvykle mĺkve. „Raz sa ozvalo dievča, ktoré rozprávalo veľmi málo a nezvyklo sa počas hodín prejavovať. Pani učiteľka, však počkajte, kým si my dopíšeme, a potom začnite vy rozprávať,“ delí sa s úsmevom o svoje skúsenosti.

Neskúša pri tabuli

Ako prevetrá znalosti? Skúšanie pri tabuli sa môže zdať až archaické. Chemikárka používa dôvtipnejšie formy overenia znalostí.

„Hodnotím ich za aktivitu. Nie všetky deti sa totiž prejavia pri tabuli. Chcem vytiahnuť, čo je v nich. Dajme dieťaťu príležitosť a uvidíme, čo s ňou spravia,“ argumentuje, pričom si všíma aktivitu jednotlivcov aj pri skupinových prácach.

Čo sa týka hodnotenia, päťky nerozdáva. Radšej dáva „Nko“ – nevie, neovláda, nestihol, neurobil podľa pravidiel. A nechá žiakovi čas, aby medzery doplnil. Uvedomuje si, že takýto prístup a dobrotu môžu študenti zneužiť. „Ale takých je menej, prevládajú tí s vybudovaným záujmom vzťahom k predmetu,“ sumarizuje svoje doterajšie skúsenosti.

Aj testy zostavuje tak, aby cielila na uvažovanie a hľadanie súvislostí. „Nedávam otázky na zapamätanie, ale na vysvetlenie alebo vyjadrenie názoru, aby žiaci vedeli spájať informácie a odôvodniť svoje odpovede,“ hovorí a dodáva, že chémia je logická veda, pri ktorej „bifľovačka“ nemá zmysel.

Domáce úlohy dáva málokedy, snaží sa vyťažiť maximum z hodiny. Príležitostné zadanie na doma niektorí spravia cez prestávku, no namiesto pohoršenia sa učiteľka usmieva. „Ak to stihnú a k tomu dobre, aj to je zručnosť – vynájsť sa. Využijú ju aj v reálnom živote,“ tvrdí a ako príklad uvádza dni nabité povinnosťami, kedy nevieme, kde nám hlava stojí.

Zdôrazňuje potrebu pochvaly. Tá má potenciál postupne posúvať stenu medzi žiakom a učiteľom. Ale vždy máme chváliť za konkrétny výsledok, nie za snahu.

Zmena sa vyplatila. „V niektorých triedach to šlo vynikajúco, v iných trochu ťažšie,“ pripúšťa chemikárka, ktorá o sebe tvrdí, že je stále len začiatočníka a je odhodlaná napredovať.

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Po stáži v sekcii zahraničného spravodajstva denníka SME ma viac zaujíma domáce dianie, aj v regióne, ktorý mi je už štvrtý rok prechodným domovom.