Narodil sa v Bratislave, žil v Berlíne, no svoju životnú lásku našiel v Ružomberku. Hudobný skladateľ Peter Machajdík sa musí vyrovnať s údelom mnohých špičkových umelcov – je známejší v zahraničí ako u nás doma.
Za objavenie vzťahu k vážnej hudbe, na ktorú v detstve ani nepomyslel, vďačí dvom skutočnostiam. „Babka sa narodila ešte koncom 19. storočia vo Viedni. Na klavíri hrávala Mozarta, Schuberta, Beethovena či Schumanna, a keďže bývala v byte spolu s nami, jej hudba sa do mňa vpíjala,“ spomína päťdesiatnik Peter Machajdík.
Keďže svoju mladosť strávil v rodnej Bratislave, mohol počúvať rakúsky a maďarský rozhlas, ktorý bol po hudobnej stránke nesocialisticky progresívny.
„Nad konzervatóriom som ani neuvažoval, keďže som nedokončil ani Ľudovú školu umenia,“ usmieva sa hudobný samorast. Po gymnáziu, počas ktorého začal komponovať prvé experimentálne skladby, si to namieril na VŠMU.
„Inšpirovaný americkým avantgardným skladateľom Johnom Cageom som prišiel na prijímačky so starým hrdzavým bicyklom. Keď ma členovia komisie vyzvali, aby som si ho odložil pred miestnosťou, odvetil som, že nemôžem, lebo idem na ňom hrať,“ baví nás svojimi spomienkami.
Mladý recesista sa tak musel vydať prozaickejšou cestou – stal sa z neho inžinier. Koncom 80. rokov absolvoval vojenskú službu, po ktorej sa zamestnal ako kultúrny referent v Petržalke. „Práve tu som sa zoznámil s Ružomberčanom Milanom Adamčiakom, s ktorým som ešte pred pádom totality odohral prvé koncerty,“ spomína Machajdík.
Keďže babke a rakúskemu rozhlasu vďačí nielen za vzťah k hudbe, ale aj za ovládanie nemčiny, začiatkom 90. rokov odcestoval do Berlína, kde získal polročné štipendium pre umelcov spoza bývalej železnej opony.
„Nakoniec som tam strávil osemnásť rokov. Dodnes sa mi v noci sníva o berlínskych uliciach. Jednoducho, do Ružomberka som ešte mentálne nedorazil,“ priznáva Machajdík, ktorého skladby hrajú popredné hudobné telesá po celom svete.
Neodmieta však ani hudobné „zákazky“ zo Slovenska. „Asi pred desiatimi rokmi som skladal hudbu pre banskobystrické Štúdio tanca, kde som sa zoznámil s jednou tanečníčkou. Dnes máme spolu dve krásne deti,“ odhaľuje okolnosti zoznámenia sa s Ružomberčankou Simonou. Práve ona bola dôvodom jeho návratu na Slovensko.
„V Ružomberku som zažil mierny kultúrny šok. Pohľad z okna na okolitú prírodu je síce nádherný, ale večer nie je kam ísť, chýba mi aj jazyková rôznorodosť a pestrosť názorov, na ktoré som bol zvyknutý, kontakt s cudzím prostredím,“ zamýšľa sa Machajdík.
„Na druhej strane, vzhľadom na to, akým malým mestom Ružomberok je, žije a tvorí tu pomerne početná umelecká komunita. Publikum, ktoré by malo záujem o kvalitné umenie, je však veľmi malé,“ konštatuje umelecký svetobežník a dodáva: „Trápi ma najmä nezáujem mladých ľudí, ktorých je v meste aj vďaka Katolíckej univerzite naozaj dosť.“
Foto – Marek Hasák