Pre turistov je Vlkolínec raj, pre miestnych Pánu Bohu za chrbtom

Vlkolínec navštevujú ľudia z celého sveta najmä vďaka typicky farebným zrubovým domčekom. Nás ale nezaujímali domy. Boli sme sa pozrieť, ako sa v prírodnej rezervácii ľudovej architektúry žije miestnym obyvateľom počas zimy.                                

Do Vlkolínca sme sa vybrali v čase, keď ešte mráz ukazoval, kto je skutočným pánom zimy. Autobus nás z Ružomberka odviezol do Bieleho Potoka a odtiaľ sme sa vydali na cestu po svojich. Z plánov vziať si tekutú prvú pomoc, nakoniec ostali len zabudnuté sľuby. A tak sme sa museli hriať nádejou, že čoskoro budeme hore.

Privítalo nás ticho

Pri pohľade na poslednú zákrutu nám šklblo kútikmi úst. A sme tu. Bolo niečo po 13. hodine a vo Vlkolínci vládli železnou rukou pokoj a ticho. Zo začiatku nám to lichotilo. Nebol tu žiaden zhon, hlučné autá, ani veľké nákupné reťazce. Po pár minútach sa ticho premenilo na niečo, čo skôr naháňa strach. Ako prvé nám zišlo na rozum, či tu ešte vôbec niekto býva. Kde sú všetci?

Do obrazu nás dostal Pavol Jaňák, ktorý pracuje v miestnom informačnom centre. „Žije tu dvadsať obyvateľov. Samozrejme, chodia aj turisti, ale teraz, v zime ich nie je veľa.“

Pavol Jaňák pracuje vo Vlkolínci už 16 rokov. Posiela nás pozrieť aj do Domu Unesco, ktorý je pre návštevníkov sprístupnený od začiatku novembra minulého roka. Novopostavené informačné centrum s expozíciou stojí uprostred Vlkolínca, na mieste, kde počas SNP zhorela historická drevenica.

Už pri vstupe nás príjemne prefacká vôňa dreva. V jednej z miestností expozície stojí skromne ozdobená vianočná jedlička. Spoza stola sa na nás usmieva mladá zamestnankyňa. Potvrdzuje, že turisti sa v zime zastavujú veľmi málo. „Už je po sezóne, dnes je štvrtok a za tento týždeň tu bolo tak dvadsať ľudí, z toho v pondelok bol dom zatvorený.“

Žiadne potraviny a problém s vodou

Vo Vlkolínci je v súčasnosti päť obývaných domov. Najstaršou obyvateľkou je Helena Kenderová, ktorá nedávno oslávila 90 rokov. Naopak, najmladšia Vlkolínčanka sa narodila do rodiny Kmeťovcov koncom minulého roka. A hoci život v známej osade vyzerá bezstarostne, skutočnosť je iná.

V zime vie obyvateľov najviac potrápiť neudržiavaná cesta. „Záchranka sa sem nedostane a keby tu začalo nebodaj horieť, tak Vlkolínec ľahne popolom,“ vysvetľuje nám Vlkolínčan Anton Sabucha.

Odhŕňanie snehu počas zimy (Foto: OZ Vlkolínec – hasiči)

Najkritickejšia situácia bola 14. januára, keď Slovensko zasiahla snehová kalamita. „Naraz napadlo až tridsať centimetrov snehu a tak sme vo Vlkolínci urobili brigádu a po tme sme odhadzovali sneh. Boli s tým problémy, no pomáhalo aj občianske združenie Vlkolínec. V januári sme odhŕňali sneh asi osemkrát,“ opisuje situáciu so snehom predseda OZ Vlkolínec Jozef Bašáry.

Zároveň dodáva, že o hlavnú prístupovú cestu sa síce starajú Technické služby Ružomberok, no dôležité sú aj uličky či dvory, kam musia vojsť autá.

Kedysi mali Vlkolínčania obchod, v ktorom kúpili všetko, čo potrebovali – od potravín až po podkovy na kone. Dnes musia pre potraviny chodiť do mesta, ktoré pre obyvateľov zabezpečilo taxík – dva razy do týždňa ich odvezie do Ružomberka a naspäť domov.

„Platilo sa 50 centov, teraz už platíme euro. Keď je cesta neodhrnutá, taxík sa hore nedostane a tak s celým nákupom musíme ísť pešo,“ vysvetľuje Anton Sabucha. Prezrádza, že cez leto chodieva aj autobus, ale je nevyužitý. Vozí najmä turistov, no väčšinou zíva prázdnotou.

Súčasťou Domu Unesco je aj reštaurácia, ktorá vznikla ako prístavba k bývalému obchodu. V súčasnosti prebieha verejná obchodná súťaž. „Snažím sa, aby sa otvorila reštaurácia aj obchod, tak to bolo naprojektované a postavené. Záleží už len na tom, ako sa vyhodnotí súťaž,“ hovorí Bašáry.

A proč jste k nám takovej odměřenej?

V obci je vybudovaný aj vodovod, ktorý ale nevyužívajú všetci. „Som jeden z tých, ktorý nemajú v dome zavedený vodovod, lebo si ho nemôžem dovoliť. A výtokový stojan, v strede obce, ten by mal byť pre nás, aby sme si mohli oprať prádlo alebo nabrať čistú vodu. Pumpa však v zime zamŕza a nefunguje,“ vysvetľuje problém s vodou Vlkolínčan Sabucha.

Hovorí, že ak nastane problém s vodou, volajú vodárom, ktorí však povedia, že to nie je ich, vraj to kúpilo mesto. Mesto povie, že problém majú vyriešiť vodári. A tak si obyvatelia Vlkolínca vymieňajú kľučky na mestskom úrade a žobrú, aby im zjednodušili prístup k vode.

A hoci obyvatelia Vlkolínca platia za smeti rovnako ako Ružomberčania, odpad si musia vyniesť sami. Kontajner sa nachádza asi 300 metrov pod dedinou, no podľa slov Sabuchu sa nikto nestará o to, aby bol pravidelne vysypaný.

V piatky zvykne do podhorskej osady zavítať poštárka. „Najskôr sa jeden rok otvárala poštová schránka, urobila sa poštová známka, bola to hotová slávnosť. O dva mesiace prišli a schránku zrušili,“ opisuje Sabucha.

Minulý rok Vlkolínec oslavoval 25. výročie zapísania do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. A hoci farebné domčeky ospevujú ľudia po celom svete, na Vlkolínčanov sa zabudlo. Pôvodných obyvateľov ubúda a aj napriek tomu, že sú najväčšou vzácnosťou Vlkolínca, viac sa cítia ako turistická atrakcia.

„A proč jste k nám takovej odměřenej, pýtal sa ma raz jeden český turista. Neostávalo mi iné, ako mu odvetiť, že je už asi stým človekom, čo sa ma dnes opýtal, ako sa mi tu žije,“ spomína Sabucha jeden zo svojich zážitkov a dodáva: „Ľuďom, čo tu žijú, sláva Vlkolínca nepriniesla nič. Som rád, keď je už večer a môžem vyjsť na ulicu bez toho, aby ma niekto otravoval nezmyselnými otázkami.“

Titulná fotografia: autorka

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 2/2019.

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka. V RK Magazíne som zástupkyňa šéfredaktorka a web editorka portálu rkmagazin.sk.