Prepáčte, idem vychovávať. Prerušila hodinu, vypla mikrofón a vzápätí urobila ,,poriadok” so svojimi deťmi 

O online vyučovaní, role učiteľky aj matky štyroch detí počas pandémie sme sa rozprávali s Ružomberčankou a učiteľkou na Strednej zdravotníckej škole Márie Terézie Schererovej Anetou Kútnou. 

Predstaviť si pracovať z domu, nemusí byť až také namáhavé. Napokon, počas uplynulého roka si to zažili na vlastnej koži viacerí z nás. Niektorí ešte stále. Predstavte si však, že okrem svojej práce, máte na starosť domácnosť, nasýtiť päť hladných krkov, dohliadnuť na poriadok, pravidlá aj úlohy. Ráno sa najskôr venujete svojím deťom, neskôr učíte cez počítač mladých zdravotníkov, ako pichnúť ihlu do žily či zaviesť sondu do žalúdka. Počas toho odbehnete osoliť a zamiešať polievku. 

Potom urobíte úlohy so svojimi deťmi, dohliadnete aj na úlohy z umeleckej školy. V jednej izbe hrá klavír, inde saxofón, v ďalšej gitara. Pomyslíte si, ako dobre, že ešte štvrté a najmladšie dieťa sa neučí hrať na žiadnom nástroji. A keď už deti konečne zaspia, opäť sadáte k počítaču, opravujete písomky, chystáte plán na ďalší deň. Ručička na hodinkách ukazuje pokročilú nočnú hodinu. Ráno všetko začína odznova. 

Novodobá youtuberka 

Aneta Kútna býva na Klačne. Spolu s manželom vychovávajú štyri deti. Dve dievčatá a dvoch chlapcov. Najmladší má sedem rokov, najstaršia dcéra 16. Pracuje ako učiteľka na Strednej zdravotníckej škole Márie Terézie Schererovej. Jej poslaním je pripraviť mladých študentov na to, aby potom ako zdravotníci dokázali zvládnuť každú situáciu v nemocnici. 

Keďže ide o odbornú školu, na trénovanie a zvládnutie týchto úloh, slúžia aj demonštratívne miestnosti. Nachádzajú sa v nich modely, hoci umelé, no na vlas podobné človeku. Práve vďaka nim môžu simulovať odber krvi, polohovanie pacienta, zavádzanie sondy do žalúdka či obviazanie rany, no rovnako je dôležitá empatia, ktorú musia prejaviť pacientovi. 

Okrem toho, že študenti musia počas vyučovanie nielen vidieť, či počuť, tak aj ohmatať, pretože pracujú so živým materiálom a ním je človek. Všetko toto však pred rokom dočasne zmarila pandémia. Nastalo vyučovanie online a otázka ako urobiť vyučovanie čo najefektívnejšie. 

,,Najťažšie bolo pre mňa dostať sa do online sveta. Predsa len už nemám 20 rokov, nemala som žiadnu prípravu. Týždeň mi trvalo, kým som si pohľadala informácie, využila som rôzne webináre, napokon som si našla platformu, cez ktorú som komunikovala so študentmi,” začína nám rozprávať učiteľka z Klačna. 

Spoločne s ďalšími pedagógmi začali robiť videá na modeloch, ktoré mali k dispozícii v škole.
,,Kým sme mohli byť v priestoroch školy, nahrali sme viaceré videá. Museli sme nájsť spôsob, ako to študentom vysvetliť, keďže ide o dôležité veci, v ktorých musia mať jednoducho čo najlepšiu prax a dostať ich nielen do hlavy, ale aj do rúk,” vysvetľuje Aneta Kútna a hovorí, že nasledujúce mesiace boli naozaj náročné. 

Aneta Kútna. (Foto: archív učiteľky)

Video však nevyrábali len pedagógovia, ale aj samotní študenti. ,,Aby som mala čo najlepšiu spätnú väzbu, vždy museli aj oni namodelovať nejakú situáciu doma, so súrodencami, rodičmi a poslať mi ju späť. Niektorí majú rodičov, ktorí pracujú ako zdravotníci, takže tie videá boli bez chyby. Ja som potom každé jedno video pozrela a napísala hodnotenie. Každý ten jeden úkon som musela kontrolovat, niekedy to bolo aj 250 videí mesačne,” hovorí o jednom zo spôsobov vyučovania Aneta a pokračuje. ,,Keď bolo učivo o odoberaní krvi, či injekciách za iných okolností by si to vyskúšali na modeloch alebo aj na mne. Takto sme museli improvizovať a namiesto ľudí poslúžili vankúše či plyšové hračky.”

Online svet však priniesol aj ďalšie komplikácie. Študenti nemuseli mať zapnuté kamery. 

,,Keď bolo bežné vyučovanie, už z pohľadu som vedela vycítiť, či tomu čo vysvetľujem študenti rozumejú alebo nie. Tu to bolo náročné, no verím, že som urobila všetko zodpovedne, napokon šla som za svoje hranice,” začína nám naznačovať aj druhú rovinu online fungovania. Vo vlastnej rodine. 

Na plný uväzok v prvom rade mama 

Približne do desiatej – jedenástej hodiny doobeda musela byť pro svojich deťoch. Potom nastupovala ako učiteľka. Keď skončila so študentmi, opäť bola mamou, nasledovali úlohy. 

,,Máme doma prváčika, tomu sa treba najviac venovať. Takmer všetky deti navyše chodia na umeleckú školu. Museli sme posielať videá ako hrajú na klavír, gitaru aj saxofón, dcéra chodí i na výtvarnú, museli sme posielať kresby,” hovorí o aktivitách svojich detí, ktoré popritom museli rodičia zvládnuť. Nie vždy to však vyšlo podľa predstáv. 

Raz potrebovali poslať video dcéry, ktorá hrala na saxofón. Dcéra sa pekne upravila, mama robila kameramana a keď sa nahrávanie po takmer 15 pokusoch skončilo, chystali sa pozrieť nahrávku. 

,,Zistila som, že namiesto videa som omylom stlačila fotoaparát, žiadna nahrávka teda nevznikla,” tak sme museli urobiť novú,” hovorí dnes už s úsmevom učiteľka a mama štyroch detí. 

S deťmi si však počas obdobia, keď musela pracovať z domu zažila veru rôzne situácie. Raz jej starší syn zaspal. 

,,Vôbec som to neodsledovala, ja som si robila svoje, ostatné deti už boli pripojené na vyučovanie a starší syn spal. Keď som ho zobudila, spýtal sa ma, čo má povedať p.učiteľke. Povedala som, že pravdu,” vysvetľuje Kútna a dodáva, že počas tých dlhých mesiacov si so svojimi deťmi zažila kadečo – dal by sa napísať „Koronový román“.  

,,Predstavte si, že sa už pripojíte na hodinu, ktorú máte odučiť a za jednými dverami hádka o notebook, za druhými o niečo iné. Vtedy som sa študentom ospravedlnila, povedala som, že idem vychovávať, vypla som mikrofón a upokojila deti. Až potom, keď už bol kľud, som mohla pokračovať v pozícii učiteľky. Zároveň som im vysvetlila, že žijem taký istý život ako moji študenti,” hovorí Kútna a dodáva, že častokrát jednoducho situáciu nezvládla. 

Záber z rodinnej oslavy. (Foto: archív A. Kútnej)

,,Jednému zrazu nešla kamera, druhému sa pokazil mikrofón, tak som behala po byte a ,,riešila”. Všetko sme si potom s deťmi vyrozprávali. Musela som niekedy zvýšiť aj hlas, zároveň som chcela, aby ma pochopili, že aj ja potrebujem svoj pokoj, ja potrebujem mať ten lepší notebook, že potrebujem študentom odovzdať učivo najlepšie ako viem a potrebujem sa pri tom sústrediť,” dodáva. 

Mesiace však plynuli, voľný čas začal byť cudzí pojem. Víkend neexistoval, začínalo byť toho dosť. ,,Stále som bola napätá, písomky, prezentácie, videá, neustály kolotoč, ktorý končil až neskoro v noci. Na druhý deň to isté. Uvedomila som si, že ma to presahuje. Niekedy v decembri som povedala dosť, víkend bude patriť iba rodine,” zdôveruje sa učiteľka na zdravotníckej škole. 

Keď zlyhá technika

Štyri deti, mama, otec a štvorizbový byt. Keď začali prvé zákazy a opatrenia, na to, aby dokázali fungovať online potrebovali aj zariadenia. 

,,Veľmi nám pomohli známi, aj škola. Nemali sme toľko počítačov, ale zohnali sme mobily aj tablety. Dva počítače sa počas toho obdobia pokazili, no museli sme si nejako poradiť. Najväčší problém bol, že všetky zariadenia neutiahla Wifi, ťažko sa to potom vysvetľuje, keďže som učiteľka a chcela som, aby boli moje deti na všetkých hodinách,” zosmutnie na krátko Aneta, no zároveň hovorí, že vďaka tomu mala potom aj ona pochopenie pre svojich študentov. 

Nad celodenným fungovaním stál vopred pripravený plán. ,,Vždy večer si urobila rozpis na ďalší deň podľa rozvrhu detí. Keď jeden skončil, bežala som s funkčným počítačom za druhým, presadili sa a takto dookola. Keď som nemohla ja, pomáhal manžel, ktorý sa staral aj o voľný čas detí,” vysvetľuje učiteľka. 

Množstvo zariadení si však vyžaduje aj množstvo nabíjačiek. “Ostávalo desať minút, kým som sa mala pripojiť a učiť. Nevedela som nájsť nabíjačku. Samozrejme, ako to už býva, ani deti nevedeli, kde je. Tých stresových situácií bolo množstvo a tým, že som cholerik, tak to bolo pre mňa o to viac náročné. Najťažšie bolo prijať, že som to jednoducho nezvládla v pokoji ” hovorí o ďalšom nie príliš vydarenom dni Aneta. 

Keď však prišli ťažšie dni, prosila o pokoj. Jedinou oporou bol duchovný život. ,,My sa doma modlíme spolu vždy večer. Snažíme sa a učíme aj cez moje zlyhania, že keď sa niečo stane, učíme sa o tom hovoriť a ospravedlniť sa. Ani ja nedokážem byť dokonalá, som len človek,” hovorí o duchovnej rovine Aneta a veľmi si želá, aby rovnaká situácia už nenastala. Ak sa však opäť vrátime do ,,online sveta”, bude sa musieť prispôsobiť. 

,,Manžel ma nastavil tak, že treba čelit tomu, čo príde. Nedá sa na všetko pripraviť a ani všetko do detailov naplánovať. Keď to príde, treba to prijať,” hovorí Aneta Kútna. 

Článok bol pôvodne publikovaný v májom vydaní RK Magazínu. 

Titulná fotografia: Aneta Kútna spolu s rodinou. Foto: archív A: Kútnej

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.