Vtipy, ktoré sa za plodné a dve dobré invenčné dekády socializmu šírili v Československu mali rôzny obsah. Ľudová slovesnosť národa (a tak trochu smiech cez slzy) sa šírila hlavne verbálnym prejavom.
Vtipy na predstaviteľov vlád a politikov nemali konca kraja. Často začínali porovnaniami ako by sa zachoval Slovák keď sa stretol s Rusom, Američanom, Francúzom a občas aj s Číňanom.
Boli aj politické vtipy, najmä keď sa v nich objavilo meno či priezvisko nejakého tzv. významného predstaviteľa kultúrneho a politického života, a súdruha z Komunistickej strany Československa. Národ ich nazval vtipmi o Zlatú mrežu. Podaktoré mierili až k osobe sv. Petra.
Dialo sa tak i na konci 90 rokov, keď už bolo ťažšie uživiť viacčlenné rodiny z dvoch platov. Prichádzali vtipy – žiadosti zamestnancov o zvýšenia miezd podložené argumentmi vtedajších nárastov maloobchodných cien. Často pohotove zdôvodnené adresované na riaditeľov či predsedov vlád. Dnes už politické vtipy takmer vymizli z našej spoločnosti. Žijeme v inej dobe kde o bulvár a často bezduchý smiech a nepolitický humor sa starajú filmové a divadelné celebrity, ich televízne a rozhlasové štúdiá.
Na konci 90-tych rokov sa tie papierové z tzv. karbón papierov – kopirákov množili a putovali po Slovensku. V obmenenom texte mali viac podôb, keď žiadateľovi o zvýšenie platu chýbalo často 5 či 10 Kčs aby jeho rodina prežila. Jeden z posledných, dokonca i v čase, keď už bola ohrozená vedúca úloha KSČ, a písal 20. november 1989.
Bol to list súdruha Aladára Prestavbára z Všestrannej 26 z Michajlovho Brodu, ktorý žiada len malé zvýšenie platu.
Svoju žiadosť odôvodňoval cenovou prestavbou a nárastom cien spotrebného tovaru a niektorých potravinových článkov. Písal, že posledný deň v mesiaci drží rodina odtučnovaciu kúru, čím odstraňuje z tela škodlivé látky. Na byt mu už tiež nestačí, auto, bicykel a motorku nevlastní.
Kalkuloval a dokumentoval to na dvoch rožkoch s vodou ktoré stoja 80 halierov, rovnako keď i na desiatu si dal to isté, potom to s olovrantom za 80 halierov, obedom za 9.60 a večerou za 8,10 Kčs, bolo celkom na jeden deň 20,10 Kčs. Pre štyri osoby na deň to predstavovalo 80,40 Kčs. Na tridsaťdňový mesiac to bolo celkom 2.412 Kčs.
Vo februári, ktorý má 28 dní síce ušetril, no peniaze venoval na Fond Solidarity. Ťažili ho aj náklady na mesačnú MHD, ktorou sa dopravoval do zamestnania. Tie pohltili 32 Kčs. Denná tlač ako Pravda a Práca (a možno aj Svet socializmu) ho stáli 11 Kčs. Kupoval si ich aby sa dozvedel o neustále stúpajúcej životnej úrovni jeho ľudu a úspešnom napredovaní prestavby hospodárskeho mechanizmu.
Nezostávalo mu ani na platenie členskej známky ROH a KSČ. Dva mesačné balíčky cigariet Mars už zdraželi, a tak si odvykal aj od fajčenia.
Keby to mal všetko vyfinancovať potreboval by ešte 43 Kčs mesačne, tak, aby pokryl všetky svoje mesačné výdaje sumou 2.455 Kčs. (Na druhej strane listu bola odpoveď riaditeľa podniku, že podnik neprosperuje, neplní plán a nemôže mu pridať ani 5 Kčs na mesiac).
Aj takto vyzeral smiech v husej koži a papierové gagy a výplody uťahujúce si zo spoločensko-politického a hospodárskeho modelu vtedajšieho štátu. Po 30-tich rokoch len akési pripomenutie jednej neľahkej doby, ktorá nás neobišla, aby ju vystriedala iná.
A tak aj takto, a takýmto listom, keď podobne štylizované „žiadosti o zvýšenia platov“ sa kedysi písali a rozmnožovali na klasických písacích strojoch. Kritizovať sa mohlo poväčšine všetko, okrem vymýšľania si vtipov na KSČ, KSS a KS ZSSR, keď kapitalizmus v prejavoch socialistických štátnikov a ideológov zahníval už niekoľko rokov. Množiace sa vtipy nakoniec doviedli do ich interpretácie medzi humorne naladený ľud svetové udalosti a doba komunistického dusna, s jeho postupným hospodárskym degresom.
Beda, ak by vás vtedy pri takomto písaní listu prichytil ideológ – oddaný predseda závodnej KSČ, ktorý už dávnejšie predtým absolvoval Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu a stal sa aj jej lektorom.
No ale boli aj výnimky partajníkov, ktorí sa zasmiali, s textom ticho súhlasili, a pomysleli si svoje. Tí predvídavejší od Jakeša, Adamca a Čalfu už vedeli, že to s ich vedúcou úlohou KSČ už dlho trvať nebude.
U našich východných susedov s ktorými to mali byť na večné časy a nikdy inak, vedúca úloha tej najpokrokovejšej trvala len necelé tri mesiace dlhšie než v ČSSR, aby skončila za Gorbačova, už v prvej polovici februára roku 1990.
