Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Predvolebné kampane ma nikdy neoslovovali. Kandidátom s vymľaskanými papuľkami a strojenými dobromyseľnými úsmevmi ste ako človek väčšinou dokonale ukradnutý. Oni iba potrebujú váš hlas, aby sa dostali do parlamentu nášho alebo európskeho, čiže k preplnenému válovu.
Len chumajov oslovujú politickí a ľudskí ničomníci, inteligentne sa tváriaci na bilbordoch s fotografiami svojho straníckeho predsedu v úzadí, nenápadne signalizujúcich, že bez šéfa je dotyčný obyčajná nula.
Možno by došlo viacerým voličom, keby sa europoslankyni s diamantmi na topánkach, nahrádzajúcej nedostatok rozumu bezočivým táraním, topiacej sa v peniazoch, nad vypúlené oči dopísala jednoduchá informácia: „Sto euro je pre mňa ako pre vás desať centov. Ak ma budete voliť, budem sa mať ešte lepšie.“
Jediný raz som sa šiel pozrieť do sály kultúrneho domu na stretnutie s kandidátom na prezidenta. Aj preto, lebo starší pán bol ináč slušný človek, jeden z mála našich politikov bez prokomunistickej minulosti a nie zlodej.
Kandidát za kresťanskú stranu prišiel oblečený v dlhom čiernom kabáte, dôstojný, vystretý. Sála plná ani nie do jednej štvrtiny. Jeho prívrženci, aj tí potenciálni, pochádzali väčšinou z generácie seniorov potrpiacej si na solídnosť, čestnosť, klasiku.
Prešedivený pán najprv predstavil svoj program zameraný na podporu rodiny a potieranie rozkrádania štátneho majetku politikmi oháňajúcimi sa sociálnosťou a bojom za národ.
Nasledovali otázky z publika, pri odpovediach staršie ženy a muži súhlasne prikyvovali. Ako výraz vďačnosti za jeho úsilie o korektnú politiku a múdre odpovede mu niekto miestny daroval asi polmetrovú drevenú, umne vyrezávanú sošku.
Atmosféra bola uvoľnená, aj sa trochu žartovalo.
Širšia päťdesiatnička, sediaca predo mnou, sa kandidáta, vtedy zarytého starého mládenca opýtala:
„A keď vás zvolia za toho prezidenta, kto bude prvou dámou v republike?“
Oslovený, trochu zaskočený, sa na sekundu zarazil. Vzápätí chytil do ruky dreveného panáka a s úsmevom vyhlásil:
„Ak by bolo treba, toto bude prvá dáma.“
„Ale veď to je chlap,“ ozvalo sa zozadu.
Politik sa nedal pomýliť:
„Viete, čo hovorí pán kardinál? V tomto veku je to už jedno. A v tom je tá svätosť!“
Staré dámy a starí páni zatlieskali.
Mne sa v tej chvíli zdalo, že jediný normálny v sále bol asi iba ten drevený panák.
Radšej som vypadol.
Fejtón vyšiel v zbierke Iba tak výber plus (2011).
Titulná fotografia – Pixabay
