Ružomberská „Socha slobody“ ako pripomienka vzniku Československa 

Prípravy na postavenie Sochy slobody, ktorým si chceli Ružomberčania dôstojne pripomenúť okrúhle jubileum Československej republiky v roru 1928, sa odvíjali od zhromaždenia občanov, zástupcov armády, podnikateľskej sféry, predstaviteľov cirkví, spolkov a združení dňa 30. marca 1928. Impulzom preň bola spoločná výzva starostu Ružomberka Jána Jančeka ml. a ďalších predstaviteľov štátnej správy a verejných inštitúcií.

Bude to „symbol nášho národného a sociálneho oslobodenia“, písalo sa o jubilejnom pomníku vo výzve k obyvateľom Ružomberka, ktorú 28. apríla 1928 publikovali na titulnej strane Slovenské hlasy, pokračujúc: „že len svornou spoluprácou všetkých príslušníkov národa bez rozdielu náboženstva, povolania a strán, a po ťažkých obetiach na živote podarilo sa nám striasť viac ako tisícročné otroctvo a postaviť sa medzi ostatné slobodné národy. A pripomínať bude nám i budúcim pokoleniam, že i všetky nedorozumenia i ťažkosti zdoláme zase a výlučne len ďalšou svornou spoluprácou všetkých vrstiev.

Na daný účel si účastníci zhromaždenia zvolili 25-členný výkonný výbor. Úlohou výboru bolo postarať sa o všetky záležitosti súvisiace s postavením pomníka. Zároveň sa uzniesli na vyhlásení verejnej zbierky, ktorá mala získať potrebné finančné prostriedky; veď ako oduševnene deklarovali: „bude to dôkazom, že dnešná generácia i v hluku každodenného života nezabúda na vyššie ciele.“

Architektonická súťaž

Samotnému vzniku nového súsošia predchádzala verejná architektonická súťaž s cieľom vybrať taký pamätník, ktorý by adekvátne nielen pripomínal, ale aj oslavoval nový štát. Verejná sochárska súťaž bola vyhlásená práve na desiate výročie a do roka, bol v priestore bývalej Nemeckej ulice odhalený nový pamätník. Členmi poroty boli už vtedy známi umelci Martin Benka, Ľudovít Fulla a Karel Meisner, ďalej starosta mesta Ján Janček, architekt Peček, a ďalší člen, v tlači označený, ako riaditeľ Loucký. Porota zo šiestich došlých návrhov (tie je možné aktuálne vidieť na výstave Umenie a umelci Liptova v prvej polovici 20. storočia v Liptovskom múzeu) vybrala dielo akad. sochára Ladislava Majerského a architekta Vincenta Malého. Na druhé miesto určila dielo nazvané „Oslobodenie“ od akad. sochára Jozefa Pospíšila, na tretie miesto dielo nazvané „13 X“ od akad. sochára Karola Otáha a architekta Jaromíra Skarpíšeka.

Autor víťazného projektu, akademický sochár Ladislav Majerský, sa narodil v r. 1900 v Hliníku nad Hronom. Bol spoluzakladateľom moderného slovenského sochárstva a osobitne slovenskej medailérskej tvorby, mimoriadne miesto v jeho diele zaujíma sochársky portrét (realizované i nerealizované sochárske portréty Štefana Moysesa, Karola Kuzmányho, Štefana Furdeka, Ignáca Gessaya či Milana Rastislava Štefánika). V jubilejnom roku 1928 vytvoril aj pre Liptovský Mikuláš reliéfny pomník historického prvomájového zhromaždenia z roku 1918 a bol autorom návrhov pre kolekciu najvyšších vyznamenaní Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945.

Položenie základného kameňa

Súčasťou osláv desaťročného jubilea republiky 28. októbra 1928 v Ružomberku bolo aj položenie základného kameňa Sochy slobody. Miesto na vtedajšej Nemeckej ulici, ktoré vybrali pre umiestnenie pomníka, malo aj svoj reálny historický príbeh a v danej dobe mimoriadne aktuálny a živý symbolický význam. Práve v tomto priestore, v tesnej blízkosti budúceho pamätníka, v prestrelke s maďarským legitimistom Pavlom Korvínom vyhasli 1. 12. 1918 životy národných gardistov Viktora Bystričana z Likavky a Jakuba Loudala z Rybárpoľa (obeťou streľby sa stal aj nadporučík Korvín a jeho sestra Ester).  

Slávnosti prvého decénia Republiky boli prejavom všeobecného nadšenia a radosti, písali Slovenské hlasy. „Skoro každý dom bol vyzdobený, keď už nie práporom, tedy aspoň národnými okrasami v oblokoch . – V predvečer 28. októbra bolo mesto slávnostne osvetlené; nebolo obloka, v ktorom by nehoreli sviečky. Naši obchodníci neľutovali námahy a pretekali sa vo výzdobe svojich výkladov.“ Oslavy v Ružomberku trvali od 27. októbra do 1. novembra 1928 a účasť obyvateľstva na jednotlivých podujatiach bola veľmi vysoká. „Zvlášť ku slávnosti kladenia základného kameňa pre sochu slobody vyšlo celé mesto. Veľký priestor, v rozšírení Nemeckej ulice (dnešného Námestia slobody), bol priamo natisnutý ľuďmi.“

Akt položenia základného kameňa Sochy slobody sa konal po ranných slávnostných bohoslužbách v kostoloch jednotlivých konfesií a dopoludňajšej vojenskej prehliadke ružomberskej posádky na mestskom hrisku (v priestore medzi súčasnou budovou Liptovského múzea a Parkom Š. N. Hýroša). Slávnosť otvoril starosta Ružomberka a predseda pomníkového výboru Ján Janček ml., veterán prvého odboja a člen Odbočky ČSNR v Rusku a USA, signatár Pittsburskej dohody.

Dielo vzbudzujúce kontroverzie

Definitívne sprístupnenie dokončeného pamätníka však nebolo jednoduchou záležitosťou, premietli sa doň spory medzi autonomistami a stúpencami unitárnej republiky, navonok zahalené do rúcha morálky a dobrých mravov. Formálnym dôvodom bola odhalená postava ženy, symbolizujúcej Slobodu, ktorá dominovala celému pamätníku. 

V období autonómie Slovenska, v novembri 1938, bol pomník – symbol ideálov Českolsovenska demontovaný z politických dôvodov (v argumentácii za jeho odstránenie opäť zazneli aj moralistické tóny). Jednotlivé prvky súsošia našli dočasne svoje miesto po bokoch hlavného schodiska Liptovského múzea.

Po oslobodení v roku 1945 Sochu slobody obnovili. Udalosti februára 1948 však spoločenskú rolu a historický význam pamätníka opäť odsunuli do úzadia. V roku 1968 došlo k jeho určitej renesancii počas osláv 50. výročia vzniku republiky a prijatia zákona o česko-slovenskej federácii. Po novembri 1989 nakrátko vstúpil do povedomia verejnosti (najmä počas návštevy prezidenta Václava Havla na jar 1990). Storočnica vzniku Československej republiky v roku 2018 bola dôstojnou príležitosťou na obnovenie a pripomenutie si spoločenskej funkcie tohto pamätného miesta, no najmä národných hodnôt a historických míľnikov, ktoré pomník z konca prvého desaťročia Československej republiky symbolizoval. 

Vincenc Malý si ako architektonické riešenie pamätníka zvolil zoskupenie troch nerovnakých, výškovo odstupňovaných blokov zo sivej zrnitej žuly. Na nich sú situované pieskovcové sochy Ladislava Majerského. Na najnižšej výškovej úrovni sa nachádzajú skľúčené, trpiace postavy muža a ženy, sústredené okolo slovenského dvojkríža. Vyjadrujú obdobie utrpenia a poroby slovenského národa pred rokom 1918, v ružomberskom prostredí osobitne spojené s tragickými udalosťami v Černovej v roku 1907. Postavy ruského a francúzskeho legionára a muža s ratolesťou, stojaceho za nimi, symbolizujú dobu Prvého odboja v rokoch 1914 – 1918 a následné oslobodenie Slovenska. Nad všetkými dominuje solitérna socha poloobnaženej ženy, zahalenej len v pruhu drapérie a hrdo hľadiacej k výšinám – stelesnenie Víťazstva a Slobody.

Článok je skrátenou verziou (súčasne doplnený o nové poznatky) z informačnej tabule pred pamätníkom. 

PhDr. Karol Dzuriak a Mgr. Rastislav Molda, PhD.