Veru, pri rodáčke z Ludrovej sa vynorí skôr sekvencia z filmového titulu Sestra v akcii s legendárnou Whoopi Goldberg. Nie preto, že by bola Hermana v reholi v rámci programu ochrany svedkov. Dokazuje však, ako sa zasvätený život dá prežívať v radosti a má potenciál osloviť aj neveriacich.
Ohlušujúce ticho
Rehoľná sestra Hermana od septembra pravidelne cestuje vlakom z Košíc do Ružomberka. Dve a pol hodiny tam, dve a pol hodiny späť. Cestu si už namiesto čítania kráti háčkovaním, ktoré jej umožňuje viac vnímať ľudí okolo seba a ich prežívanie.
O svoje postrehy sa delí aj na sociálnej sieti. Prečítať sme si mohli aj o dievčine, ktorá dve hodiny konzumovala jednu šalátovú uhorku, len aby nemusela mať nonstop nasadené rúško.
Ešte v decembri zaznamenala ďalšiu pozoruhodnú vec. Už menej úsmevnú. Ľudia stíchli. „V septembri boli ľudia takí udžavotaní. Sadli si do vozňa, prihovorili sa jeden druhému, hneď sa rozprúdila debata. Keď som cestovala teraz, v decembri, bolo veľké ticho. Každý si aj v otvorenom vozni sadá osamote,“ hovorí rodáčka z Ludrovej o tom, ako počas posledných jázd prehovorilo ticho. Podobné mĺkvo sleduje aj v iných sférach verejného života.
Obmedzenie kontaktov a odstupy sú obete, ktoré si momentálna situácia vyžaduje. Otázne je, nakoľko sa fyzický dištanc prejaví na hlbšej úrovni. „Pre mňa je až zarážajúci fenomén, ako ľudia stíchli. Ľudia sa akoby od seba odťahujú, boja sa jeden druhého. Stráca sa vzájomná interakcia. Mám pocit, akoby sa rodil veľký individualizmus,“ hovorí sestra Hermana a nahlas sa zamýšľa, či práve veľká miera individualizmu nebude jeden z ďalších dopadov pandémie.
Tendenciu ľudí uzatvoriť sa do seba vypozorovala Hermana so spolusestrami už vlani počas Veľkej noci. Rozhodli sa konať. Na ulici, kde ich komunita býva, sa susedom pred domami objavili koláče. Sestry upiekli suché čajové pečivo pre celú ulicu, zavesili ho na kľučku bránky a zaťukali. A tento ich počin spustil reakciu.
„Bolo to malé gesto. Ale ľudia si zrazu začali všímať druhých vo svojom okolí, či niečo nepotrebujú,“ vraví Hermana, ako sa v ľuďoch prebudila všímavosť. Pozastavili sa i nad tým, keď si sused už druhý deň neprevzal „zásielku“ z bránky a išli sa pozrieť, či sa niečo nestalo.
Zbalí sa do 15 banánových škatúľ
Už 26 rokov je rehoľníčkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta. „So smiechom hovorím, že vstupom do rehole som zároveň prijala aj úlohu obežnice,“ smeje sa satmárka, ktorá vystriedala už 13 pôsobísk a momentálne je zakotvená v Košiciach.
Síce to berie s humorom a nadhľadom, no pravidelné presuny nie sú vôbec jednoduché. Od praktických záležitostí po psychiku. „Nie je vždy ľahké sa sťahovať, skoro nikdy to nie je ľahké. Rozbehneš si aktivity, trošku sa zakoreníš, a zrazu si máš pobaliť veci a začať kdesi nanovo. Zobrať si všetko, čo máš rád, a preniesť to kdesi preč,“ približuje sestra Hermana, ktorá sa pri presune na nové dočasné bydlisko dokáže zbaliť do 15 banánových škatúľ.
Dá sa pri takomto „kočovnom“ spôsobe živote vôbec niekde cítiť ako doma? „Doma je vždy doma. Zatiaľ mám obidvoch žijúcich rodičov a ďakujem Pánu Bohu za to, že ich mám,“ hovorí Liptáčka. Kúsok domoviny si však zakaždým berie so sebou. V podobe obrazu ludrovského kostolíka, ktorý jej rodičia dali namaľovať po dokončení vysokej školy.
„Ten obraz nosím so sebou, kdekoľvek som. A keď mi je niekedy ťažšie, aspoň oň oči opriem,“ dozvedáme sa, čo je stálou súčasťou jej batožiny.
Sťahovanie naprieč Slovenskom jej však prinieslo riadnu databázu kontaktov. „Keby som kdekoľvek zostala stáť s pokazeným autom, tak v telefóne nájdem kontakt na niekoho v okruhu 50 kilometrov, kto by ma do pol hodiny prišiel zachrániť,“ spomína výhodu rehoľníčka, ktorá má krajinu naozaj precestovanú od východu po západ. V priebehu roka a pol stihla zmeniť bydislo z Pavloviec nad Uhom, dedinky vzdialenej 13 kilometrov od ukrajinských hraníc, na Bratislavu.
Láska je vynaliezavá
Hermana má aj regulérne zamestnanie, už vyše 20 rokov vyučuje v školách. „Rehoľné sestry nie sú platené cirkvou. Každá pracuje, platíme dane. Ktorá je bez práce, je evidovaná na úrade práce,“ približuje sestra aj tento aspekt.
Ku školstvu a práci s ľuďmi ju ťahalo odjakživa. Keď ako prváci vypĺňali dotazník, čím chcú byť, vtedy ešte ako malá Jarka Matláková napísala, že učiteľkou v škôlke. No jej túžby potlačilo štátne zriadenie.
„Pani učiteľka mi vtedy povedala, že v našej socialistickej vlasti nemôžeme všetci robiť to isté, lebo moja starká bola učiteľka, aj moja sestra a že asi nebude dobré, keď ňou budem aj ja,“ predniesla vtedy šesťročnej Jarke súdružka učiteľka. „To mi bolo vysvetlené v prvej triede, tak som sa socialisticky uvedomila,“ komentuje Hermana, ktorá o ďalší rok v rovnakom dotazníku uviedla, že by chcela byť dôchodcom.
„Ak nemôžem robiť to, čo chcem, nebudem robiť nič a budem za to dostávať peniaze,“ odôvodňovala svoju odpoveď rodičom, ktorých si zavolali aj do riaditeľne. Brali to však s humorom a tiež nevedeli, prečo a ako by mali dcérku pokarhať.
Napokon po strednej ekonomickej poľnohospodárskej škole vyštudovala teológiu a vstúpila do rehole.
Bez úmyslu znieť ako motivačný guru konštatujeme, že túžby, ktoré si v sebe nesieme, sa môžu splniť. Po mnohých rokoch. Aj vtedy, keď sa zdá, že sú nerealizovateľné a ostatní sa pri nich uškŕňajú.
Na teológiu napríklad Hermana nastupovala s myšlienkou, že sa raz stane učiteľkou katechetiky pre bohoslovcov. Keď to povedala na prijímačkách, vyslúžila si od kňazov výbuch smiechu. Na Slovensku vtedy v seminári neučila ani jedna žena. „Som vďačná, že sa to po toľkých rokoch zlomilo a mnohé teraz učia v seminári,“ hovorí o prelome rehoľníčka, ktorej túžba sa čiastočne tiež pretavila do reality, keď viedla duchovnú obnovu pre bohoslovcov.
„Pán Boh dáva do srdca také túžby a sny, ktoré ani nevieme, ako a prečo prídu. Ale je trpezlivý a dokáže ich splniť. Napriek všetkým okolnostiam a možno úplne iným spôsobom, ako si predstavujeme,“ vraví sestra Hermana, ktorej silným „hajlajtom“ života je výrok svätého Vincenta de Paula, a teda, „láska je vynaliezavá“. „Či už láska človeka k človeku alebo láska Boha k človeku,“ spresňuje satmárka.
Ešte pred nástupom na teológiu zvažovala novinársku dráhu. Nevedela sa však rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať. Po 26 rokoch nabral reálne kontúry aj tento sen, keď Hermana čerstvo nastúpila na doktorandské štúdium žurnalistiky na Katolícku univerzitu v Ružomberku. „Nikdy by som si nepovedala, že pôjdem v 44 rokoch študovať. A predsa,“ ilustruje na ďalšom príklade vynaliezavosť lásky a nečakanú cestu, po ktorej sa vydala k niekdajšej túžbe.
Bloguje, chodí na pivo
Hoci vyštudovanú novinárčinu ešte nemá, i tak sa čitateľom prihovára v časopise týždeň, kde má pri svojich postrehoch a zamysleniach charakteristickú ilustrovanú podobizeň.
A má aj „titul“ prvej blogujúcej rehoľnej sestry. K publikovaniu blogov sa dostala náhodou, keď pôsobila v Partizánskom, kde jej dekan zveril prípravu snúbencov. Až viedla jeden pár, v ktorom si veriaciu dievčinu bral ateista.
„Muž ma počúval, počúval a vraví – ale mňa by to dokázalo presvedčiť, čo nám tu rozprávate. Veď vy to tak zo života dávate. Nechceli by ste o tom písať? Ja som o tom hovoril aj s chlapmi v robote,“ spomína so smiechom Hermana, ktorá má vzťah k slovám v rodine. Keď bol jej ocko na vojenčine, písal mamine básne, ktoré majú dodnes odložené ako rodinný klenot. Poéziu tvorila aj Jarka, nepublikované texty má v šuflíku.
Spomínaný mladík sestre pomohol, vytvoril profil, a potom pokynul: „A teraz píš.“ A Hermana písala. Postupne sa dostávala do povedomia, rozhovory s ňou viedli novinári z viacerých celoslovenských médií. Takého novinára Karola Sudora prekvapilo, keď ju videl piť pivo. Keď si ho dala zas pri inej príležitosti, neplánovane doviedla neznámeho chlapíka takmer k abstinencii.
„So spolusestrami sme raz boli na návšteve. Domáci, ku ktorým sme prišli, nás pozvali do miestnej pivárne. Boli sme nezvyčajná zostava – tri mladé rehoľné sestry, manželský pár a ich dve deti. Sedel tam aj miestny štamgast, ktorý si prišiel nielenže posedieť, ale vyslovene sa opiť,“ načína historku.
„O pár dní ho stretol pán, ktorý nás pozval. Pýta sa ho – čo sa s tebou deje? Taký si nejaký. A on hovorí – vieš čo, ja už nemôžem piť (pauza). Bol som minule v pivárni a mne sa tam zjavili tri mníšky. Ja už odvtedy nepijem,“ vyťahuje ďalšiu vtipnú skúsenosť a dopĺňa, že skôr sa takéto epizódky stávajú v menších mestách.
Predstavy ľudí o zasvätenom živote sú neraz zakonzervované v čase. „Predstava ľudí je kdesi v Bedároch. Ale kláštorný život už nie je taký, ako ho vykresľuje tento film,“ hovorí vľúdne rehoľná sestra. „Kedysi som chcela ľudí presviedčať, pozrite sa, my nie sme nejakí iní,“ priznáva s tým, že postupne od tejto méty upustila. Zároveň sa teší z kolegovcov, ktorí využitím sociálnych sietí šíria „osvetu“ a ukazujú rehoľný a mníšsky spôsob iným, vtipným spôsobom. Napríklad mních s kamerou, vlogujúci otec benediktín či saleziánka Lamia, ktorá funguje na YouTube a Tiktoku.
Za iný názor na seba vyťahujeme nože
Textov má mnoho. Či už postrehy zo života, poéziu. No raz sa verejne vyjadrila aj k politike, keď v jej rodnej Ludrovej vyhral v prezidentských voľbách extrémistický kandidát. V tej dedinke, nad ktorou sa týči vrch Ostrô, strategický bod počas SNP, kde padlo mnoho povstalcov. Čo aj v texte pripomenula.
Článok na webe Aktualít si za 24 hodín prečítalo vyše 50-tisíc ľudí, reakcie na seba nenechali dlho čakať. Od ďakovných emailov, že sa konečne niekto ozval, cez bolestnejšie správy, s vyhrážkami, prianím zlého, až po otázky, prečo sa vôbec vyjadruje.
„Vnímala som, že je potrebné ozvať sa práve vtedy a práve v danej situácii. Myslím, že odvtedy som sa už podobne k politickým otázkam nevyjadrila,“ približuje Hermana pozadie textu, v ktorom tiež píše, že „myšlienky nenávisti sa stávajú skutkami nenávisti,“ a že „odmieta násilie v akejkoľvek podobe a rovnako aj šírenie nenávisti, ktorou si chcú ľudia upevniť svoju politickú moc.“
Tých, ktorí poďakovali za vyjadrenie názoru, povzbudila, aby tiež nemlčali, aby sme sa naučili viesť kultivovanú diskusiu aj v témach, v ktorých zastávame iné názory.
„Na našom maličkom Slovensku sme nesmierne netolerantní k názorom toho druhého. Stále vravím, že niekto môže mať iný názor ako ja, ale to neznamená, že na seba vytiahneme nože. Môžeme mať opačný názor, ale dôležité je vzájomne sa počúvať, snažiť sa pochopiť toho druhého, prečo hovorí tak, ako hovorí, a nebyť tvrdohlaví,“ uzatvára Jarka Matláková, ktorá má nádej, že súčasná generácia postupne začne tieto ideálny dosahovať.
Článok bol publikovaný v decembrovo-januárovom dvojčísle RK Magazínu.
Titulná fotografia: rehoľná sestra Hermana. Zdroj: archív sestry Hermany
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.