V obilí

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

V období komunizmu, vždy, keď sa priblížil čas žatvy, nechali sa najvyšší stranícki a politickí funkcionári odviezť do polí. Niekde na Žitnom ostrove vybrali ich poskokovia husto obsiatu parcelu s dozrievajúcim obilím, z prepychových vládnych vozidiel vystúpili „papaláši“, rozostavili sa kamery.

„Najvyšší“ si pred ich zapnutím sňal z krku viazanku, vyzliekol sako, rozopäl golier na košeli, vyhrnul rukávy a postavil sa na okraj poľa. Vyhrnuté rukávy a vetrom nadúvaná košeľa mali naznačiť jeho nerozlučiteľnú zviazanosť s robotnícko-roľníckou triedou, že je vlastne jej príslušníkom, ktorého si zvolili, aby v mene pracujúcich spravoval štát.

Keď sa zapli kamery, siahol po najbližšom klase, odtrhol ho, rozmrvil v dlaniach, privoňal k zrnám. Potom znalecky a uznanlivo prikývol. Obilie je dozreté, žatva sa môže začať.

Komentátor, zadúšaný nadšením, vyratúval pravdepodobné výnosy z hektára, sľuboval, že budú určite oveľa vyššie ako vlani, že vďaka nim i politike strany a vlády bude na pultoch dostatok kvalitného chleba z prvotriednej múky.

Kamerami nasnímaný predstaviteľ komunistického štátu, bývalý treťoradý krajčír, ktorému sa nechcelo šiť, obšívať a ani vyšívať, a preto sa dal na politiku, (aby sa tam „zašíval“), bol národu prezentovaný ako odborník najvyššieho rangu, hoci, trubiroh, keby mu nevyzradili, ani by nerozoznal, či medzi prstami drví žito alebo pšenicu.

Podobného „odborníka“ predviedla divákom štátna televízia aj v závere minulého leta. Predstaviteľ vlády, ktorý celý život len „funkcionárčil“ a poctivú prácu nikdy nepoznal, sa v košeli vyhrnutej na „robotnícky“ spôsob, obkolesený svojimi poskokmi, pretŕčal medzi kolembajúcimi klasmi a v hrsti premŕval zrná pšenice.

Aj on, podobne ako za komunistickej totality nedoučený krajčír, „odborne“ skonštatoval, nastal čas, aby kombajny vyšli do polí.

Ibaže tento pánko, nasilu sa prezentujúci ako predstaviteľ štátu solidarizujúci hlavne s robotníkmi a roľníkmi, zabudol, že jeho ľavé zápästie pod vyhrnutým rukávom zdobia hodinky za viac ako milión korún a že k tým zrnám, z ktorých sa pečie obyčajný chlieb, vôbec nepasujú.

Sú vlastne signálom, že ich majiteľ si užíva luxusný život, a to hlavne na úkor biedne zaplatených ľudí – oni ten obyčajný chlieb v pote tvári aj pre takých darebákov ako je on, ťažko dorábajú.

Vyšlo v zbierke Iba tak (2016).

Ilustračná fotografia – Pixabay

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.