Náhľad do introvertných duchabôľov a ducharadostí. Aj s tipom, čím by ste nás mohli obdarovať na Vianoce.
Skrútiť vnútornosti nám vedia small talky. Rozhovoru chtivý jedinec vo výťahu, v taxíku alebo hromadnom dopravnom prostriedku, ktorý by s nami zvrtol konverzačné evergreeny. Také počasie či „čo nové?“. Pravdepodobnosť, že budeme mierne neohrabaní, je asi taká vysoká, ako že predseda parlamentu v najbližšom prejave opäť zabije syntax. Čo sa týka zdvorilostnej komunikácie, na krk by nám niekedy mohli umiestniť ceduľku s upozornením „pred použitím potriasť“.
Ak zaregistrujeme hrozbu v podobe nečakanej sociálnej interakcie, v mysli už spriadame taktický ústup. Sme rovnako kvalifikovaní majstri v miznutí zo spoločenský akcií. Telefonáty obvykle dvíhame s nevôľou, trpezlivo hľadíme na displej, kým prestane zvoniť, aby sme vám vzápätí napísali, čo chcete. Vedzte, písomný kontakt je cesta.
To neznamená, že nemáme radi spoločnosť. Naopak! Ale v primeraných dávkach. Kvalitný čas vieme stráviť aj v „jednoici“ – zabarikádovaní pri knihách či iných činnostiach, pri ktorých si dobíjame baterky. Zamknutí vo svojom svete a pokoji.
A tak sme niekedy vnímaní ako spoločenská mutácia. Bizarný druh, na ktorý sa hľadí s otáznikmi, skepsou či až vedeckým záujmom. Dokonca o nás klepú osvetové návody „Ako žiť s introvertom“. Už ste videli články v opačnom garde? Ja by som uvítala príručku, ako fungovať s jedincami, ktorí na môj vkus priveľmi plytvajú dychom.
Vietor z už beztak natrhnutých plachiet nám navyše vie vziať slovný štuchanec: „Prečo si tak ticho?“ Mám slinu občas zakontrovať: „A ty prečo toľko rozprávaš?“ No namiesto toho, aby sme svoje dojmy verbalizovali, sa dotyčnej osôbke budeme s precíznosťou vyhýbať.
Nuž, sme ako také chyby v Matrixe a vie to byť s nami ťažké. Na Vianoce by sme si tak želali iba trošku pochopenia.
Text: Nikola Marhefková
Karikatúra: Anna Šenkeríková
Karikatúra a text boli publikované v Ružomberskom magazíne číslo 12/2019 – 1/2020.
