Za slobodné vysoké školy

V predvečer Dňa študentov pred 32 rokmi prvýkrát verejne vystúpili študenti v Bratislave s požiadavkou na slobodné vysoké školstvo. Organizovali ho študenti, ktorí sa spred Univerzity Komenského (UK) vydali na pochod mestom držiac sa za ruky a demonštrujúc tak jednotu študentov a ich požiadaviek na slobodu akademickej pôdy. Na druhý deň 17. novembra 1989 študenti v Prahe sa na svojom pochode mestom dostali do stretu s mocenskou silou komunistického režimu, ktorý odštartoval jeho rýchly pád a Nežnú revolúciu.

V predvečer štátneho sviatku Dňa boja za slobodu a demokraciu tohto roku opäť vyšli slovenskí študenti do ulíc, aby protestovali za slobodné vysoké školy a proti novele vysokoškolského zákona. Zdalo by sa, že je tu opäť napätá atmosféra, ktorá povedie k zmene. Niekoľko základných rozdielov ukazuje, že tu netreba hľadať paralelu. Parafrázujúc slová klasika česko-slovenskej politiky by sme mohli dokonca povedať, že ide o „hlboké nedorozumenie“.

Patrím ku generácii, ktorá zažila neslobodu na vysokých školách za komunistickej totality. Mám priateľa, ktorý študoval filozofiu a vedecký komunizmus na Filozofickej fakulte UK. Dva roky pred novembrom 1989 neobhájil diplomovú prácu, lebo použil v nej slovo politológia. Podľa vedenia katedry to bol výraz buržoáznej ideológie. Na protest išiel pracovať ako smetiar do Čiech a nakoniec o rok diplomovku obhájil na Univerzite Karlovej v Prahe.

Po Nežnej revolúcii vznikla na Filozofickej fakulte UK Katedra politológie a jej zakladateľom a prvým vedúcim sa stal Prof. Miroslav Kusý. Výrazná osobnosť reformnej tzv. Pražskej jari v roku 1968, neskôr normalizátormi Komunistickej strany Slovenska (KSS) prenasledovaný disident. Ešte v auguste 1989 ho príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) poslali do väzenia. Paradoxom doby bolo, že kamarátovi po zmene vysokoškolského zákona prišlo rozhodnutie, že môže používať titul magister (Mgr.) politológie.

Ďalší príklad neslobody na vysokých školách bola príhoda, keď sa kolega na prednáške z politickej ekonómie opýtal, či práve konkurencia nie je príčinou rýchlejšieho napredovania Západu. Prednášajúci, bývalý člen Ústredného výboru KSS, sčervenel a v hneve ho chytil pod krk a vyhodil z prednášky. Hrozilo mu dokonca podmienečné vylúčenie zo štúdia.

Mnohí z mojich rovesníkov a starších zažili aj horšie príklady neslobody na vysokých školách v období socializmu. Ďalší nemohli vôbec študovať pre svoj pôvod, názory či presvedčenie. Ideológovia komunistického režimu a eštebáci však mali svojich „pomocníkov“ nielen na školách, ale aj v radoch študentov. O slobode na akademickej pôde ani na internátoch alebo na verejnosti sa nedalo vôbec hovoriť a nikde ste si neboli istý, či „veľký brat“ ne(od)počúva.

Po Nežnej revolúcii sa mnohé kádre na vysokých školách rýchlo „pretransformovali“ z politických ekonómov na odborníkov na trhovú ekonomiku, z vedeckého komunizmu presedlali na politológiu a z propagandistov marxizmu-leninizmu sa stali experti na marketing a vzťahy s verejnosťou (angl. public relations – PR). Mnohí sa dostali do vedenia univerzít a ich fakúlt. Ďalší založili pofidérne vysoké školy, kde nebol problém získať titul alebo si kúpiť čestný doktorát. A niektorí dokonca zakotvili v politike a prednášali študentom.

Dnes máme v jednom krajskom meste aj tri univerzity a vysoké školy pomaly v každom okresnom mestečku. Aj preto je stav nášho vysokého školstva na úrovni, ktorá nedosahuje svetové parametre, ba ani európsky priemer našich susedov. Mnohé z nich by pri prísnejšom posudzovaní už dávno nesplnili akreditačné kritériá. Keď nemajú vlastných garantov študijných odborov s titulmi profesorov a docentov, tak si ich často „pozvú“ z iných univerzít. – nemusí

Tento stav je dlhodobo neúnosný, preto úprava vysokoškolského štúdia je nevyhnutná a je súčasťou reformného balíka na čerpanie eurofondov v rámci nášho Plánu obnovy. Ministerstvo školstva predložilo novelu vysokoškolského zákona, na ktorej sa však nedokázalo dohodnúť s akademickou obcou, zapracovať ich pripomienky a prezentovať ju verejnosti. Študenti vyšli protestovať do ulíc proti novele a za slobodné vysoké školy, dali im na to aj rektorské voľno.

Prirovnávať však dnešné protesty za zachovanie akademických slobôd s pochodom študentov počas komunistickej totality je neadekvátne. Je výsledkom nepoznania historických súvislostí a neúctou voči všetkým, ktorí neslobodu na vysokých školách za socializmu zažili. Dokonca výsmechom do očí všetkých, ktorí štúdium nedokončili pre svoje názory a postoje. A možno až pľuvancom do tváre pre tých, ktorí ani nemohli študovať kvôli svojmu pôvodu či presvedčeniu.

Článok bol publikovaný v zimnom čísle RK Magazínu.