Budovu mestského úradu pozná každý. Dvere tu predsa denne otvára nejeden Ružomberčan, ktorý si potrebuje čo-to vybaviť. Pohľadom ju zdravia aj tí, koho cesty vedú do kostola, školy alebo sa pošpacírovať alejou či zvečniť na známych schodoch.
O niečo známejšia je pre úradníkov, poslancov i vedenie mesta. Poznáte však príbeh jej výstavby? Nakrátko vás prenesieme o takmer 125 rokov späť. Do obdobia, kedy mohol Ružomberok patriť medzi bohaté mestá. Obecné financie sa však nachádzali v takom katastrofálnom stave, že nemožno hovoriť o skutočnom hospodárení, ale doslova o rozkrádaní obecného majetku. Budova mestského úradu sa stavala ,,po kamarátsky” a to napokon smutne poznačilo osudy viacerých rodín.
Monografia mesta Ružomberok uvádza, že od konca 18. storočia sídlil mestský úrad v Šustríkovskej kúrii
na námestí. Bola v nej veľká dvorana, matrikálna izba, richtárska i vicerichtárska izba, izba kapitána, daňová kancelária, izba kasína, gánok a magazín, hospodársky dvor a záhrada. Okrem nej malo mesto poschodovú budovu na severnej strane námestia (vyšný mestský dom), ktorú používalo až do roku 1885.
,,Keď už nemecký dom svojou kapacitou nevyhovoval, mesto sa rozhodlo na mieste Šustríkovskej kúrie postaviť nový. Zastupiteľstvo v roku 1885 schválilo projekt novostavby, ktorý vyhotovil staviteľ Štefan Michálik z Liptovského Mikuláša spolu s mestským staviteľom Štefanom Angyalom. Uzavrelo zmluvu s ružomberským podnikateľom Augustínom Ráthom, ktorý mal stavbu realizovať a rozhodlo, že v južnej časti bude umiestnená ka-
tolícka fara,” píše sa v spomínanej monografii.
Práce na stavbe začali na konci leta 1895. Stavebný dozor vykonávali stavitelia Eduard Vorel a Ján Beňo. Keď robotníci kopali základy na pompéznu stavbu, prekvapil ich nález. Objavili rozsiahle pohrebisko, odkiaľ napokon odviezli 12 vozov ľudských kostí.
Smrť sa driapala po veži
O dva roky neskôr, po začatí stavebných prác, sa po veži driapala smrť. Keď sa piati robotníci usalašili do tiena pod vežou, aby zjedli obed, veža spadla. Pod troskami zahynuli stavební robotníci z Donoval Ján Petraško, Martin Mulata, Michal Kapitáň a Michal Ružatý a pomocná stavebná robotníčka Zuzana a Borošková z Liptovskej Porúbky.
Vyšetrovanie katastrofy zistilo, že príčinou bolo nedodržiavanie noriem pri miešaní malty a betónu. ,,Dosť šetrili. Dávali viac piesku a menej spojovacieho materiálu. Okrem zabitia sa s udalosťou spájali aj určité nedbalosti, nedodržianie technologických materiálov, najmä kvôli obohateniu. Ružomberská radnica mala veľakrát problémy s takýmito podivnými obchodmi aj vďaka tomu, že mestskí radní bolo k tomu naklonení,” hovorí pre naše noviny historik z Liptovského múzea Karol Dzuriak.
Staviteľ Eduard Vorel nezniesol ťarchu obvinení a 25. augusta 1897 sa v Ľubochnianskej doline v Trankovej vile zastrelil. ,,Súdny proces odhalil zlé hospodárenie pri stavbe a rozkrádanie stavebného materiálu.
Na základe rozsudku Ráthovi všetok ružomberský majetok skonfiškovali na úhradu odškodnenia pozostalých po obetiach nešťastia. Na zvyšok života sa utiahol do súkromia k synovi Gustávovi, advokátovi v Námestove,” spomína sa v monografii.
Medzi Ružomberčanmi koluje aj iná historka. Počas práce sa vraj robotníci veľmi nemiestne vyjadrovali a posmievali Panne Márii na oproti stojacim stĺpe.
Z nešťastia sa mesto dlho spamätávalo
Po tragédii postavili novú vežu a stavbu dokončili inžinier Móric Štark a staviteľ Ján Kroner. Ministerstvo však nepovolilo stavbu skolaudovať a nariadilo vypracovať statické posudky.
Kolaudácia sa uskutočnila až 7. apríla 1899 a mestský úrad sa do budovy presťahoval 12. januára 1900, keď ju vysvätil farár Andrej Kurimský.
Foto: Slovensko na historických fotografiách/Facebook
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
