Zážitky zo španielskej basketbalovej ligy odniesla najskôr do karantény

Ružomberčanka Mária Felixová hrala v čase vypuknutia pandémie v španielskom basketbalovom tíme Zamora. Sezónu však musela predčasne ukončiť. Namiesto rodiny ju čakala karanténa na Smrekovici. 

Kým v druhej polovici marca už na Slovensku platili prísne bezpečnostné opatrenia vrátane zatvorenia letísk či škôl, situácia v juhozápadnej Európe bola iná. Španielsky basketbalový klub Zamora trénoval na posledné zápasy v sezóne. Nasledujúcu hru pod košom mali basketbalistky odohrať na Tenerife, najväčšom ostrove Kanárskych ostrovov.

Zrušená liga a zdĺhavý návrat domov

„Po rannom tréningu nám povedali, že síce pôjdeme, ale zápasy budú bez divákov. Po večernom tréningu nám už kapitánka oznámila, že najbližšie dva zápasy preložili,“ hovorí o prvotnom znepokojení Ružomberčanka Mária Felixová.

Slovenskú, poľskú aj českú basketbalovú ligu ukončili, zatiaľ čo v Taliansku, Francúzsku a Španielsku len odložili zápasy. Štáty postupne zatvárali hranice, „cezpoľné“ hráčky sa pripravovali na odchod.

„Odleteli nám spoluhráčky z Ameriky, Kanaďanka a aj Španielky išli domov. Zostala som ja, Holanďanka a Dánka. Let som mala naplánovaný až na 6. apríla, musela som si nájsť skorší. Lenže ako?“ začína nás uvádzať do dilemy sympatická blondínka.

Viedeň už neprijímala Španielov a Maďari uprednostňovali krajanov. V tom čase zaznamenalo Španielsko množstvo pozitívnych prípadov, okolité krajiny preto neprijímali žiadne lety. Ružomberčanka sa dozvedela, že Slovensko začína s repatriačnými letmi. Napísala na ambasádu, konzulát a zaregistrovala sa aj na ministerstve zahraničných vecí.

„Nemohla som robiť nič, len čakať. Medzitým som riešila batožinu, pretože som mala so sebou tri kufre. Odpísali, že z Madride nás na Slovensko vezmú tri autobusy, no musíme si vytlačiť certifikát, oficiálne povolenie, ktoré ukážeme policajtom,“ hovorí o prvej pozitívnej správe čoskoro takmer 30-ročná Mária Felixová.

Obávala sa, že vlaky budú preplnené natoľko, že vôbec nepôjdu. Napokon si kúpila lístok. Cesta zo Zamory do Madridu trvala hodinu a pol. Do odchodu autobusu však ostávala ešte hodina.

„Musela som sa niekde zašiť, pretože v krajine platil zákaz vychádzania. Nemohla som ísť len tak na ulicu, zvyšný čas som sa teda prechádzala po stanici plnej policajtov. K autobusom ma napokon odviezol taxík,“ približuje čakanie rodáčka z Ružomberka.

Na repatriantov čakali tri autobusy, pretože kvôli španielskym opatreniam mohla byť plná len tretina autobusu. Situácia sa zmenila vo Francúzsku, kde všetkých 65 ľudí umiestnili do jedného autobusu.

Basketbalistka Mária Felixová. (Foto: autorka)

V karanténe na Smrekovici

„Povedali nám, že cesta bude trvať 40 hodín. Nikto, vrátane šoférov, nevedel, do akého karanténneho zariadenia ideme. Všetci sme si mysleli, že to bude Gabčíkovo. Keď sme však prechádzali cez Donovaly, asi jediná z celého autobusu som tušila, že naša cesta bude smerovať na Smrekovicu, pretože som túto trasu odmalička poznala,“ vysvetľuje basketbalistka.

Repatriantom povedali, že v pondelok v noci by už mali byť na Slovensku. Aj napriek prázdnym cestám sa na Podsuchej ocitli až nasledujúce ráno. Autobus zastavil pri Bodege v spoločnosti troch policajných áut.

„Bolo pri nás asi 20 vojakov, desať policajtov a desať hasičov. Povedali nám, že musíme pol hodinu počkať, kým prídu vojenské tatrovky a odvezú nás na Smrekovicu,“ opisuje nezvyčajný zážitok po návrate zo Španielska Mária Felixová.

Tatrovky prišli, no vojaci nemali dobré reťaze. „Päť hodín sme sa z autobusu pozerali, ako všetci pobehujú hore dole s reťazami a nevedia ich nasadiť na kolesá. Napokon musela prísť ďalšia tatrovka z Martina. Doniesli reťaze a nasadili ich v priebehu desiatich minút na všetky autá. Bolo to naozaj smiešne, keby prišla televízia, tak majú dobrú reportáž,“ spomína si na dnes už úsmevné momenty Ružomberčanka.

Po hodinách čakania sa napokon dostali na Smrekovicu. Mária bola na izbe s ďalšími tromi dievčatami. Stravovali sa trikrát denne, na piaty deň od príchodu mali prísť testy.

„Nemali sme balkón a nemohli sme ani vyjsť na chodbu. Stravu nám nosili tak, že zaklopali, my sme museli počkať 30 sekúnd a z prahu dverí si vziať jedlo v plastových nádobách. Testovanie bolo nepríjemné. Z hrdla sa to ešte dalo vydržať, ale keď nám strkali paličku do nosa, myslela som si, že ju mám niekde v mozgu,“ hovorí o testovaní na koronavírus basketbalistka.

Po dvoch dňoch prišiel mail s negatívnym výsledkom pre celú izbu. Dievčatá mohli ísť domov.

„Bola to obrovská radosť. Vyhrala som Majstrovstvá sveta, no toto bola omnoho väčšia eufória,“ porovnáva športovkyňa a dodáva, že neskôr sa dozvedela, že z celého autobusu boli napokon šiesti spolucestujúci pozitívni.

Basketbalové začiatky

Talentovaná basketbalistka prezrádza, že sa k športu dostala náhodou. Keď mala desať rokov, spolu s rodičmi sa presťahovala z Políka na Plavisko. Zmena bývania však vyžadovala aj prestup do inej školy. „Akurát som šla do piatej triedy, rodičia sa boli pozrieť, aké triedy otvárajú. V zozname uvideli, že na Základnej škole Zarevúca otvárajú aj športovú triedu a budú robiť nábor,“ hovorí o prvom športovom impulze Mária Felixová.

Na prijímacích skúškach skončila na poslednom postupovom mieste. „Vtedy vedľa mňa sedela Veronika Černáková, ktorá sa neskôr tiež stala basketbalistkou, tak som sa jej spýtala, čo budeme vlastne robiť my. Ona mi vtedy povedala, neboj sa, my budeme hrať basketbal,“ spomína si na úsmevné chvíle po úspešných prijímacích skúškach Mária Felixová.

Dievčatá začali hrať za školu a počas nasledujúcich rokov boli niekoľkokrát majsterkami Slovenska. Mladé basketbalistky zároveň hrávali aj za Basketbalový klub MBK Ružomberok.

„Najviac ma motivovali rodičia. Raz som mala v extralige väčšiu krízu za trénera Kurillu. Už som mala v ruke dresy, že mu idem povedať, nech sa páči, odchádzam. Keď som však stála pred jeho dverami, povedala som si, že to ešte dobojujem za rodičov,“ hovorí o zlomových momentoch Mária Felixová.

V tom istom roku, keď si Mária potykala s hrou pod košom, odišla z ružomberského klubu na hosťovanie do Banskej Bystrice. Po pol sezóne sa ešte vrátila do Ružomberka, no ďalšie štyri roky už hrávala za Piešťany. „Vtedy začínali Piešťanské Čajky, takže som bola pri ich založení. Po Piešťanoch som si povedala, že už mám dosť slovenskej extraligy, prestúpila som do Prahy, kde som hrávala za BLK Slávia Praha,“ vymenúva klubové prestupy sympatická blondínka.

Basketbalistka má za sebou niekoľko cenných úspechov (Foto: autorka)

S Ružomberkom vyhrala v slovenskej extralige tri striebra a jeden bronz. S piešťanským novým tímom skončila prvú sezónu na piatom mieste. Ďalší rok sa Piešťany umiestnili na tretej priečke a nasledujúce dva roky na druhej. „Nemám slovenské zlato, to mi ešte chýba do zbierky,“ komentuje s úsmevom Mária Felixová.

V Čechách si neskôr mladú Ružomberčanku všimli agenti z Nemecka, ktorí jej vybavili zmluvu vo Švédsku. „To, že budem bývať sto kilometrov od polárneho kruhu, som si všimla, až keď som podpisovala zmluvu. Bola to extrémna sezóna, kde bolo počas celého obdobia mínus 20 až mínus 30 stupňov. Zároveň som vo švédskom meste Lulea zažila najprofesionálnejší klub,“ spomína si na svoje basketbalové pôsobenie v severskej krajine Mária Felixová.

Posledným zahraničným klubom bola španielska Zamora. Sezónu však predčasne ukončila pandémia koronavírusu a Ružomberčanka sa musela vrátiť domov. Priznáva, že sezóna v Španielsku mohla byť posledná. Na basketbal však nechce zanevrieť aj preto uvažuje nad trénovaním mladých športovcov.

Titulná fotografia: Basketbalistka Mária Felixová. Foto: autorka

Článok bol pôvodne publikovaný v tlačenom dvojčísle jún/júl RK Magazínu.

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.