A BUTCHER

Toto slovo si z úst amerického prezidenta Joea Bidena nachádzajúceho sa minulý týždeň vo Varšave vyslúžil ruský prezident Vladimír Vladimírovič Putin. Netreba ho prekladať do nám zrozumiteľnejšej reči, keď ho už pred ním vyslovili cudzí politici a herci na divadelných doskách. Od konca marca 2022 je výstižnejšie a potvrdzujúcejšie charakter udalostí, ktoré sa dejú dnes na Ukrajine. Rozhodnutia silného vožďa z Kremľa ničiť obydlia a teritórium svojho suseda nemajú konca. Rešpektovanie medzinárodného práva a územnej celistvosti sa po slovenskom Matejovi z 24. februára 2022 nestalo krédom Ruska. Samozrejme už osem rokov predtým, keď si Moskva anektovala Krym.

Kedysi dávnejšie pred 21 rokmi sa hovorilo, že po páde dvojičiek na Newyorskom Manhattane sa svet zmení.  Vtedy 11. septembra 2001 letecký teroristický útok, dnes tzv. špeciálna operácia Ruska na Ukrajine pod zámienkou denacifikácie a demilitarizácie, ako jej agresor hovorí.

V treťom miléniu po všelijakých medzinárodných, medzištátnych a kontinentálnych dohodách, že všetky konflikty treba riešiť mierovým vyjednávaním (čo kedysi tvrdil ZSSR ešte za čias L. I. Brežneva  a po ňom aj Rusko s B. Jeľcinom na tanku v Moskve, keď M. S. Gorbačov sa nachádzal na Kryme) však svet zo strany Ruskej federácie (RF) a prezidenta Putina dnes vidí organizovanú vojnu, kruté a nezmyselné zabíjanie slovanského suseda, hospodárskych objektov, skladov pohonných hmôt, ničenie letísk a obytných domov.

Vojenské konflikty mávajú iste svoje pozadia a pohnútky, no civilizovaný svet tisícky mŕtvol a padlých vojakov na oboch stranách, ktoré sa poriadne nestačia ani identifikovať a dôstojne pochovať, keď sa niekedy nahádžu a zasypú do masových hrobov, to vníma ináč.

Mäsiarom nazvali aj Sýrčania a okolitý arabský svet vrátane Turecka brata prezidenta Hafiza al Assada,  Rifaata za 28-dňovú hamskú masakru na svojom moslimskom obyvateľstve, ktorej velil vo februári roku 1982, asi dvakrát väčšiu ako bosniansku Srebrenicu v roku 1995. Srbskí generáli Radovan Karadzič a Ratko  Mladič sa za genocídu a masové hroby na bývalom obyvateľstve Juhoslávie dostali pred medzinárodný vojnový súdny tribunál v Haagu.

Po necelých dvoch týždňoch a činoch ruských interventov na území nezávislého a uznaného štátu Ukrajiny už niektorí vrcholoví politici z prostredia 141 štátov odsudzujúcich v OSN ruskú inváziu, verbálne naznačili, že medzi obvinených by si na lavicu obžalovaných mal raz prisadnúť aj súčasný vodca Ruskej federácie.

Treba pripomenúť aj bývalého izraelského ministra obrany Ariela Sharona, neskôr predsedu vlády (8 rokov v kóme, kým zomrel ako 85-ročný v roku 2014), a na jatky troch tisícov Palestíncov a libanonských Šítov v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila v Bejrúte v septembri 1982. Hlavný podiel za zodpovednosť na masakre pripísali štáty Blízkeho východu práve Arielovi Sharonovi.

V spomienkach na jeden čas v krajine pod Hindukúšom

Nedá mi nespomenúť si na to, čo som v roku 1984 počul od jedného staršieho Afganca z Kunduzu, ako Sovieti naložili s jedným povstalcom kdesi v Kala I Zale. Asi 80 km severozápadne od provinčného mesta Kunduz, odkiaľ do ČSSR chodila naposledy surová bavlna, ho vraj na výstrahu priviazali lanom okolo ramien za hlavne tankov, ktoré sa pohli protismerne.

O takejto ľudskej zvrhlosti  netreba hovoriť, a ani som miestnemu obyvateľovi neveril,  hoci už dávno predtým, sme vedeli a čítali v novinách o vietnamskej masakre v My lai a o americkom poručíkovi W. Calleym zodpovednom za chladnokrvné vyhladenie časti dediny so šesto obyvateľmi v marci 1968. Vietnamci zas zajatého Američana vraj nechali ležať na bambuse a čakali na to,  ako ho bude prerastať a zarývať sa do jeho tela.

Keď som v studenom marci 1981 vstúpil do indickej reštaurácie v blízkosti čsl. obchodného oddelenia, menu som dlho nedostával. V Kábule vtedy padal sneh a mne indický Sík v turbane doniesol vystrelenú dýku na tanieri. V reštaurácii sedeli traja domorodci. Pochopil som, že som v nej nežiaduci hosť a tak som ju rýchle opustil. V ten deň som prvýkrát od roku 1978 v Afganistane pocítil na vlastnou koži neistotu.

Nebol som Rus ale iba biely Európan hoci som z počutia iných vedel, že krvilační Afganci zajatým sovietskym vojakom odrezávali jazyky. V tom roku sa to stalo aj Fínom, ktorí sa v tejto zemi ocitli.  A ani sovietska „lietačka“ – vojenská kontrola ktorá ma raz na jednej kábulskej ulici odchytila a legitimovala, nebola dvakrát príjemná, lebo som nemal so sebou pas. Sovietsky poručík a kamandír lietačky nemohol vedieť, že natrafil na 31-ročného Čechoslováka.

Vojny spravodlivé, nespravodlivé a dobyvačné

Vrátim sa do minulého storočia a do čias rokov 70-tych. Vojenskí politrukovia vo svojich dlhých pasážach a časopisoch z Hlavnej politickej správy Československej ľudovej armády v ich časopise Naše vojsko v rámci PŠM (Politické školenie mužstva) toho na vyššie uvedený podnadpis na písali hodne. Nemám chuť citovať desiatky viet z týchto časopisov a tak aspoň na preskáčku z jedného z roku 1971.

„Ako je známe, nemôžeme ku každej vojne zaujímať rovnaký postoj. Niektoré majú spravodlivý charakter a pri vývine spoločnosti majú pokrokovú úlohu, pokým iné vojny sú nespravodlivé a ich úloha v dejinnom vývine ľudskej spoločnosti je vyslovene reakčná. V tomto zmysle nemôže byť nijakých pochýb, že vojny na obranu socialistickej vlasti, patria medzi vojny pokrokové, revolučné, ktorým hovoríme vojny spravodlivé.“ V dodatku mojich predošlých blogov (Mikulov 1972 a Pálavská revolta 2015) sa dočítate aj o postoji amerického či iného západného vojaka k vojne, tak ako ho charakterizoval vtedajší Magazín PŠM.

Ďalej už nemá význam hovoriť i o tzv. všeľudových charakteroch vojen. Dnes je svet v inom ranku a postavení. Socialistický a kapitalistický svet už ani na papieri poriadne neexistuje, no existencia ukrajinských a ruských oligarchov je nepopierateľná. Súčasná vojna na Ukrajine si doteraz vyžiadala množstvo civilných a vojenských obetí. Materiálne straty Ukrajiny sú značné. Čísla sa rôznia, čo bojujúce strany udávajú za prvých päť týždňov nezmyselnej vojny.

A sú tú ešte aj obojstranné ekonomické sankcie. Ich chápadlá už zachytili desiatky štátov s vážnym ohrozením životnej úrovne a avizovaní horších časov, ktoré postihnú civilný sektor. Po vojne by malo prichádzať budovanie a obnova zničených území. Obrázky z Marjupola,  zničeného Charkova a z iných miest vášho geografického suseda v duši bolia. Agresor je jasný, odpaľovať rakety na časti územia suseda, ktoré mu už od roku 1991 nepatria, je zločinom. Vyhnané milióny utečencov bez ohľadu na to, akým slovanským jazykom Ukrajinci hovoria, už začali okolitým štátom a ich administratívam robiť veľké problémy. Občas sa v nich nájdu aj vaši známi z trpiacej zeme, s ktorými ste sa pred rokmi na juhozápadnej Ukrajine skamarátili. Aj bežná esemeska vás dnes poteší, že sú stále nažive.

Posledným štyridsaťročným retrom dozadu práve posledná sovietska (v názve nie ruská) deväť a pol ročná vojenská intervencia v Afganistane (v bývalom Československu majúca 21-ročný názov internacionálna pomoc) prispela k neblahým utečeneckým štatistikám. Päť či šesť miliónov civilov utekajúcich pred vojnou do Iránu, Pakistanu, Indie a inde.

Udalosti a veci by sa mali nazývať pravými slovami a menami

Téma tém a konfliktu, ktorý dnes zamestnáva vojenských expertov sveta a redaktorov nachádzajúcich sa na bombardovanom území nenecháva nikoho na pochybách, že vojna na Ukrajine neexistuje. Aj keď si ju niekto nazve ináč so svojimi prídavnými menami a prívlastkami.

Niekoľko rokov pred ňou a pred marcovou anexiou Krymu 2014 prichádzali už dávno z pertraktovaných zemí  na weby prijímateľov známe historické masakre z Volyne, staré viac ako 70-ročné činy ukrajinských Banderovcov. Zrejme mali ovplyvniť verejnosť, názory na súčasný vojenský konflikt, ako i dokumentovať zlé rozhodnutie Nikitu Sergejeviča Chruščova z 50-tych rokoch minulého storočia – odovzdať Krym Ukrajine, za ktoré ale Európa a svet nemôže. Alebo len nevdojak „štrajchnúť“ v mysli na bývalú Zakarpatskú Ukrajinu s územím 11 tisícov kilometrov štvorcových, o ktorú Československo prišlo na konci prvej polovice 20. storočia.

Stále sa možno ale aj nemožno vracať k Tyahnybokovi či Jarošovi z Pravého sektoru , časy sa menia, od istej doby aj v Moskve sa aspoň raz na jeden deň pomenovali správnymi slovami. Akt odvážnej moskovskej redaktorky televízie stať si za svoju hlásateľskú kolegyňu a zdvihnúť pri nej transparent NO WAR, obehol svetovými médiami. Možno ho nevideli v Sýrii, Eritrei a Kim Čong Unovej Severnej Kórei. Jej odvážny čin bol potrestaný mastnou rubľovou pokutou a zrejme bol považovaný aj ako zrada ušľachtilých ideálov tzv. špeciálnej vojenskej operácie V. V. Putina, pretože vyhlásila, že ruská propaganda vás klame.

Vojny spravodlivé, nespravodlivé a dobyvačné. Práve som si položil otázku, o akú vojnu či špeciálnu vojenskú operáciu Rusov na nimi napadnutej Ukrajine dnes ide? Jedno konštatovanie je jasné, čo sa po tridsiatich rokoch a po rozpade ZSSR opäť od nejakého politika dostalo nedávno do éteru už dávno nepočuté  – „ruský imperializmus“.

Marián Mydlo, Ružomberok, 1. apríla 2022

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.