Aj amatéri túžia po veľkých víťazstvách

Majú radi šport, no vedia, že olympiádu, ani majstrovstvá sveta nikdy nevyhrajú. Prečo by ale nemohli byť najlepší na ulici či dokonca v celom meste alebo regióne?

Šport je fenomén. O tom asi netreba nikomu hovoriť. U väčšiny prerastie z papučovo-televíznej lásky k príležitostnej aktivite. U mnohých dokonca až k súťažnej rivalite.

Nie všetci to ale dotiahnu do reprezentácie alebo k profesionálnej kariére. Pre väčšinu šport zostáva voľnočasovou aktivitou. A hoci peniaze neprináša, zážitok zo súťaženia, rivality, únavy, slávy aj smoly, prehry, a najmä víťazstva – ten je vždy a všade rovnaký.

Aj v Ružomberku existovalo a stále prebieha niekoľko pravidelných športových súťaží pre amatérov, ktoré postupne prerástli do organizovanej súťaže.

Slávne časy škvary

Pri pátraní po minulosti sme nenašli nič staršie, ako rok 1986 a vznik Mestskej ligy malého futbalu. Na mieste dnešného parkoviska pred hypermarketom pri futbalovom štadióne sa pred tridsiatimi rokmi sobotu čo sobotu, na jar i na jeseň, hrala na škvarovom ihrisku prvá a neskôr dokonca aj druhá mestská liga.

„Začínali sme s ôsmimi mužstvami, no postupne sa to rozrastalo. Museli sme založiť aj druhú ligu, zabezpečiť a platiť školených rozhodcov, pre veľký záujem organizovať dodatočné letné aj zimné turnaje,“ spomína zakladateľ ligy Alojz Popovič.

Turnaje sa hrávali v čase, keď sa práve nehrala liga. Organizovali ich v Rybárpoli, ale aj na zimnom štadióne, kde vtedy nebýval ľad ani v zime, lebo bol domovom basketbalistiek.

Chlapi sa združovali z rôznych kútov mesta, prichádzali aj z obcí. Amatérsky futbal, samozrejme, zaujímal aj niekdajších profíkov. Niektorí frflali, no dovolili hrať aj im. Súťaž bola zaregistrovaná v celoslovenskej únii, ktorá organizovala republikové súťaže pre víťazov jednotlivých líg, ale aj pre výberové tímy z účastníckych miest.

„Postupne prišli stanovy ligy, presné pravidlá, jednotlivé družstvá dokázali získať sponzorov, aby mali na dresy alebo aj na pivo po zápase. V časoch najväčšieho rozmachu sme mali 386 registrovaných členov. Boli tam tímy ako Soza, Korzo, IFK Klačno, Kasíno, Savoj, Kofola, Ufo…,“ spomína František Klíma, ktorý organizáciu ligy prevzal a ťahal až do jej konca v roku 1998.

Súťaž sa hrala s povolením futbalového klubu. Keď ho stratili, začali sa trápiť s hľadaním ihriska. Také veľké, kde by z jedného spravili štyri a všetci boli v rovnakom čas na jednom mieste, so šatňami, sprchami a krčmou hneď vedľa, už v meste nenašli.

Rozbehnutú súťaž skúšali chvíľu zachrániť na ihrisku pri plavárni, ale keďže sa tam všetci nezmestili a nedokázali za jeden deň odohrať všetky zápasy, musela sa časť stretnutí hrať pri škole na Bystrickej ceste.

„Toto rozdelenie a chýbajúce zázemie nepomáhalo samotnej lige, ani atmosfére. A hoci súťaž mala podporu vtedajších primátorov, nové priestory sa nepodarilo zabezpečiť,“ hovorí o konci súťaže Klíma.

Organizovali aj majstrovstvá Slovenska

V deväťdesiatych rokoch enormne vzrástla popularita hokejbalu. Lacnejšia a univerzálnejšia verzia hokeja prerazila aj v našom meste. V roku 1996 vznikol Ružomberský hokejbalový klub, ktorý zorganizoval prvý turnaj v priestoroch tenisového klubu.

„Už o rok ale klub pretavil veľkú popularitu sídliskového a pouličného športu do založenia Ružomberskej hokejbalovej ligy. Na samostatnú súťaž dohliadal výkonný výbor, ktorej členmi boli Ľubomír Královenský, Marek Dorník, Tomáš Gazdarica, Andrej Bohúň a ja,“ ozrejmuje začiatky obľúbenej súťaže Peter Bukna.

Hokejbalom prešlo za desať rokov približne 400 hráčov z regiónu. Hralo sa na ihrisku Stredného odborného učilišťa poľnohospodárskeho. „Sami sme si vyrobili mantinely, striedačky, trestné lavice, osvetlenie ihriska, siete za bránami, priestory pre rozhodcov a sklad výstroje, neskôr vďaka škole pribudli šatne a sociálne zariadenia,“ spomína na nevídanú starostlivosť Bukna.

Výstavba a budovanie zázemia pre hokejbal a rovnako aj financovanie tímov prebiehalo svojpomocne. Niektoré mužstvá si dokázali získať menších sponzorov, zväčša v podobe firiem, kde hráči pôsobili v civilnom zamestnaní.

„V lige účinkovali družstvá, ktoré vznikli z partií na sídliskách, z rôznych mestských častí, okolitých obcí či firiem. Dochádzali k nám aj z Mikuláša,“ popisuje Bukna

Okrem prvej a druhej ligy pribudli aj pravidelné turnaje, ktoré organizovali jednotlivé družstvá. V Ružomberku dokonca urobili niekoľko slovenských šampionátov v hokejbale pouličných družstiev.

„Robili sme aj celoslovenský turnaj pre juniorov. Najväčšiu odozvu aj úroveň mal asi novoročný o pohár primátora Ružomberka. Na ten chodili aj družstvá z Čiech,“ rozpamätáva sa Bukna na slávne časy hokejbalu v meste.

Myšlienky boli tak ďaleko, že chalani z mesta chceli vytvoriť tím, ktorý by prihlásili do celoslovenskej hokejbalovej ligy. Potrebovali ale vyriešiť problém s ihriskom, ktoré síce bolo vypiplané, ale rozmerovo menšie, ako určujú pravidlá. Namiesto rozvoja však prišiel zánik. Pred jedenástimi rokmi, práve pre problém s ihriskom, liga skončila.

„Po zlúčení poľnohospodárskeho učilišťa s papiernickým zaniklo ihrisko a my sme nové priestory nenašli. Bolo viacero pokusov, naposledy na Klačne, ale nepodarilo sa. Množstvo chalanov stále hráva – v Martine, Mikuláši alebo len tak, po telocvičniach. Záujem o hokejbal tu je, ale nie je kde hrať,“ uzatvára Bukna.

V meste sú v súčasnosti stále aktívne štyri mestské ligy. Biliardová, florbalová, tenisová a futsalová. O nich budeme písať nabudúce.

Fotografie – archív Františka Klímu.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 2/2018.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.