Vyjsť na chodník, prejsť po schodoch do obchodu, úradu či ordinácie, zažiť umelú zdvorilosť a podceňovanie v komunikácií. Zdraví ľudia si mnohé prekážky v živote zdravotne znevýhodnených nevedia predstaviť. Práve ich sme sa spýtali na skúsenosti zo života v Ružomberku.
Sme len ľudia so špeciálnymi potrebami, nie sme hendikepovaní. A v tom vidím najväčší problém. Som na vozíku a dívajú sa na mňa ako na chorého, ako keby som bol iný, neschopný. Podceňujú ma. Som normálny muž, ktorý premýšľa, nadväzuje kontakty, chce sa smiať a baviť, mať rovnaké možnosti. Preto, keď sa ma pýtate, ako sa mi žije ako hendikepovanému, tak odpovedám, že neviem. Je to akoby som vám mal hovoriť, aké je to chodiť.
Pár slov k špeciálnym potrebám. Nielenže v meste nie sú verejné toalety, ale chýbajú tu aj bezbariérové toalety. Veľkým problémom sú obrubníky. Sú veľmi vysoké, pre vozičkárov a matky s deťmi v kočíkoch je to neraz neriešiteľná situácia. Predstavte si, že idete z pešej zóny na autobusovú alebo železničnú stanicu. Ako prejdete cez cestu s vozíkom alebo kočíkom? Ja musím ísť po hlavnej ceste s autami. Iba tak sa dostanem na stanicu.
Ale aby som len nekritizoval. Nové budovy sa už stavajú bezbariérovo, to vnímam pozitívne. Napríklad, teraz sa k lekárovi dostanem s vozíkom až do ordinácie.
Keby som to zhrnul: stačilo by mi, keby sa ľudia normálne správali, boli slušní, vedeli si vzájomne pomáhať. Všetkým by sa nám žilo ľahšie.
Robert Nemčík, obyvateľ Ružomberka
Za jeden z problémov mesta vnímam ignoráciu predpisov v oblasti architektonických bariér. Je neuveriteľné, že mnohé obce v tomto smere robia viac ako naše mesto. Pritom nemáme len zdravotne postihnutých, čo tu žijú, ale i dochádzajúcich do nemocnice či na univerzitu.
Vynaložili sme veľa prostriedkov, aby sme sa pokúsili tento stav zmeniť. A bolo i niekoľko ľudí, čo sa úprimne snažili nám pomôcť (p. Rončák, Zuberec, Šrankota a i.). No na meste sa spravila je alebo dve veci a potom všetko išlo do zabudnutia. Vnímame to ako neúctu k práci, ktorú sme bez nároku na odmenu pre mesto vykonali.
Viete, ono to môže vyzerať tak, že je na nás, aby sme obhajovali naše potreby. My však len suplujeme to, za čo mesto platí odborníkov a čo by malo automaticky pre svojich obyvateľov robiť. Nielen preto, že mu to ukladá zákon, ale aj pre to, že jeho povinnosťou je vytvárať podmienky na to, aby sa v ňom občania cítili dobre, bezpečne a mali priestor na sebarealizáciu bez ohľadu na ich špecifické potreby.
Priznávame, že teraz sme už aj my rezignovali a náš tlak poľavil, lebo ak si mesto neuvedomí, že to, o čo žiadame, je jeho povinnosť a nie len vôľa vyhovieť našim požiadavkám, celé to má pramalý zmysel.
Roman Martinovič, Stopka n.o.
Naše združenie zastrešuje zdravotne znevýhodnené deti a mládež, ktoré dar zdravia nedostali. Život človeka so zdravotným znevýhodnením je ťažší a náročnejší ako život zdravého človeka. Jednoduché veci každodenného života (obliecť sa, nakúpiť, prejsť sa) sú výzvami a často nezvládnuteľné bez pomoci. V spoločnosti sa našťastie vníma tento stav a okrem diskusie sa dejú aj pozitívne zmeny, debarierizujú sa chodníky, vstupy do budov, toalety, v obchodoch dostať dieteticky upravené potraviny.
Chceme však upozorniť na to, že za vhodné považujeme to, keď je postihnutý človek schopný sám využívať úpravu. Vstup na Mestský úrad v Ružomberku je krásnym príkladom úpravy pre postihnutého na invalidnom vozíku, kým zvonček pri schodoch na pošte či úradoch nepovažujeme za umožnenie prístupu.
Okrem odstraňovania bariér architektonických je dôležité, aby sme my zdraví neboli ľahostajní k tým, ktorí potrebujú našu pomoc. Sme na dobrej ceste inklúzie, no je pred nami ešte dlhá cesta, na ktorej treba spraviť veľa správnych krokov. Preto robme malé veci s veľkou láskou.
Marta Krišandová, členka združenia Ružičky ̶ základná organizácia Slovenského zväzu telesne postihnutých detí a mládeže Ružomberok
Takmer po 36 rokoch som sa natrvalo nasťahoval do Ružomberka. Aj predtým som sa však zaoberal problémami občanov so zdravotným postihnutím v našom meste. Dá sa povedať, že ako predseda základnej organizácie Slovenského zväzu telesne postihnutých (SZTP) Ružomberok už približne dvadsať rokov spôsobujem niektorým pracovníkom mestského úradu (MsÚ), keď nič iné, aspoň vrásky na čele. Ako správny kolektív mi to aj dávajú úspešne najavo.
Za tieto roky, žiaľ, musím konštatovať, že u zodpovedných pracovníkov MsÚ som nemal skoro žiadny úspech. Pritom v bezbariérovosti nejde len o nás vozíčkárov, ale aj o matky s kočíkmi či o ostatných, najmä starších občanov, ktorí majú poruchy pohybového alebo nosného charakteru, a sú tu aj občania so zrakovým postihnutím.
Malé príklady: na poliklinike bola ambulancia ortopédie na 2. poschodí. Na poschodiach boli aj iné odborné ambulancie. Teraz je tam vraj aj pohotovostná služba. Nie jedna ambulancia či už odborného alebo všeobecného lekára je pre postihnutých ťažko alebo vôbec dostupná.
V roku 2012 som bol v ústredí SZTP v Bratislave poverený prieskumom bezbariérovosti v Ružomberku. Projekt bol financovaný Európskym sociálnym fondom. Žiaľ, Ružomberok sa medzi monitorovanými mestami umiestnil ako jeden z najhorších.
Čo k tomu dodať? Jednému z pracovníkov MsÚ som pre jeho nedostatočnú empatiu povedal: „Prajem vám, aby sa vám stalo také postihnutie, že budete šetriť aj jeden zbytočný krok!“ Pri prvej príležitosti mi to za účasti iných spolupracovníkov s radosťou vrátil.
O chvíľu mám 75 rokov. Nemám čo stratiť. K nahliadnutiu, prípadne kópie mojej korešpondencie so zodpovednými v tejto veci sú pre vaše noviny k dispozícii.
Ján Binder, predseda základnej organizácie Slovenského zväzu telesne postihnutých Ružomberok
Titulná fotografia – ilustračná, autor – Robert Nemčík.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 6/2018.
