Dr. Ctibor Hugon Bezděk. Šrobárov ružomberský lekár a zakladateľ etikoterapie

V tomto článku by som rád predstavil málo známeho a pritom významného ružomberského lekára, ktorý svojim prístupom k pacientom, ľudskou tvorivosťou, kultúrnym nadhľadom a filozofiou ovplyvnil nejedného človeka na ceste jeho životom – Dr. Ctibora Hugona Bezděka.

Detstvo a štúdiá                                                                                                                                                                                                                                                                                                Hugon Bezděk sa narodil 10. marca 1873 v moravskom mestečku Podivíne Františkovi Věnčeslavovi Bezděkovi a Adéle Ploskalovej (meno Ctibor si pridal až v neskoršom veku pri birmovke). Jeho starý otec František bol viacnásobným starostom obce Kobylí na Břeclavsku. V skorom detstve, vo veku 6-tich rokov, osirel, pretože obaja jeho rodičia umreli na tuberkulózu. V rovnakom čase zomreli aj jeho dve sestry – staršia Oľga na záškrt, a mladšia Gizela na tuberkulózu. Po smrti celej blízkej rodiny sa o malú sirotu starali jeho príbuzní z Kobylí, predovšetkým jeho ujec Metod a teta Marienka. Koncom 19. st. boli Kobylí jednou z najrozvinutejších obcí juhomoravského regiónu a určite aj tento aspekt mal výrazný vplyv na jeho neskorší rozvoj. Bol nadaním žiakom, študoval na gymnáziách v Brne a v Uhorskom Hradišti, odkiaľ ako 21-ročný odchádza v roku 1892 študovať na prianie deda Františka Ploskala do Viedne, na lekársku fakultu. Svoju rolu tiež zohrala aj blízkosť Viedne a pre mladého študenta možnosť naučiť sa plynulo rozprávať po nemecky. Viedeň bola v tom čase multikultúrnym centrom, kde sa stretávali významné osobnosti vtedajšej monarchie a bola presiaknutá duchom prebúdzajúceho sa národovectva. Ctibor sa v tomto prostredí rýchlo zorientoval a čoskoro sa dostal do vedenia vysokoškolského národoveckého spolku Tatran (tu sa spriatelil s Dr. Pavlom Blahom, pravdepodobne cez neho sa o čosi neskôr zoznámil aj s Dr. Vavrom Šrobárom) a neskôr bol aktívny aj v spolku Národ. Ako 24-ročný študent sa vo Viedni stretol s ruskou šľachtičnou Varvarou Dmitrijevno- Rudnevovou (1870 – 1945), ktorá prišla spolu s dvoma ďalšími kamarátkami z Zürichu (kde študovali medicínu) na návštevu Viedne. Práve záujem o národnostné otázky v Rakúsko-Uhorsku priviedol mladú ruskú šľachtičnú do viedenského spolku Tatran, kde stretla aj svojho budúceho manžela. Ich cesty sa ale na dlhší čas rozišli, pretože Ctibor nastupuje po promóciach v roku 1898 ako dobrovoľník v pozícii lekár-asistent na lekársku výpomocnú službu do jadranského prístavného mesta Terst, odkiaľ po piatich rokoch praxe v roku 1903 odchádza domov na Moravu do Brna. V Brne pôsobil v miestnej nemocnici ako externý lekár na chirurgickom oddelení, neskôr na internom a nakoniec v pôrodnici. Prostredníctvom korešpondencie však aj naďalej udržiaval vzťah s Varvarou.

Zasnúbenie a svadba

V roku 1904 sa po náročnej ceste cez Poľsko zasnúbil v Moskve s Varvarou, ktorá v tom čase pôsobila ako pediatrička na miestnej klinike. Bola to vzdelaná žena, ktorá sa zaujímala o nové názory vo vtedajšej spoločnosti. Silno ju nadchla Tolstého filozofia, ktorou ovplyvnila aj svojho snúbenca Ctibora.

Z Moskvy sa snúbenci presunuli na Moravu, kde v roku 1905 uzavreli manželstvo. Je zaujímavosťou, že boli prvým lekárskym manželským párom v Čechách a na Morave. Onedlho sa im narodili dve dcéry – Taťjana a Viera. Počas pôsobenia v Žďániciach na južnej Morave založil mladý lekár čitateľský spolok, organizoval náučné prednášky a pod. Jeho voľnomyšlienkársky postoj sa nestretol s odozvou u domácich, s ktorými mal aj niekoľko konfliktov. Práve tu je možné spozorovať jeho vnútorné obrátenie a upriamenie sa na koreň podstaty viery a morálneho uvažovania.

Nástup Prvej svetovej vojny

V roku 1907 odchádza aj z celou rodinou z Moravy do kúpeľného rakúskeho mestečka Bad Halle v Štajersku, odkiaľ sa presunul do talianskeho Arcu, kde pracoval na pľúcnom oddelení. Počas ďalšieho obdobia pôsobil striedavo v Moskve a v Prahe, a to až do vypuknutia Prvej svetovej vojny. Počas tohto obdobia sám prešiel vnútorným procesom akéhosi obrodenia, ktorý ho prinavrátil k počiatkom jeho záujmu o filozofiu východných mysliteľov od Ghándiho, až k Tolstému. V roku 1914 prišla do Čiech aj Varvarina matka Jelizaveta Dmitrijevna, ktorá sa v dôsledku vypuknutia Prvej svetovej vojny a následného chopenia moci boľševikov v Rusku do vlasti už nikdy nevrátila.

Po vypuknutí bojov bol aj C. Bezděk povolaný do armády. Ako presvedčený pacifista to mal spočiatku ťažké. Ako vojenský lekár pracoval najskôr v lazarete v Pule, na lodi S.M.S. Bellona, ktorá kotvila v prístave. Neskôr bol preložený do lazaretu pri Viedni a odtiaľ do Nemeckého Brodu.

Pravdepodobne aj neustále sa meniace pracovné miesta a utrpenie vojny donútili C. Bezděka k tomu, aby rozmýšľal o tom, aby sa niekde na trvalo, alebo aspoň na dlhšiu dobu, aj s rodinou usadil. A tak sa po skončení vojny a vzniku samostatného Československa v októbri 1918 aj stalo. Nie náhodou padla jeho voľba na malé dolnoliptovské mesto – Ružomberok.

Bezděkovci v Ružomberku. Přemysl Pitter a Nový Jeruzalem. Vznik a činnosť pobočky Československého Červeného kríža

Po vzniku Prvej ČSR prichádza C. Bezděk aj s rodinou do Ružomberka. Stalo sa tak na pozvanie slovakofila Karla Kálala a tiež Dr. Vavra Šrobára, ktorý mu na Mostovej ulici č. 13 prenechal vlastnú, už zariadenú ordináciu. Šrobár tým definitívne zanechal lekársku prax a presedlal na politiku. Dr. Bezděk sa v tom čase ideologicky a ľudsky zblížil s českým pacifistom a zakladateľom charitatívnej organizácie „Nový Jeruzalem“ – Přemyslom Pittrom, s ktorým spolupracoval a presadzoval v tom čase na Slovensku nie bežné vegetariánstvo. V biografii venovanej P. Pittrovi sa o tom píše nasledovné: „Asi největším verejným propagátorem kvalitní stravy v této době (začiatok 20-tych rokov) byl lékař Ctibor Bezděk, další Pitrův přítel a spolupracovník z Nového Jeruzaléma…“. (KOSATÍK: Sám proti zlu. Život Přemysla Pittra (1895 – 1976), s. 67). Vo svojej ordinácii liečil moravský lekár došlých pacientov z mesta a  z okolitých dedín len za odmenu v naturáliach vo forme mlieka, bryndze, či lesných plodov. Dr. Bezděk sa výraznou mierou  pričinil o vybudovanie miestnej barákovej nemocnice, ktorá bola dokončená v roku 1925. Jej otvorenia sa osobne zúčastnila aj dcéra prezidenta T. G. Masaryka, Alica. Začiatkom 20-tych rokov založil v meste (v tom čase už známy lekár) aj s pomocou spomínanej Alice pobočku Československého Červeného kríža (sídlila u Bezděkovcov na začiatku Mostovej ulice po pravej strane v pôvodnom meštianskom dome, ktorý sa zachoval dodnes). V letných mesiacoch pokračovali Bezděkovci v preventívnej, osvetovej a tiež lekárskej činnosti v blízkom detskom ozdravnom sanatóriu Masarykovej ligy proti tuberkulóze v Železnom v Nízkych Tatrách. Dom Bezděkovcov nebol v tom čase len domom, v ktorom sa stretávali významné osobnosti kultúrneho a politického života štátu, či mesta (A. Masaryková, Dušan Makovický, pacifista Dr. Albert Škavran, Ivan Hálek, či posledný osobný tajomník Lva Nikolajeviča Tolstého – Valentin Fiodorovič Bulgakov), ale predovšetkým bol skutočným domovom, kde núdzny, v tomto prípade osirelé a opustené ružomberské deti a tiež ohrozené deti z nefunkčných rodín, nachádzali u Bezděkovcov svoj druhý domov. Medzi Alicou a Varvarou dokonca vzniklo úprimné priateľstvo. Bezděkovci sa okrem vlastných detí starali aj o ďalších 42! osvojených detí, ktoré prichýlili vo svojom dvojpodlažnom dome. Manželia boli aktívni aj spoločensky a popri práci organizovali osvetové a propagačné prednášky zamerané na boj proti alkoholizmu, či propagáciu vegetariánstva. Pozadu nezaostávali ani deti Bezděkovcov.

Dcéra Taťjana (1905 – 1979) bola zástupkyňou vedúcej miestneho skautského dievčenského oddielu, pričom vedúcou tohto oddielu bola dcéra Ruženy Makovickej-Houdekovej (o nej som písal predtým) – Ružena ml. Z Almanachu vydaného pri príležitosti 75. výročia vzniku organizovaného skautingu v Ružomberku (1996) sa dozvedáme, že Taťjana maturovala na miestnom reálnom gymnáziu v roku 1924 s vyznamenaním (75 rokov skautingu v Ružomberku. 1921 – 1996, s. 37). Neskôr sa vydala za Ing. Mikuláša Denisenka.

Bezděkova náuka o vegetariánstve vyvrcholila veľmi svojráznym, až výrazne asketickým, popretím starostlivosti o vlastné telo, ktoré podľa neho bolo z duchovného hľadiska vlastne zbytočné. V roku 1928 publikoval C. Bezděk spolu s ďalším pacifistom P. Pittrom úspešnú a na svoju dobu veľmi čítanú príručku o vegetariánstve Vegetarismus pro a proti, do ktorej Pitter prispel kapitolami pojednávajúcimi o vegetariánstve z náboženského – novozákonného hľadiska (Kosatík: Sám proti zlu, s. 68.). V roku 1929 hostilo Československo VII. Medzinárodný kongres vegetariánskej únie v malom mestečku na severe Čiech pri Liberci, v Kamenickom Šenove. Pravdepodobne aj táto udalosť podnietila hlbší záujem širšieho okruhu verejnosti v Československu o zoznámenie sa s touto tématikou.

Začiatkom 30-tych rokov sa Dr. Bezděk presťahoval aj s rodinou do Prahy, kde pokračoval v lekárskej a v osvetovej činnosti. Stal sa propagátorom eubotiky (životného štýlu, propagujúcom život v prírode v duchu kalokagatie). Činnosť osvetového lekára neušla pozornosti prezidenta Masaryka, ktorý si po vydaní najznámejšieho Bezděkovho diela – Etikoterapie. Záhady nemoci a smrti v roku 1931, pozval jeho autora na zámok do Lán. Pri večeri sa prezident Masaryk rozhovoril o vegetariánstve a jeho vplyve na život človeka. Určite ho táto téma zaujímala, keď najznámejšieho propagátora tejto myšlienky v republike (spolu s Pittrom), pozval na neformálnu večeru ku sebe do Lán.

Z Prahy Bezděkovci často dochádzali do blízkych Senohrab, do domčeka ktorý si kúpili už v roku 1929 (kúpa sa kryje s ich neskorším presťahovaním z Ružomberka v roku 1931 do Prahy) od miestneho železničiara Nováka. Vybavenie ako nábytok, postele, skrine, ale aj piáno, samovar (Varvarin), či dva Benkove obrazy (Ráno pod Kalváriou a Dolu Váhom) si Bezděkovci priviezli so sebou z Ružomberka. Ako spomína vnuk Dr. Bezděka – Alexej v dokumente „Hugon“ venovanom jeho dedovi, predaj prvého obrazu ich o mnoho rokov neskôr zachránil vo finančnej núdzi pri rekonštrukcii strechy rodinného domu v Senohraboch.

Po vypuknutí Druhej svetovej vojny sa Bezděkovci už natrvalo presťahovali do Senohrab. Dr. Bezděk však aj naďalej ordinoval v Prahe a príležitostne organizoval osvetové prednášky. Zároveň pokračoval v písaní druhého dielu Etikoterapie. Koniec vojny však zastihol rodinu bolestnou udalosťou, keď Dr. Bezděkovi zomrela v decembri 1945 jeho manželka Varvara. Ani po tejto osobnej tragédii nezostal C. Bezděk nečinný a pokračoval v osvetovej činnosti a lekárskej praxi. O dva roky neskôr sa stretol s vtedajším prezidentom Dr. Edvardom Benešom, ktorého informoval o nutnosti rozšírenia protialkoholickej liečebnej činnosti v obnovenej republike.

Po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa Dr. Bezděk stal zo dňa na deň pre vtedajší nastupujúci režim nepotrebný, pretože podľa slov jeho vnuka Alexeja: „… vtedajší totalitný režim zrušil akékoľvek pôsobenie súkromných lekárov.“ ŠTBáci mu dokonca urobili domovú prehliadku, pri ktorej mu zabavili takmer všetku korešpondenciu aj s rozpísanými kapitolami autobiografie, na ktorej v závere svojho života pracoval.

Pre vtedajší režim sa stal nepotrebným a nežiadúcim, pretože nešiel po ruke vtedajšej politickej moci. Dr. Bezděk bol známym propagátorom procesu zušľachťovania človeka v jeho podstate, v jeho vnútri, o ktoré komunisti nikdy neprejavili skutočný záujem. Bol humanistom v tom najčistejšom slova zmysle. Napriek tomu, aj po nútenom odchode do dôchodku, bol na žiadosť riaditeľa Ústavu národného zdravia, ktorý si vážil jeho kvalít, požiadaný o výpomoc na pracovisku v Říčanoch pri Prahe, kam 2x do týždňa až do svojej smrti vo februári 1956 pravidelne zo Senohrab dochádzal.

Bežný deň, v tom čase stále vitálneho doktora, vyzeral podľa slov jeho vnuka Alexeja tak, že pravidelne každé ráno pri otvorenom okne cvičil, naraňajkoval sa, potom rozhodil omrvinky chleba vtáctvu. Následne sa odobral do svojej pracovne, kde písal autobiografiu, či pracoval na pokračovaní Etikoterapie. Pred obedom sa odobral na záhradu, kde sa venoval bežným prácam ako okopávaniu, či rúbaniu dreva. Poobede venoval svoj voľný čas umeleckej činnosti, hral na piáno, či maľoval. Tomu, čomu sám veril a propagoval, teda úsiliu o celostný rozvoj človeka, to dôsledne aj dodržoval.

Dr. C. Bezděk zomrel 22. februára 1956 v kruhu najbližších na infarkt v rodinnom dome v Senohraboch.

Z historického hľadiska zostáva aj po rokoch osobnosť Dr. Bezděka stále vďačným objektom  bádania, ktoré nám môže priniesť stále nové pohľady na túto zaujímavú osobnosť medzivojnového Československa. Šťastnou náhodou sa rodine Dr. Bezděka podarilo pred pár rokmi nájsť na povale rodinného domu v Senohraboch zachovalé memoáre ich deda v rukopise, z ktorých vznikla v roku 2011 biografia pod názvom Jak rád jsem žil. Memoáre sú značne obsiahle, nakoľko v knižnej podobe sú usporiadané do vyše 800 normostrán textu aj s prílohami.

Dr. Ctibor Bezděk bol moravsko-český lekár, humanista, pacifista, spisovateľ, osvetový a sociálny pracovník a propagátor vegetariánstva, ktorý napísal 21 kníh zameraných na zlepšenie a zušľachtenie kvality života človeka nielen po jeho telesnej, ale predovšetkým po jeho duchovnej stránke. Dr. Bezděk prežil značnú časť svojho života aj s rodinou v Ružomberku. Práve preto by sme si ho mali pripomínať a jeho meno by malo zostať v meste živé.

Igor Strnisko

Zdroj titulného obrázku: KOSATÍK, Pavel: Sám proti zlu. Život Přemysla Pittra (1895 – 1976). Paseka : Praha-Litomyšl, 2009, s. 67.

Obrázok č. 2. Meštiansky dom na Mostovej, v ktorom bývali a žili Bezděkovci, a ktorý bol sídlom pobočky Čs. Červeného kríža v Ružomberku.

ZDROJE

„HUGON“, dokument venovaný životu a dielu Dr. Ctibora H. Bezděka, v ktorom vystupuje jeho vnuk Alexej aj s rodinou a odborníkmi na etikoterapiu.

https://etiko7.webnode.sk/ctibor-bezdek/

KOSATÍK, Pavel: Sám proti zlu. Paseka 2009.

RUBEŠ, Václav: 75 rokov skautingu v Ružomberku (1921 – 1996). Ružomberok : Tesfo, 1996.

BEZDĚK, Ctibor: Jak rád jsem žil… Pamäti MUDr. Ctibora Bezděka. Academia (Edícia Pamäť), 2011.

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Zaujímam sa o históriu. Rád cestujem a čítam knihy s výpovednou hodnotou. Občas si vyšlapem na niektorý z okolitých vrchov Ružomberka. Článkami z regionálnych dejín sa snažím čitateľom priblížiť menej známe osobnosti, či udalosti z dejín dolného Liptova.


Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.