O význame pôstneho obdobia sme sa porozprávali s rímsko-katolíckym farárom – ružomberským dekanom Dušanom Pardelom.
Každoročne k nám prichádza, prirodzene, v „behu“ času. Mnohí ľudia ho nemajú radi a zaujímajú k nemu automaticky negatívny postoj, pretože je spojený s odriekaním a sebazapieraním. Aj ten má však svoj význam. U veriacich aj ľudí bez vyznania.
Pôst. Možno ho chápať z medicínskeho i duchovného hľadiska. Práve o význame pôstu z duchovného hľadiska sme sa rozprávali s ružomberským farárom – dekanom Dušanom Pardelom.
Pán dekan, v čom spočíva význam pôstu?
Dnes mnohí ľudia, hlavne mladí, nechápu, čo by mal pôst priniesť človeku pozitívne. Ešte tak nejaká tá diéta na schudnutie, ale kresťanský pôst? Nemyslím si však, že by pôst bol vecou minulosti. A práve mnohí mladí ľudia sa vo svojej túžbe po autentickosti ťažko môžu stotožniť s polovičným riešením čohokoľvek. Neuspokojí ich alibistické odôvodňovanie, prečo to dnes nejde, alebo prečo to všeobecne nemá zmysel. Osobne poznám mnoho mladých, ktorí s pôstom majú dobrú skúsenosť. Každý, kto to raz poctivo vyskúšal, vie, že pôst má zmysel. Nedostatok vlastnej skúsenosti a tak isto prílišná pohodlnosť môžu spôsobiť, že človek opakuje všetky možné „rozumné” dôvody, len aby sa pôstom nemusel zaoberať.
V kresťanstve má pôst ešte jeden veľmi dôležitý rozmer – z hľadiska viery dokonca ten najdôležitejší. Je prejavom túžby po Bohu, pokory pred Bohom a v spojení s prosebnou modlitbou i prejavom lásky k druhým. Nejde teda len o asketický výkon, ktorý by človeku evokoval príjemný duševný pocit alebo uspokojenie z prekonania seba samého. Pre nás kresťanov je pôst predovšetkým výrazom túžby predstúpiť pred Boha s vierou a oddanosťou, s vedomím bytostnej závislosti na ňom a s očakávaním jeho zásahu do nášho života alebo života našich drahých. Je vyjadrením túžby po stretnutí s ním. V spojení s modlitbou v nás taktiež aj pôst pre toto stretnutie disponuje. V mníšskej tradícii je vnímaný ako jeden z dôležitých prostriedkov na dosiahnutie čistoty srdca, teda vnútorného spojenia s Bohom v láske.
Ako konkrétne prežívate toto pôstne obdobie Vy? Máte toto obdobie radi?
K pôstnej dobe patria predsavzatia. Možno by bolo dobré, aby sme šli trochu do hĺbky, pod povrch vecí. Od internetu ku knihe, od televízie k rozhovoru s druhými, od románu k evanjeliu. Od rádia a cédečiek ku spevu. Od rozhovoru k modlitbe, od diéty k pôstu, od šetrenia k almužne. Od okúzlenia Kristom k viere v neho.
Veľa ľudí si spája pôst len s umŕtvovaním telesných pôžitkov. Ako sa dá postiť aj inak?
Pôst – v pravom slova zmysle – je vždy zdržanie sa od jedla, poprípade pitia. To, že sa v poslednej dobe kladie dôraz predovšetkým na jeho duchovný rozmer, často končí tým, že sa vlastne žiadny pôst nekoná.
Striedmosť či zdržanlivosť vo veciach, ktoré nás zotročujú (napríklad nemierne sledovanie televízie, počítačové hry, alkohol alebo akýkoľvek druh závislosti) má veľký význam pre slobodu človeka. Takáto zdržanlivosť je vnímaná ako liečebný prostriedok duše i tela a cesta k vnútornému oslobodeniu. Vedie k hlbšiemu poznaniu seba samého, vlastných limitov a ukáže, na čom som v živote vlastne závislý.
Môže byť pôst aj radostný? V kostoloch väčšinou hrajú len smutné a ťahavé piesne. Ako môže byť pôst radostný, resp. “príťažlivý”? Myslíte si, že si toto obdobie možno obľúbiť?
V pôste je veľmi dôležitá naša motivácia. Ježiš upozorňuje, aby sme z pôstu neurobili cieľ, ale prostriedok. Že nemáme nič robiť kvôli ohľadom zo strany druhých a pre vlastný prospech. Farizejovi v evanjeliu poslúžil pôst len na posilnenie jeho pýchy a namyslenosti; to však nebola chyba pôstu, ale postoja. Správne sa postí ten, kto sa preň rozhodol slobodne, bez postranných úmyslov a zachováva istú mieru rozumnosti a zodpovednosti k svojmu zdraviu.
Je veľmi dôležité, aby sme pôst prežívali nielen v spojení s modlitbou, ale tak isto so vzťahom k druhým ľuďom. Už tradične pôst, modlitba a milosrdenstvo neoddeliteľne patria k sebe. Napríklad, v Taliansku, v období pôstu ľudia v kostole zbierajú potraviny, ktoré sa pôstom ušetria, aby ich potom rozdali chudobným rodinám. V kláštoroch oddelia peniaze ušetrené v deň pôstu na dobročinný účel.
Podľa učenia cirkevných otcov je pôst dušou modlitby a modlitba dušou pôstu. Pôst sám o sebe nevydá plody, ak nie je zavlažovaný milosrdenstvom. To však musím prejavovať nielen k druhým, ale aj k sebe. Preto je dôležité, aby moje rozhodnutie pre pôst nemalo príchuť seba trestania, ale bolo urobené s radosťou.
Kedy sa prvýkrát v kresťanstve alebo všeobecne hovorilo o pôste, seba odriekaní?
Podstata pôstu je stále rovnaká, s dobou sa na tom nič nemení. Je dokonca všeobecne náboženským javom, ktorý nesúvisí len s kresťanstvom. Všetky náboženstvá, ktoré sú prejavom hľadania Boha, počítajú s pôstom ako prostriedkom očistenia, vnútorného zjednotenia, prejavom pokánia a cesty k vnútornej slobode.
Kresťanstvo tu nadviazalo na starozákonnú tradíciu a zo začiatku bola pôstna prax veľmi prísna, spojená s množstvom príkazov a zákazov. To vyvolalo kyvadlovú reakciu v odklone od predpisov a kladenie dôrazu na duchovný rozmer pôstu. Od starokresťanských dôb boli pôstnym dňom streda a piatok, na pamiatku Kristovho uväznenia a smrti.
Neskôr sa zaviedol pôst pred Veľkou nocou, najskôr to bolo niekoľko dní, potom vo Svätom týždni a nakoniec sa vzťahoval na celú pôstnu dobu. Praktizoval sa tiež pred prijatím i udelením sviatostí. Pozostatky tejto praxe nájdeme ešte v niektorých rehoľných komunitách.
Cirkev naďalej pôst odporúča všetkým kresťanom, ale je záväzný len dva dni v roku. Väčší dôraz je kladený na vlastnú slobodu a zodpovednosť každého jednotlivca, a to je dobre.
Pôst nie je zaručený prostriedok, ani cieľ,
je len dobrý pomocník a prostriedok – ostatné je na nás.
Dušan Pardel pochádza z Lieseku na Orave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1999. Prvé jeho kňazské pôsobisko bolo v Starej Ľubovni. Po dvoch rokoch sa stal vicekancelárom diecéznej kúrie. Odtiaľ bol vyslaný na postgraduálne štúdiá kánonického práva do Benátok. Po návrate nastúpil do úradu generálneho sekretára Druhej synody spišskej diecézy, kde pôsobil štyri roky. Následne sa v roku 2011 stal farským administrátorom farnosti Harichovce. Tu pôsobil vyše jedenásť rokov. Od júla minulého roku ho administrátor Spišskej diecézy Ján Kuboš menoval do úradu farára – dekana v Ružomberku.
Lívia Dvorská
