Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Posledné psíča, ktoré sme chovali sa volalo Hesy. Bol to ukážkovo stavaný čistokrvný vlčiak, veľmi inteligentný, a bola to ona. Keď mala Hesy osem rokov, odcestoval som do Nemecka na študijný pobyt. Zriedka som sa z tej diaľky vracal na pár dní domov – len tak približne raz za dva mesiace. A psíča mi zakaždým zbehlo oproti a od radosti vyskakovalo až povyše mňa. To som v živote nevidel.
V novinách som čítal, že na talianskej diaľnici sa ťažko zranil istý muž. Odviezli ho do nemocnice a zdemolovanú dodávku odpratali. Muž v nemocnici zraneniam podľahol, ale jeho pes, ktorého si v zmätkoch po zrážke nik nevšimol, zostal na mieste nehody.
Nepohol sa stadiaľ a verne čakal na svojho pána, kedy sa vráti. Natŕčal uši a podbiehal ku každej bielej dodávke s nádejou, že auto zostane stáť a z neho vystúpi ten, koho má tak rád. Lenže plynuli dni a nikto nechodil. Vychudnutého psíka si všimli dobrí ľudia, nosili mu jesť a zmajstrovali búdu, aby sa mal kde pred nečasom ukryť.
Hrdzavé psíča tam stále čaká. Už nie je najmladšie. Polihuje, no keď začuje vrčanie známeho motora, pribehne ku krajnici. Nik a nič ho nepresvedčí, aby to vzdalo.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – Pixabay
