Keď sú otec s dcérou naladení na rovnakú strunu

Rodinu Červeňovcov z Liptovských Revúc ste už mohli zazrieť na nejednom kultúrnom podujatí. Svoje heligonkárske umenie predviedli, nielen v našich končinách, ale aj v Rajeckej Lesnej, Valči, Vitanovej, Detve, Hriňovej či Dolnej Strehovej. Zahrali si tiež v Čechách.

Jednu akciu majú aj sami pod palcom. Vlani v októbri sa im v Kultúrnom dome v Liptovských Revúcach podarilo pripraviť Folklórnu jeseň, kam pozvali súbory z Liptovskej Osady, Liptovskej Lúžnej, Bieleho Potoka, ale i Lokce či Detvy.

„Miestnosť bola kompletne obsadená, čo je na prvý ročník slušný výkon. Tento rok je podujatie naplánované na prvú októbrovú sobotu, radi by sme sa zamerali na vojenskú tematiku – rukovanie a podobne,“ priblížil Radoslav Červeň, vedúci trojčlennej rodinnej kapely.

Radoslav Červeň. Foto – archív rodiny Červeňovej

Gro ich vystúpení tvoria väčšie heligonkárske akcie, nezriedka spestria rodinné oslavy či svadby. Veľa ráz hrali a spievali od večera až do rána.

„Dáva to zabrať hlavne palcom a chrbtu, ale keď to človeka baví, bolesť ho neodradí,“ usmieva sa dvadsaťročná Patrícia, ktorá spolu s otcom hráva na heligónke. Mama Marta ich sprevádza na tamburíne.

V súvislosti s týmto hudobným nástrojom sa Patrícii vynára jedna vtipná spomienka. „Keď sme boli hrať vo Valči, oslovili nás s rozhovorom pre jednu televíziu. Redaktorka sa mamy spýtala, aký má hudobný nástroj a ona odpovedala, že triangel. Odznelo to napokon aj v reportáži,“ smeje sa mladá heligonkárka.

Patrícia Červeňová. Foto – archív rodiny Červeňovej

V minulosti s nimi sporadicky vystúpila na pódium aj mladšia dcéra. „Sem-tam s nami hrávala, ale ju folklór až tak neláka, tak sme ostali traja,“ približuje Radoslav. Dodáva však, že heligónku napriek tomu občas chytí do rúk. „Aj ona sa učí hrať a ide jej to celkom rýchlo, akurát nemá takú trpezlivosť ako staršia dcéra.“

Motivujú ich ľudia

Radoslav skúšal hrať na viacerých nástrojoch, mnohé má i doma. Heligónka sa však stala jeho srdcovkou. „Otec pochádzal zo Zázrivej, možno to mám v krvi. Heligónku mi kúpili, keď som bol malý a veľmi ma to chytilo. Som rád, že sa pre ňu nadchla aj dcéra,“ hovorí o počiatkoch záľuby hlava rodiny.

Hoci spoločne hrávajú posledné tri roky, na vystúpenia sa zakaždým svedomito pripravujú. „Niekedy sa nevieme dohodnúť, každý si chce povedať svoje, a tak sú dakedy nácviky naozaj o nervoch. Keď nám však prihorieva, rýchlo sa dohodneme. Najväčšie slovo má u nás ocino, takže sa prispôsobujeme najmä tomu, čo povie on. Ak však upozorníme na nejakú chybu, dá si poradiť aj od nás,“ prezrádza Patrícia.

Patrícia a Radoslav Červeňoví na ružomberskej burse. Foto – autorka

Na pódiu nie sú žiadni nováčikovia, no z času na čas ich potrápi aj tréma. „Dakedy mám stres, akoby som išla hrať prvý raz, dakedy som naozaj odviazaná a užívam si to. Veľa závisí napríklad aj od publika. Ak len pozerajú a počúvajú, je to trochu stresujúce, ak sa, naopak, zabávajú, hrá sa mi lepšie. To je aj dôvod, prečo nás vystúpenia tak bavia. Keď vidíte, že to, čo robíte ľudí teší, že na vás pozitívne reagujú a volávajú vás hrávať aj naďalej, veľmi vás to povzbudzuje,“ rozrozpráva sa Patrícia.

Z tvorby Radoslava Červeňa. Foto – archív R. Červeňa

Ozembuchy putovali aj za hranice

Radoslav má ešte jednu špecifickú záľubu – vyrába ozembuchy. „Dávnejšie som dostal tento nástroj do daru. Zapáčil sa mi natoľko, že som sa začal zaujímať o to, čo obnáša výroba. Spravil som prvý, druhý a záujemcovia začali pribúdať. Spod rúk mi už vyšlo asi sedemdesiat kúskov,“ približuje svoju ďalšiu voľnočasovú aktivitu.

Mnohí majú ozembuchy zafixované ako nástroje, pri výrobe ktorých sa dá zužitkovať celá škála odpadového materiálu, ako sú napríklad štuple od piva. Radoslav sa však touto cestou zásadne neuberá. Používa len originálne prvky – rolničky, tamburínové pliešky, okrasné nity či reťaze, zvony alebo tamburíny, ktoré sú laditeľné k všetkým nástrojom.

Z tvorby Radoslava Červeňa. Foto – archív R. Červeňa

Jeho výrobky už cestovali dokonca aj do Čiech, Maďarska a Talianska. Pri výrobe dáva dôraz hlavne na to, aby mali ozembuchy čo najlepší zvuk.

Zabŕda tiež do výroby fujár, v budúcnosti by sa rád venoval kožiarstvu. Hoci si jeho aktivity vyžadujú množstvo času, veľkej podpore sa teší aj u manželky. „Vidí, že som spokojný, že ma to napĺňa a keď mám od ľudí pozitívnu spätnú väzbu, motivuje ma to k ďalšej práci,“ uzatvára šikovný štyridsiatnik.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne č. 6-7/2020.

Titulná fotografia – Heligonkári z Liptovských Revúc. Zľava dcéra Patrícia, otec Radoslav, mama Marta. Zdroj – archív rodiny Červeňovej

 

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.