Nie, Korytnica kúpele (aj keď sa z fotografie zračí časť staršieho kúpeľného komplexu a umenia vtedajších staviteľov v Luhačoviciach), pričom krajan a zarytý domorodec Lipták, si ani v najkrajšom sne nepredstaví vety : -„ Kúpele Korytnica zvíťazili v slovenskom kole súťaže Excelentná európska destinácia roku 2019, ktorú organizuje Európska komisia.”
Raz za čas , mi zvykne bývalý spoluslúžiaci zo ZVS-ky v Čechách (re) e-mejlérskym videom či príspevkom odoslať, čo nové na Slovensku českým videním sveta, či čosi opäť pripomenuté , týkajúce sa starých socialistických časov. Aj on vedel už pred 50-timi rokmi o Korytnici, ktorú navštívili jeho príbuzní, aby si tu liečili žaludočné neduhy a dávali do poriadku chorý a rozladený dvanástorník. To Korytnica, ako nevýznamný slovenský bod na československej mape mala za menom ešte dodatok slova kúpele alebo lázně v češtine.
Mnoho sa o nej po jej neslávnom konci popísalo z pier rôznych novinárov a publicistov. Netreba pripomínať ani nedávne rozsiahle state profesora F. Diana z Ružomberského hlasu a historické prieniky a míľniky Korytnice od spisovateľa a publicistu R. Kenderu spojené s dieselovou jednokoľajkou nazývajúcou sa Korytnička. Pre niekoho, a o skoro viac ako štyri desaťročia mladšieho, kto ju nikdy nezažil a do Korytnice kúpeľov ňou nikdy necestoval, aj „korýtko“. (výraz sa uchytil po obnovení na 3 kilometrovej trase ako miestnej ružomberskej výletnej letnej atrakcie spojenej aj s cyklotúrou od roku 2018)
Kenderov rozhovor s Pavlom Brtošom – dlhoročným funkcionárom mesta Ružomberok , tajomníkom MsNV v Rozhľadoch po kultúre a umení (1 a 2. štvrťrok 2018) je dôkazom toho, ako to všetko začalo. Slová Pavla Brtoša – pamätníka doby a aj dlhoročného riaditeľa Lipt. múzea v Ružomberku Ladislava Csereia sú citované nasledovne : „Jedného dňa si všetky organizácie , ktoré mohli železničku prevádzkovať (od Československých železníc počnúc, až po Liptovské múzeum končiac), pozvali na OV KSS resp. ONV do L. Mikuláša. Všetci sedeli za dlhým stolom a predsedajúci chytil objemný zväzok kľúčov od Korytničky a hodil ich cez celú dĺžku stola. Kto by si kľúče chytil, toho by bola Korytnička. Ktovie z akých dôvodov- objektívnych, zo strachu a pod.- kľúče nikto nezachytil a padli na konci stola na zem. Tým sa symbolicky spečatil osud legendárnej úzkokoľajnej trate Ružomberok –Korytnica – (pozn. red.)”
Osud kúpeľov je aspoň sčasti mnohým žijúcim v blízkom okolí Korytnice známy. Geograficky, štatutárne, samosprávou a takpovediac blízkosťou ju dostala do vienka obec Liptovská Osada.
Neudržali sa ani kúpele s liečivou vodou. No biznis s plničkou minerálnej vody zatiaľ ešte stále beží . V mojom druhom blogu na tému Korytnice (prvý z 8.júna 2018) mi neprináleží písať o tom, čo už bolo predtým napísané . A tobôž nie už v súvislosti s jej nešťastnou, nedokonalou a nedokonanou tzv. pozamatovou privatizáciou, jej osobami a inštitúciami pokúšajúcimi sa obnoviť jej starý niekdajší kúpeľný punc už rozpadávajúcich sa liečebných budov, ubytovacieho komplexu a v konečnom dôsledku i jej infraštruktúry.
Takmer rovnako ďaleko s rozdielom približných piatich kilometrov je do Korytnice z Ružomberka či z Banskej Bystrice. Záleží na tom , odkiaľ kilometre meriate, isté však je, že je pod Prašivou na rozhraní dvoch horstiev, okresov a krajov v štáte, ktorý na ňu ešte za bývalej ČSSR v posledných mesiacoch jej existencie neodpustiteľne zabudol .
Pád kúpeľov prichádzal tak, ako sa zub času začal podpisovať na opúšťajúcich a drobiacich sa budovách kúpeľov. Po rokoch tam zostával aspoň legendárny zamrznutý „vodostrek „ -vodná fontána nabaľujúca na seba vrstvy ľadu tvaru kužeľa, pod ktorým sa ešte začiatkom mája fotografovali tí, ktorí Korytnicu po ceste domov z času na čas sporadicky a nostalgicky navštevovali.
Krčmári z Horehronia tam podvečer s veľkými bandaskami prichádzali, aby pili korytnické minerálne pramene a doma naplnili nimi desiatky fliaš a pohárov pre miestnych štamgastov.
O Korytnici a jej kúpeľoch nemožno už viac mudrovať a to v dobe, keď na stôl prichádzajú iné témy , rôzne zástupné témy existencie záchrany životov v Covide 19, a posudzovať staré prachom zapadnuté- problém kto, čo a prečo veci zanedbal . A po rozdelení Československa nezveľaďovať tak i prírodné bohatstvo v stave kúpeľníctva , s tým súvisiaceho zdravotníctva , turizmu a tak trochu i kultúrneho dedičstva Slovenska a bývalého Rakúska -Uhorska.
Sú šancou Korytnice aj eurofondy, ktoré by mohol štát pre Korytnicu do budúcnosti čerpať ? Kto sa o to z kompetentných postará , kto z VUCiek dvoch susediacich stredoslovenských krajov načrie do agendy bývalých kúpeľov tak, aby sa nezabudlo na Korytnicu ? Korytnicu aspoň v civilizovanom stave, areálu patriaceho do okolitej prírody NAPANTu.
Nezachráni nimi to , čo sa zachrániť už nedá, a čo už ostane len svetlejšou minulosťou a reminescenciou na isté kúpeľnícke obdobie osady na kraji ružomberského okresu. Osady Korytnica s lekármi, liečebnými domami, hospodármi, údržbármi, kuričmi a desiatkami kúpeľných pacientov z Čiech, s prameňmi železitej minerálky známej a registrovanej v kúpeľníctve ČSSR rovnako, ako dnes fungujúce a prekvitajúce blízke moravské kúpele Luhačovice.
Dodnes mi v ušiach znejú vety mojich rodinných príbuzných z konca sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia . „Keby takéto kúpele mali Češi, tak ako nemajú Vysoké a Nízke Tatry , nikdy by to nenechali tak schátrať ako my“.
Približne tie isté slová dopadli vtedy aj na adresu zrušenej Korytničky . Tej ružomberskej Korytničky, ktorú s jedným či dvomi vagónmi živia jej prevádzkujúci a pre ňu obetujúci sa železničiarski nadšenci v dvoch letných mesiacoch roka.
Be the first to comment