Korytnica kúpele?

Nie, Korytnica kúpele (aj keď sa z fotografie zračí časť staršieho kúpeľného komplexu a umenia vtedajších staviteľov v Luhačoviciach), pričom krajan a zarytý domorodec Lipták, si ani v najkrajšom sne nepredstaví vety : -„ Kúpele Korytnica zvíťazili v slovenskom kole súťaže Excelentná európska destinácia roku 2019, ktorú organizuje Európska komisia.”

Raz za čas , mi zvykne  bývalý spoluslúžiaci  zo ZVS-ky  v Čechách (re) e-mejlérskym videom  či príspevkom odoslať, čo nové na Slovensku českým videním sveta, či čosi opäť pripomenuté , týkajúce sa starých socialistických časov.  Aj on vedel už pred 50-timi rokmi o Korytnici, ktorú navštívili  jeho príbuzní, aby si tu liečili žaludočné neduhy a dávali do poriadku chorý a rozladený dvanástorník.  To Korytnica, ako nevýznamný slovenský bod na československej mape mala za menom ešte dodatok slova kúpele alebo lázně v češtine.

Mnoho sa o nej po jej neslávnom konci popísalo z pier rôznych novinárov a publicistov. Netreba pripomínať ani nedávne rozsiahle  state profesora F. Diana z Ružomberského hlasu a historické prieniky a míľniky Korytnice od spisovateľa a publicistu R. Kenderu spojené  s dieselovou jednokoľajkou  nazývajúcou sa  Korytnička.  Pre niekoho, a o skoro  viac ako štyri desaťročia mladšieho, kto ju nikdy  nezažil a do Korytnice kúpeľov ňou nikdy necestoval, aj „korýtko“. (výraz sa uchytil po obnovení na 3 kilometrovej trase ako miestnej ružomberskej výletnej letnej atrakcie spojenej aj s cyklotúrou od roku 2018)

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Kenderov rozhovor s Pavlom Brtošom – dlhoročným funkcionárom mesta Ružomberok , tajomníkom MsNV v Rozhľadoch po kultúre a umení (1 a 2. štvrťrok 2018) je dôkazom toho, ako to všetko začalo.  Slová Pavla Brtoša – pamätníka doby a aj  dlhoročného riaditeľa Lipt. múzea v Ružomberku Ladislava Csereia sú citované nasledovne : „Jedného dňa si všetky organizácie , ktoré mohli železničku prevádzkovať (od Československých železníc počnúc, až po Liptovské múzeum končiac), pozvali na OV KSS resp. ONV do L. Mikuláša.  Všetci sedeli za dlhým stolom a predsedajúci chytil objemný  zväzok kľúčov od Korytničky a hodil ich cez celú dĺžku stola. Kto by si kľúče chytil, toho by bola Korytnička. Ktovie z akých dôvodov- objektívnych, zo strachu a pod.- kľúče nikto nezachytil a padli na konci stola na zem. Tým sa symbolicky spečatil osud legendárnej úzkokoľajnej trate Ružomberok –Korytnica – (pozn. red.)”

Osud kúpeľov je aspoň sčasti mnohým žijúcim v blízkom okolí Korytnice známy. Geograficky, štatutárne, samosprávou  a takpovediac blízkosťou ju dostala do vienka obec Liptovská Osada.

Neudržali sa ani kúpele s liečivou vodou. No biznis s plničkou minerálnej vody zatiaľ ešte stále beží . V mojom druhom blogu na tému Korytnice  (prvý z 8.júna 2018)  mi neprináleží  písať o tom, čo už bolo predtým  napísané . A tobôž nie už v súvislosti s jej nešťastnou, nedokonalou a nedokonanou tzv. pozamatovou privatizáciou, jej osobami a inštitúciami pokúšajúcimi sa obnoviť jej starý niekdajší kúpeľný punc už rozpadávajúcich sa liečebných budov, ubytovacieho komplexu a v konečnom dôsledku i jej infraštruktúry.

Takmer rovnako ďaleko s rozdielom približných piatich kilometrov je do Korytnice z Ružomberka  či z Banskej  Bystrice.  Záleží  na tom , odkiaľ kilometre meriate, isté však je, že je pod Prašivou na rozhraní dvoch horstiev, okresov a krajov v štáte, ktorý na ňu ešte za bývalej ČSSR v  posledných mesiacoch jej existencie neodpustiteľne zabudol .

Pád kúpeľov prichádzal tak, ako sa zub času začal podpisovať na opúšťajúcich a drobiacich sa budovách kúpeľov.  Po rokoch tam zostával aspoň  legendárny zamrznutý „vodostrek „ -vodná fontána nabaľujúca na seba vrstvy ľadu tvaru kužeľa, pod ktorým  sa ešte začiatkom mája fotografovali tí, ktorí Korytnicu po ceste domov z času na čas sporadicky a nostalgicky  navštevovali.

Krčmári z Horehronia tam podvečer s veľkými bandaskami prichádzali, aby  pili korytnické minerálne pramene a doma naplnili nimi  desiatky fliaš a pohárov pre miestnych štamgastov.

O Korytnici a jej kúpeľoch nemožno už viac mudrovať  a to v dobe, keď na stôl prichádzajú iné témy , rôzne zástupné témy existencie záchrany životov v Covide 19, a posudzovať staré prachom zapadnuté- problém kto, čo a prečo veci zanedbal . A po rozdelení  Československa nezveľaďovať tak i prírodné bohatstvo v stave kúpeľníctva , s tým súvisiaceho zdravotníctva , turizmu a tak trochu i kultúrneho dedičstva Slovenska a bývalého Rakúska -Uhorska.

Sú šancou Korytnice aj eurofondy, ktoré by mohol štát pre Korytnicu do budúcnosti čerpať ? Kto sa o to z kompetentných postará , kto z VUCiek dvoch susediacich  stredoslovenských krajov načrie do agendy bývalých kúpeľov tak, aby sa nezabudlo na Korytnicu ?  Korytnicu aspoň v civilizovanom stave, areálu patriaceho do okolitej prírody NAPANTu.

Nezachráni nimi to , čo sa zachrániť už nedá,  a čo už ostane len svetlejšou minulosťou a reminescenciou na isté kúpeľnícke obdobie osady na kraji ružomberského okresu. Osady Korytnica s lekármi, liečebnými domami, hospodármi, údržbármi, kuričmi a desiatkami kúpeľných pacientov z Čiech, s  prameňmi železitej minerálky známej a registrovanej v kúpeľníctve ČSSR rovnako, ako dnes fungujúce a prekvitajúce blízke moravské kúpele Luhačovice.

Dodnes mi v ušiach znejú vety mojich rodinných príbuzných z konca sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia . „Keby  takéto kúpele mali Češi, tak ako nemajú Vysoké a Nízke Tatry , nikdy by to nenechali tak schátrať ako my“.

Približne tie isté slová dopadli  vtedy  aj na adresu zrušenej Korytničky . Tej ružomberskej Korytničky, ktorú s jedným či  dvomi vagónmi živia jej prevádzkujúci a pre ňu obetujúci sa železničiarski nadšenci v dvoch letných mesiacoch roka.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.


Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.