Medveď II.

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

V jednotnom roľníckom družstve pod Chabencom chovali aj menšie stádo dojníc a na ochranu proti zlodejom držali mohutného psa – volal sa Rigo, strážil kravín a nepustil do neho okrem dvoch dojičiek nikoho. Dojiť chodili obidve ženy často veľmi zavčasu, ešte za tmy.

Dojička Adela, drobná vrtká päťdesiatnička, jedného aprílového rána prebrodila v erárnych čižmách zablatený družstevný dvor a v predsieni kravína, kde každú chvíľu vypadávala žiarovka, po pamäti opásala gumenú zásteru, zvesila vedro. Šatku si uviazala napevno a takto vystrojená sa trepala do úzkych dverí.

Nemohla vojsť dnu, v prítmí jej prekážalo nejaké zviera, narazila na jeho laby zozadu.

Pomohla si prázdnym plechovým vedrom. Mlátila ním domnelého psa po chrbte, len tak dunelo:

„Rigo! Padaj odtiaľto! Nepočuješ?“

Zviera sa nepohlo, iba mrčalo.

„To ti mám koľko razy vravieť!? A ako smrdíš. Fuj!“

A zasa mu tresla.

„Teba už len zastreliť, keď si taký priečny. Poviem susedovi. Smrdíš horšie ako tieto rysule!“

Neustupovalo, prepchala sa teda popri labách dnu. Tam bolo svetla viac.

„Ježišmária!“

V hroznom preľaknutí Adelu hodilo nabok, prevalila pritom vysoký sud s hnojovkou, ktorý tam protekčne naplnili pre nejakého záhradkára z mesta. Zapáchajúca tekutina vyšpľachla na maca, a to zachránilo dojičku a vyplašené kravy.

Medveď zaprskal, otriasol sa a vymotal sa z dverí.

Na celoštátnom zjazde družstevníkov, ktorý sa konal o tri mesiace, dostala dojička od prezidenta vyznamenanie „Za odvahu“.

Potom zakaždým, keď išla do kravína si metál zavesila.

Pre istotu.

Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).

Ilustračná fotografia – Pixabay

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.