Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V jednotnom roľníckom družstve pod Chabencom chovali aj menšie stádo dojníc a na ochranu proti zlodejom držali mohutného psa – volal sa Rigo, strážil kravín a nepustil do neho okrem dvoch dojičiek nikoho. Dojiť chodili obidve ženy často veľmi zavčasu, ešte za tmy.
Dojička Adela, drobná vrtká päťdesiatnička, jedného aprílového rána prebrodila v erárnych čižmách zablatený družstevný dvor a v predsieni kravína, kde každú chvíľu vypadávala žiarovka, po pamäti opásala gumenú zásteru, zvesila vedro. Šatku si uviazala napevno a takto vystrojená sa trepala do úzkych dverí.
Nemohla vojsť dnu, v prítmí jej prekážalo nejaké zviera, narazila na jeho laby zozadu.
Pomohla si prázdnym plechovým vedrom. Mlátila ním domnelého psa po chrbte, len tak dunelo:
„Rigo! Padaj odtiaľto! Nepočuješ?“
Zviera sa nepohlo, iba mrčalo.
„To ti mám koľko razy vravieť!? A ako smrdíš. Fuj!“
A zasa mu tresla.
„Teba už len zastreliť, keď si taký priečny. Poviem susedovi. Smrdíš horšie ako tieto rysule!“
Neustupovalo, prepchala sa teda popri labách dnu. Tam bolo svetla viac.
„Ježišmária!“
V hroznom preľaknutí Adelu hodilo nabok, prevalila pritom vysoký sud s hnojovkou, ktorý tam protekčne naplnili pre nejakého záhradkára z mesta. Zapáchajúca tekutina vyšpľachla na maca, a to zachránilo dojičku a vyplašené kravy.
Medveď zaprskal, otriasol sa a vymotal sa z dverí.
Na celoštátnom zjazde družstevníkov, ktorý sa konal o tri mesiace, dostala dojička od prezidenta vyznamenanie „Za odvahu“.
Potom zakaždým, keď išla do kravína si metál zavesila.
Pre istotu.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – Pixabay
