Mosty v Ružomberku: zažili búrlivý Váh, požiare i detonácie nacistickej armády

 Ale aj vznik „natruc“ krčmy či pokus o výstavbu kolonádneho mostu.

Na moste cez Váh na Mostovú zažívajú duše arachnofobikov krušné chvíle. Akoby dekoratívne tu visia haldy pavúkov, ktoré ešte zreteľnejšie vidieť, keď lávku večer osvetlia. Zavše nechá mesto pavučiny niekedy pozametať a prechod 50-metrovou spojnicou nie je natoľko traumatizujúci.

Pravidelne tu sedáva pán bez dolnej končatiny. Okoloidúci mu prihodia drobné, no vľúdne sa usmeje aj vtedy, keď mu len kývnu na pozdrav. A veruže ľudí sa popri ňom premelie množstvo. Zo stanice železničnej, autobusovej, z Likavky či centra mesta. Je to frekventované miesto.

A vyťaženou dopravnou tepnou bol most aj v minulosti. Pochopiteľne, predstavoval hlavný vstup do mesta. Jeho drevení predchodcovia si pamätajú, keď sa obyvateľstvo presúvalo na kočoch a konských povozoch.

Brána do mesta

Kedysi sa mohli ľudia dostať cez rieku len prievozmi alebo brodmi. Zásadnú zmenu priniesli lávky a mosty, ktoré uľahčovali prechod, pomáhali prekonávať prekážky. Spočiatku šlo o drevené konštrukcie.

Most bol jedným z mála cestných spojení Liptova a Oravy. Foto: archív Jaroslava Magu

Dôležitú úlohu zohrával už spomínaný most z Mostovej ulice smerom na Likavu. Tvoril jedno z mála cestných spojení Oravy a Liptova, bol to tiež medzinárodný cestný ťah.

A tak sa na moste vyberalo mýto, kde postavili i mýtnu stanicu. „Jej súčasťou bol hostinec pre pocestných. Volal sa Mýto,“ dozvedáme sa od historika Karola Dzuriaka, ktorý pôsobí v Liptovskom múzeu.

Vo svojej dobe bol vychýrený, panský. Na druhej strane Váhu zas bola likavská krčma. Likavčania a mešťania ju volali Protiveň. „Z toho dôvodu, že urobili tak trochu natruc Ružomberčanom. Oproti sebe boli dve konkurenčné krčmy. Jedna likavská, jedna mestská,“ hovorí Dzuriak, aké naschvály sa podnikali.

Pri moste na druhej strane Váhu vznikla aj prvá tlačiareň Karola Salvu. Sídlila v prenajatých priestoroch likavského pohostinstva.

Napospas vode, ohňu, detonáciám

Rozvodnený Váh spolu s Revúcou robil problémy, vylieval sa, ničivé povodne strhávali aj drevené mosty. „Zalievalo aj kaštieľ, ešte v roku 1813 museli Likavčania na člnkoch previezť dôstojníkov cisárskej armády na dolnú stranu, aby ich zachránili,“ spomína historik Dzuriak.

Váh tak museli krotiť a jeho toky regulovať. Ako sa menilo koryto, dĺžka mosta sa skracovala, prípadne predlžovala. A keď nevyčíňala voda, tak plamene. V 19. storočí most dvakrát podpálili maďarské revolučné vojská, uvádza sa v Monografii mesta Ružomberok.

Záber historického mostu ponad Váh smerom na Mostovú. Foto: archív Jaroslava Magu

Drevený most ponad Váh nahradil v roku 1888 dvojoblúkový železný. Vydržal až do konca druhej svetovej vojny. Ustupujúca nemecká armáda ho počas oslobodzovania podmínovala a  vyletel do vzduchu. Bez tejto spojnice bolo mesto desaťročia. „Dlhé roky tam bol len pilier, až v roku 1981 vznikla lávka. Vtedy sa otvárala nová autobusová stanica,“ hovorí historik Dzuriak.

Keďže železničný most chýbal, v blízkosti sútoku s Revúcou, medzi vlakovou stanicou a Kaštieľom sv. Žofie postavili v roku 1950 nový.

Rekonštrukcia namiesto kolonádneho mosta  

V súčasnosti je lávka v smere na Likavku už niekoľko rokov zrekonštruovaná. Ale aj tomu predchádza príbeh. Bývalé vedenie mesta na čele s Jánom Pavlíkom chcelo na jej mieste stavať novú dominantu mesta. Kolonádny most. V roku 2013 vypísali architektonickú súťaž, zúčastnilo sa jej 9 spracovateľov, vrátane štyroch ružomberských. Odborná porota zvolila ako víťazný návrh riešiteľov z Brna. Mesto tiež vyhlásilo aj verejnú anketu, v ktorej mohli obyvatelia hlasovať, komu poputuje cena verejnosti.

Spustili sa prípravy projektovej dokumentácie, výstavbu zaradili aj do investičného plánu. Napokon ju nerealizovali. Po voľbách nové vedenie mesta s Igorom Čomborom argumentovalo, že ide o priveľmi nákladnú investíciu. Odhadovaných 700-tisíc eur si vedeli predstaviť financovať jedine z externých zdrojov či grantu. Staručkú a vyťaženú lávku však nemohli nechať len tak, žiadala si obnovu. Radnica pristúpila v roku 2015 k jej rekonštrukcii. Spojnica centra mesta a staníc s Likavkou dostala nový náter, vymenili jej povrch.

Víťazný návrh architektonickej súťaže napokon vlani postavili. Ale v Nitre.

Jeden z architektonických súťažných návrhov kolonádneho mosta.

Ešte pri zámere kolonádneho mosta obyvatelia nastolili otázku, prečo sa nepostaví replika historického mosta, ktorý zničili nemecké oddiely. Vybudovanie pešieho vnímali ako povojnové provizórium.

„Je možné realizovať aj pôvodný most, avšak aj ten by niečo stál, a nakoľko boli šírky brehov pred dokončenou reguláciou iné, kamenný pylón bol osadený v strede rieky, to zabezpečovalo mostu rovnaké oblúky zo statického hľadiska, pričom bol most ešte podoprený v tretinách kvôli statickej únosnosti (vzhľadom na storočnú vodu by to moho byť problém),“ znela vtedy odpoveď mesta. Dodalo tiež, že z architektonického alebo technického hľadiska nešlo o významnú pamiatku.

Betónový strašiak

Okrem Váhu bolo treba preklenúť i bariéru v podobe Revúcej. Jeden z najstarších mestských mostov bol pri niekdajšom hoteli Čavoja, smerom na Zvolen a Banskú Bystricu. Ďalší bol na Podhore. Drevený most viedol z Panskej ulice priamo k bráne Kaštieľa sv. Žofie.

Staršia lavička pre peších ponad Revúcu sa nachádzala aj oproti detskej nemocnici. Objekt časom dospel do havarijného stavu. Kovové časti boli zhrdzavené, široké medzery medzi starými drevenými doskami sťažovali prechod. V roku 2015 ho demontovali a postavili nový, oceľový. Spred bývalej pôrodnice ho osadili bližšie ku synagóge.

Čo-to za sebou má aj žlto-modrá lávka ponad Váh z Rybárpola. Mesto sa uchádzalo o peniaze na jej opravu v rámci projektu Ahoj, krásne Slovensko. Na výmenu drevenej podlahy, nový náter na zábradlí, ktorý je aktuálne ošúpaný a poznačený grafitmi, i na osvetlenie. No zďaleka to nie je jediné premostenie Váhu, ktoré si pýta stavebné úpravy.

Adept vhodný na rekonštrukciu. Foto: Juraj Brezáni

Vhodný adept je na hlavnom ťahu, kde spája mesto s areálom Texicomu v Rybárpoli. Nie cestný most, ale betónový peší. Postavili ho v roku 1914, tesne pred druhou svetovou vojnou naň umiestnili rúru a slúžil ako advadukt pre vedenie vody z Čutkovskej doliny. Lávku zároveň využívali na prechod černovskí robotníci bývalej textilky.

V súčasnosti skôr pôsobí ako zanedbaný držiak reklamných tabúľ. Chátra, obrastá krami a vzbudzuje obavy o bezpečný prechod. Stretávame na ňom dve dievčiny, ktoré ho využili na posed popri popíjaní, nohy sa im hompáľajú nad riekou. Umožňuje im to miestami chýbajúce zábradlie.

Most patril bavlnárom, dnes je majiteľ neznámy. „Po zániku továrne nám nie sú známe vlastnícke vzťahy. Ale s určitosťou vieme, že Slovenský vodohospodársky podnik nie je vlastníkom,“ uviedol pre naše noviny hovorca podniku Marián Bocák. Podľa infomácií MyLiptov nebol zahrnutý do majetku Texicomu ani koncom 90. rokov, keď sa spoločnosť dostala do konkurzu. A nepatrí ani mestu. Nemôžu doň zasahovať, pokiaľ nie sú známe majetkové pomery.

Posledný prírastok je oceľovodrevený most vo vnútri rezortu v Hrabove. Prvý v meste, ktorý vznikol pod záštitou architekta.

Najnovší prírastok v Hrabove.

Historické mosty z archívu Jaroslava Magu:

 

Podporte kvalitný nezávislý obsah

Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.

Podporiť

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Po stáži v sekcii zahraničného spravodajstva denníka SME ma viac zaujíma domáce dianie, aj v regióne, ktorý mi je už štvrtý rok prechodným domovom.