Na Strednej odbornej škole polytechnickej pristavili novú časť lezeckej steny. Na pôvodnej mohlo naraz liezť len osem lezcov, po novom to bude takmer trojnásobok.
Pôvodnú lezeckú stenu vytvorili lezci v telocvični na Strednej odbornej škole polytechnickej pred dvadsiatimi rokmi. Ružomberčanom bola už malá. „Stavali ju členovia klubu už dávnejšie, má cez 21 rokov,“ spresnil jeden z vedúcich členov ružomberského horolezeckého klubu HK IAMES Ružomberok Július Stančok.
Lezcov pribúda, stenu potrebovali väčšiu
Hlavným motívom prestavby lezeckej steny bola jej kapacita. Ruka v ruke s popularitou lezenia ide aj navýšenie počtu členov ružomberského horolezeckého klubu. „V posledných rokoch nám veľmi narástla členská základňa klubu,“ povedal Július Stančok s tým, že vníma zvýšený záujem o lezenie nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku.
Horolezecký klub (HK) IAMES Ružomberok má ako druhý najväčší lezecký klub v Žilinskom kraji okolo 100 členov. „Okrem toho, že tu lezú naši členovia, chodí sem liezť aj verejnosť. Cez zimné mesiace, od októbra do marca, robíme aj detské krúžky a v podstate tu bývalo toľko ľudí, že sa na tej malej ploche všetci nezmestili,“ spomína Stančok.
Na pôvodnej stene dokázalo naraz liezť približne osem lezcov. Po novom to bude oveľa viac. „Predtým sa na stenu dostalo nejakých 8 ľudí, teraz to bude skoro trojnásobne viac,“ opísal situáciu člen výboru HK IAMES Ružomberok Jozef Hamacek, ktorý sa podieľal na výškových prácach pri renovácii lezeckej steny.
„Ako horolezec som do toho išiel, lebo pôvodná stena nám bola už malá. Snažili sme sa ju zväčšiť. Teraz už bude postačovať na potrebu ružomberských horolezcov najmenej ďalších 20 rokov,“ povedal Hamacek.
Lezeckú stenu rozšírili o 12 metrov
Proces renovácie a rozšírenia začal vypracovaním statického posudku a následnou projektovou dokumentáciou. Prvotný plán bol rozšíriť stenu len o 6 metrov. „Návrh s koncepciou rozšírenia steny počítal so 6 metrovým úsekom. Počas realizácie som vyvinul iniciatívu, aby sa k rozrobenej časti doplnilo ďalších 6 metrov,“ prezradil lezec a hlavný pracant Rastislav Biarinec.
Doplnil tiež, že nie každý sa mohol zapojiť do obnovy steny. „Na tejto brigáde bola dôležitá aj technická zručnosť či technické myslenie, nie každý by zvládol postaviť stenu,“ dodal Biarinec, ktorý profesionálne pôsobí ako sochár a pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Pri renovácii pomáhalo 35 ľudí. Boli medzi nimi členovia i nečlenovia horolezeckého klubu.
Stenu začali stavať začiatkom mája. „Prácami po večeroch sa nám to podarilo dostať do finálneho stavu,“ povedal Jozef Hamacek. Za 32 dní sa odpracovalo na lezeckej stene 1258 hodín.
Postupne sa začali montovať jednotlivé sektory. Nosné konštrukcie sa zakomponovávali do pôvodnej betónovej konštrukcie telocvične. „Ja som mal predstavu, že by stenu mohol príjemne oživiť aj vysunutý trojuholník. Bolo by to niečo nové a jedinečné,“ uviedol Rastislav Biarinec. Podobné časti lezeckých stien sú technicky veľmi náročné.
„Nie je tam žiaden pravý uhol. Je to skôr otvorený uhol alebo otvorený kút, s ktorým sme sa museli pohrať,“ opísal Biarinec, ktorý povedal aj to, že niektorí členovia nečakali takú dlhú realizáciu novej steny. „Počiatočné nadšenie niektorých členov z prvého týždňa sa neskôr pominulo.“ Finálne práce prebiehali na prelome júna a júla. Po povrchovej úprave steny sa naniesol náter, chýbajú ešte chyty.
Školský zvonček ich neobmedzoval
Priestory lezeckej steny si klub HK IAMES Ružomberok prenajíma od Strednej odbornej škole polytechnickej. Keďže rekonštrukciu robili počas pandémie ochorenia Covid-19, škola bola prázdna.
„Pandémia nám zahrala do kariet a to tým, že tu nebolo vyučovanie,“ ozrejmil Rastislav Biarinec s tým, že nemuseli pracovné náradia počas dňa odkladať, a preto im práce išli rýchlejšie.
„Keď sa robila tá pôvodná stena, robila sa to všetko po víkendoch a muselo sa to následne pred vyučovaním spratať. Teraz sme na rekonštrukciu mali pohodlný priestor,“ pokračoval Biarinec.
Aké cesty budú na renovovanej stene?
Ružomberský magazín si pozrel práce renovácie lezeckej steny na vlastné oči. Július Stančok pre náš magazín vysvetlil aj ako to v lezení funguje.
„V lezení máme takzvanú stupnicu obtiažnosti. Tých stupníc je viac, na Slovensku sa používa stupnica, ktorá sa volá UIAA a hodnotí cesty v podstate od jeden po dvanásť,“ povedal Stančok s tým, že prvý stupeň je najľahší a dvanásty stupeň najťažší.
„Jednotlivé veľkosti chytov, ich natočenie či pohyby upravujeme tak, aby sme postavili cestu istej obtiažnosti. Najťažší pohyb lezca na ceste určuje stupeň obtiažnosti.“
Na novej stene plánuje HK IAMES Ružomberok postaviť najviac ciest obtiažnosti šesť alebo sedem. „To je taká obtiažnosť, čo bežní lezci lezú. Niekoľko ciest bude mať určite aj ťažšie kroky, hlavne na tréningové účely súťažných lezcov,“ povedal Stančok.
Pýtali sme sa aj na to, ako často sa cesty obmieňajú, resp. upravujú. „Cesta vždy existuje len určitú dobu. Tie chyty sa dajú jednoducho odmontovať a znova namontovať, pričom stačí zmeniť ich poradie, polohu alebo natočenie a už vznikne cesta úplne iného charakteru. Obmieňame to raz ročne,“ priznal Stančok s tým, že liezť stále po rovnakých cestách by bola nuda.
Lezenie ako súťažný šport
V neposlednom rade chceli v klube rekonštrukciu steny kvôli súťažiam a tréningom lezcov, ktorí lezú súťažne. „Ďalším motívom renovácie bolo to, že lezenie je normálne súťažný šport a tiež od nás niektorí členovia chodia na súťaže, čiže potrebujú lepšie tréningové podmienky,“ povedal Stančok.
„Vďaka rozšíreniu steny a rôznym ďalším veciam, ktoré v budúcnosti plánujeme, veríme, že tie podmienky budú také, že súťažní lezci budú môcť dosahovať aj nejaké športové úspechy,“ praje si Stančok. Najbližšia súťaž je na pláne v novembri. Pôjde o Ulenfeldov pohár, ktorý inokedy býval v marci, no pre koronakrízu ho presunuli.
Čo lezec na lezenie potrebuje?
Je to jednoduché – lezačky a horolezeckú sedačku. „Je to trochu rozdiel, že či chcete liezť na lezeckej stene alebo na skalách. Kedysi to bývalo tak, že tá lezecká stena bola takým doplnkovým tréningom, ale dnes je to už plnohodnotná forma lezenia,“ povedal Július Stančok.
„Netreba nič nezvyčajné. Podstatná je chuť prísť. Na začiatku sa dá všetko požičať, aby človek zistil, či je to pre neho vhodné. Treba nejakú lezeckú obuv a horolezeckú sedačku. Ostatné veci na tej stene sú,“ opisuje tréner športového lezenia Stančok.
Na stene je dôležité tiež lano, ktoré skúsenejší lezci nachystajú a tých začiatočných lezcov, samozrejme, istia. „Keď človek ide na skaly, tak toho potrebuje viac. Tobôž na zimné lezenie,“ pripomína Stančok.
Július Stančok hovorí aj to, že hlavným symbolom lezenia je voľnosť a prekonávanie samého seba. „Spoločným menovateľom je pri lezení dobrá zábava, stretnutie sa s veľmi ústretovými a bezprostrednými ľuďmi. Aj keď je tu lezec, ktorý prešiel Tatry či Himaláje, nebude sa správať neochotne k začiatočníkovi, ktorý ešte len tento rok začal liezť,“ dodal.
Verejnosť sa na stenu môže tešiť približne od polovice októbra.
Titulná fotografia – Členovia horolezeckého klubu. Foto – FB, HK IAMES Ružomberok
