Námestie by malo vyrásť pri Kultúre

Ružomberský architekt Peter Sálus je jedným z troch autorov rodinného domu roku 2018, ktorý získal prestížnu cenu za architektúru CE.ZA.AR.

Dubodom – víťaz kategórie rodinné domy v architektonickej súťaži CE.ZA.AR 2018 má troch autorov. Jedným z nich ste aj vy. Ako k tomu prišlo?

Keď som študoval v slovinskej Ľubľane, pracovali sme v medzinárodných tímoch. Na jednom z predmetov sme dostali zadanie vytvoriť dom na strome. To bol prvý kontakt s týmto nápadom, ktorý sme už pred desiatimi rokmi realizovali s pomocou 3D tlačiarne.

Okrem toho som sa tam zoznámil s kolegom a kamarátom Paľom Šiškom. Je moja krvná skupina. Tiež chce skúšať netradičné veci a hľadá si tak svoj priestor. Naše cesty sa po štúdiách rozišli, ale pri tomto projekte sme sa dali opäť dokopy, a takto to vypálilo.

Čo tretí z autorov Michal Bažalík?

To je človek, ktorý nám dôveroval. Dal nám priestor, záhradu a voľnosť pri realizácii nášho nápadu, ktorý sa po realizácii stal jeho vlastníctvom.

Takže Dubodom nebol realizovaný na objednávku?

Ide o kombináciu nášho autorského sna a zadania vlastníka vinohradu, kde sa dom nachádza. Je to niečo ako náš študentský sen, ktorý sme experimentálnym spôsobom pretavili do súčasného dospeláckeho sveta. Od zháňania materiálu až po stavbu sme všetko robili svojpomocne.

V tom dome sa dá reálne žiť?

Samozrejme, dokončili sme ho v lete a ja s priateľkou sme boli prvá testovacia vzorka. Vychytávali sme muchy.

Teraz tam niekto žije?

Je to dom na komerčný prenájom, na zážitkové bývanie, napríklad na víkendové pobyty pre partie ľudí. Zarezervujete si termín, ste v krásnej prírode, záhrade, grilujete a spíte na strome.

Čo vybavenie?

Je tam všetko – sprcha, toaleta, malá kuchynka, štyri lôžka, jedálenské sedenie…

Prekvapilo vás víťazstvo v najprestížnejšej slovenskej architektonickej súťaži?

Myslím si, že sme ten prípad, keď motyka vystrelí. Ašpirovali sme na kategóriu exteriér, no zaradili nás do rodinných domov. Už nominácia bola pre nás obrovským prekvapením a víťazstvo, bolo niečo absolútne nečakané.

Rozbúrili ste tým hladinu v slovenskej architektúre. Dokonca prišla hlasná kritika na organizátorov a porotu, že týmto výberom celá súťaž uletela mimo realitu.

V kontexte a typológii rodinných domov je to podľa mňa až kontroverzná stavba. Rodina v našom dome jednoducho neprežije. Cez víkend v ňom možno zažiť niečo iné, zaujímavé, ale to je všetko. Aj preto sme boli prekvapení, že sme boli v tejto kategórii vôbec nominovaní.

Ako vám porota zdôvodnila víťazstvo?

V podstate nijako. Počúvali sme rôzne reakcie, aj tie negatívne. Možno ich aj chápem, nie je to klasický rodinný dom. Rozmýšľali sme, prečo to takto dopadlo. Myslím si, že sme boli v správny čas na správnom mieste. Bol to iný nápad, osvieženie, vyzerá netuctovo, jedinečne a Slovenskej komore architektov sa možno hodilo po čase oceniť niečo extravagantné. Bude to dobre vyzerať v architektonickej ročenke, v portfóliu ocenených diel.

Dubodom. Foto – Nora a Jakub.

 

Pomohlo vám ocenenie v kariére, k získavaniu nových zákazok?

Ozvalo sa množstvo ľudí a klientov, ktorí ma spoznali, ale musím priznať, že väčší podiel na všetkom okolo Dubodomu má Paľo Šiška, ktorý sa tomuto konceptu venuje aj naďalej. U mňa sa nejaká výrazná zmena nekonala. Ľudia ma na ulici kvôli tomu určite nezastavujú.

Je to vaša zatiaľ najlepšia stavba?

Skôr to beriem ako výnimočnú reklamu. Osvieženie portfólia prác. Mám však aj iné realizácie, ktorými sa rád pochválim, keď spustím webovú stránku.

Čo ten strom, ochranári sa neozvali?

Celé je to pre nás jeden veľký inkubátor. Sami sledujeme, ako sa bude dom správať, ako prežije prvú regulárnu zimu a, samozrejme, aj ako to bude zvládať strom. Ale urobili sme do neho minimálne zásahy nevyhnutné na bezpečné osadenie stavby tak, aby sme strom nepoškodili.

Dubodom je vo Svätom Jure, vy ste Ružomberčan. Máte nejaký detský či študentský sen, ktorý by ste chceli zrealizovať v rodnom meste?

Určite je ním pešia zóna – Podhora a Mostová. Nutne potrebujú revitalizáciu. Sú to najfrekventovanejšie pešie ulice, s historickým charakterom, ktorý je podľa môjho názoru nevyužitý. Mnohé z týchto domov by si zaslúžili citlivú obnovu a adekvátne funkčné využitie. Vzhľad tvoria len obrubníky, schodiská, lavičky, rôznorodé dlažby, schátrané fasády budov… Mohlo by to byť výrazne lepšie.

Čo treba urobiť, aby to tam vyzeralo ináč?

S kolegom Otom Nováčkom sme sa už pri rekonštrukcii synagógy snažili aktívne vstúpiť do pripomienkovania jej vzhľadu. Mesto by potrebovalo Manuál verejných priestorov, kde si povieme, ako bude verejný priestor v tej-ktorej lokalite vyzerať. Takto to funguje v Prahe, v Slovinsku, všade, kde chcú, aby okolie vyzeralo pekne.

Keď sa prechádzate po slovinských mestách, tak sa cítite dobre, usmievate sa, a ani neviete prečo. No preto, lebo ste v peknom prostredí, lavička má súvis s trasou, otočená je na nejaký výhľad, po ruke máte dostupné služby.

Nielen v ďalekom zahraničí, ale aj v Čechách už radnice zakladajú väčšie útvary, kde majú vznikať realizovateľné, funkčné a praktické nápady pre vzhľad mesta a verejného priestoru. V Prahe do toho investujú milióny. Nie sú slovenskí architekti verejnou správou z tohto pohľadu zaznávaní?

Každý sa rád pozrie na peknú stavbu či ulicu, ale málokto si uvedomí, že predtým, ako vznikla, musel dostať priestor architekt.

Architekt Peter Sálus. Foto – Igor Kupčo.

Celé je to o osvete architektúry. Sme mladý národ, ktorý veľa vie a dokázal, ale musí ešte aj veľa prežiť, prejsť vývojom. Mnoho sa dá naučiť od iných, ktorí sú ďalej. Vzťahuje sa to aj na umenie. Vidíme veľa zlého, nekvalitného a berieme to za svoje. Chýba nám kritické myslenie a umelecké vzdelanie, a preto sa vo verejnom priestore uspokojíme aj s nekvalitnými prvkami.

V Ružomberku je ale veľa architektov, ako to, že nevedia toto myslenie presadiť a postarať sa o krajšie mesto?

Tá mladosť národa súvisí aj s tým, že myslíme okamžite na zisk pre seba. V čomkoľvek. Zisk z architektúry, napríklad z verejného priestoru, môžu mať všetci, len treba do toho najskôr investovať a chcieť vôbec niečo urobiť. Do architektúry ale verejná správa nechce investovať, lebo pre politický účel potrebuje rýchly zisk.

Stále riešime, že je mesto po 17. hodine vyľudnené. Ak sa bude ľuďom v centre mesta páčiť, naučia sa tam byť dlhšie, budú si chcieť aj niečo kúpiť a stráviť tam príjemný čas. Zisk nie je okamžitý, ale dlhodobý, no takto ešte nevieme myslieť.

Architekti v meste by sa zhodli na jednom návrhu ulice či budovy? Alebo rešpektovali by rozhodnutie jedného z nich, ktorý by mal tú právomoc rozhodnúť?

Cech architektov, ktorí v meste existuje, je výborná vec, ale musí fungovať a mať svoje právomoci. No keďže o túto inštitúciu a ľudí v nej nie je záujem, nefunguje a nemá právomoci. Verím, že by to fungovalo a vznikli by základné pravidlá rozvoja.

Potrebujeme pravidlá alebo skôr vzdelanie, o ktorom ste hovorili?

Vzdelanie by bolo ideálnejšie, krajšie, ale to je tá dlhšia cesta. Kým po nej pôjdeme, musia nám pomôcť pravidlá. Napríklad v budove, kde sme. Krásna neobaroková budova na ružomberskej pešej zóne je tak ovešaná reklamou, že nikto nemá šancu vidieť jej nádheru. Pravidlami to zaregulujeme, a potom si ju všimneme a naučíme sa, čo je jej hodnota.

Chápem, že ju niekto vlastní, a možno to tak chce, ale keď sa vo vzhľade neprispôsobí kontextu, verejnému priestoru, tak to dobré nikdy nebude.

V Ružomberku sa roky schyľuje k riešeniu námestia. Ako a kde by ste ho videli vy?

V priestore pri Hoteli Kultúra, kde je Oko, Madačova a Mostová ulica. Je to prirodzený štvorec s napojením na všetky smery. Treba len vizuálne oddeliť priľahlý panelák, nebolo by šťastné, aby tvoril hranicu námestia.

A čo priestor, kde mal byť Aupark?

Stavbami by bolo možné akoby uzavrieť Podhoru a vo voľnom priestore vzadu by mohla v smere od synagógy vzniknúť ulica, retail, prevádzky, kancelárie. Veľké námestie v danej lokalite nepovažujem za šťastné riešenie, nakoľko dobre fungujúce námestie by malo byť akýmsi priesečníkom dôležitých peších trás obyvateľov mesta. Podzemné parkovanie áno, alebo aj nadzemné, parkovací dom, aby sme oddelili hlavnú cestu od mesta. Teraz to tam vyzerá strašne. Minule to videl kamarát, ktorý ma prišiel pozrieť, a pýtal sa, že čo tu ešte robím. Odpovedal som: ,No nič, žijem tu.´

Myslím si, že všetko je vecou správneho uhla pohľadu. V prvom pláne aj nevyhovujúca pozícia či vlastnosť sa môže javiť ako nevýhoda, avšak z inej perspektívy sa z nevýhody môže stať výhoda. To platí aj v architektúre.

Kto je Peter Sálus

Má 30 rokov. Je absolventom fakulty architektúry v Bratislave. V preddiplomovom ročníku študoval v slovinskej Ľublane pod vedením Vasu Peroviča. V medzinárodnej architektonickej študentskej súťaži TRIMO URBAN CRASH sa umiestnil so svojim návrhom v prvej 30 autorov z celého sveta. Po návrate na Slovensko pracoval vo viacerých projekčných kanceláriách a ateliéroch. V roku 2017 založil vlastný ateliér ATPS. Aktuálne žije a tvorí v Ružomberku.

Dubodom zvnútra. Foto – Nora a Jakub.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 1/2019.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.