Námety sa jej snívajú, rozprávka si dáva rande s hororom

Vrcholom umeleckého prejavu nejedného z nás bola čarbanica na stene, za ktorú bol následne vykarhaný. Keby však steny pomaľovala Terézia Tarčáková, človek by sa určite nepohneval. Práve naopak, uznanlivo by pokýval hlavou. 

Je niečo po pol druhej v noci. Čas, kedy už väčšina ľudí zvykne odfukovať v posteli. Ale tvorivá chvíľka nespí – nerozlišuje nočnú či dennú hodinu. A spolu s ňou bdie žieňa. Kreslí portrét Alexandra Dubčeka. Ale nie len tak do skicára. Na vonkajšiu stenu budovy, kde je jeho podobizeň premietaná pomocou dataprojektoru. 

Aj to je pracovná kapitolka Terézie Tarčákovej. Zoširoka ju môžeme titulovať ako umelkyňu. Vraví si Tesa, ilustruje, maľuje, vytvára dizajny pre značky či hudobníkov, tetuje. A to sa výtvarníctvu sprvu bránila. 

„Keď som bola asi siedmačka na základnej škole, na ZUŠ-ku ma donútila ísť učiteľka. Najskôr som strašne nechcela,“ rozrozpráva sa Tesa, ktorá pôvodne snívala o profesii detskej lekárky. 

Vytrvalosť vyučujúcej, ktorá v dievčine spozorovala nadanie, sa napokon vyplatila. Tesa postupne maľovaniu prichádzala na chuť. Až tak, že v Ružomberku vyštudovala propagačné výtvarníctvo a hlásila sa do Brna na ilustráciu. 

Nevzali ju, ale mesto sa pre rodáčku z Oravy aj tak stalo cieľovou destináciou, kde sa ďalej umelecky rozvíjala i bez vzdelávacej inštitúcie. „V Brne som sa začala umeniu poriadne venovať. Ale privyrábala som si kade-tade. V kaviarni, bare, skate-shope, vykladala som tovar,“ vyratúva 22-ročná dievčina brigády, popri ktorých organizovala workshopy zamerané na maľovanie.

Na Slovensko sa vrátila po dva a pol roku. Zakotvila v Ružomberku, pracuje na voľnej nohe a na Škole úžitkového výtvarníctva si plánuje urobiť nadstavbu. 

Neznáša portréty a realitu 

„Od začiatku som sa našla v ilustrácii. Neznášam portréty a realistické maľby,“ prezrádza Tesa, ktorá je nerada zviazaná zadanými normami, a kreslením figúr či zátiší by ste ju skôr vytrestali. 

Tesine ilustrácie sa vyznačujú hravosťou. Foto – Terézia Tarčáková

No musela absolvovať aj tie. „Neskôr som prešla k abstraktnej ilustrácii. Používala som strašne veľa farieb, všetky, čo sa dali. Aj neónové,“ spomína. Počiatočnú záľubu v pestrých farbách neskôr stlmila a našla si tie svoje. Teraz obmieňa studenšie tóny. 

„Keď kreslím, tak jeden tvar neurobím jednou linkou, ale spravím ich aj tridsať. A zakladám si na detailoch,“ menuje ďalej, čo je charakteristické pre „Tesin štýl“. 

Niektoré jej obrazy evokujú tvorbu Tima Burtona. Teda taký vizuál, ako keby si dala rozprávka rande s hororom. Ďalšie skice vzbudzujú iné asociácie – hravosť, príťažlivú drzosť. Pri iných je zreteľné, že Tesa necháva plynulý priechod fantázii – v kresbách si ohýba realitu, vytvára vlastné živočíšne druhy či hybridné potvorky. „Niektoré postavičky sa mi snívajú. Tak ich nakreslím,“ spomína atypický zdroj inšpirácie.

Realistické objekty prelína fantázia.

Vyzvedáme, či je potrebný talent alebo sa dokáže naučiť kresliť aj človek-milión, ako to sľubujú všakovaké kurzy a knihy typu Naučte sa kresliť pravou hemisférou.

„Talent nikdy nestačí. Je to extrémne o drine,“ reaguje, ale vzápätí vysvetľuje, v čom sú vlohy nezastupiteľné. „Človek sa môže naučiť techniky. Platí to väčšinou pre kreslenie realistických objektov, napríklad podľa fotky. Ale ak máš niečo v sebe, tak si vybuduješ vlastný štýl a tým tvoríš.“ To sa už naučiť nedá. 

Kreslí na steny, tenisky aj kožu 

Jej kreativita nekončí na papieri. Maľuje na tričká, plátené tašky, tenisky. Ozdobnou maľbou tiež dodáva nový šat stenám. Ešte počas praxe sa pod jej štetce dostala učebňa biológie na základnej škole v jej rodisku Oravské Veselé. 

Najväčšia plocha, akú dosiaľ maľovala, bola stena 22 metrov dlhá a 4 metre vysoká. Pokryla ju motívom lesa, v maľbe ukryla aj kovové dvere. „S kamarátom sme stenu sprejovali štyri dni, od siedmej rána do desiatej večer. Pamätám si, ako som potom nevedela udržať lyžičku v ruke,“ vyťahuje spomienku na zákazku umelkyňa, ktorú dva roky po sebe zavolali predvádzať tzv. mural art na festival Pohoda. 

Plátnom sa jej časom stala i ľudská koža. Venuje sa tradičnej tatérskej technike handpoke, kedy tatér „farbu nanáša bodkovane ihlou, kým strojčekom sa linka ťahá. Trvá to dvakrát dlhšie, dôležité je, aby sa netriasla ruka,“ objasňuje Tesa. Pri handpoke môže uplatňovať svoje detailistické sklony, plánuje však prejsť aj na klasický strojček.

https://www.instagram.com/p/BxpogOCIwaE/

Ľudia chcú zákazky lacno a rýchlo 

Brno mladú Oravanku utvrdilo v rozhodnutí venovať sa umeniu naplno. Naráža však na podstatné „ale“. „Na jednej strane viem, že to chcem strašne robiť. Ale na druhej strane rozmýšľam, ako to robiť tak, aby som sa aj uživila. To je dosť náročné.“ Keď je človek na voľnej nohe, musí sa existenčne vybalansovať. 

Tesa spomína jeden slovenský neduh, s ktorým má skúsenosti. Nereálne predstavy ľudí o cene a čase realizácie zákazky, čo sa týka napríklad  maľby na stenu. Všetko chcú lacno a rýchlo.

Tesa predvádzala tzv. mural art aj na festivale Pohoda. Foto – Terézia Tarčáková

Takýto prístup podľa nej vyplýva z nepochopenia umenia. „Návrh zo seba ,nevypľujem´ hneď. Čosi stojí aj materiál. Ale hlavne by mali ľudia pochopiť, že maľovanie na zákazku nie je relax, ale práca. Stojíš pri stene, maľuješ ju aj 13 – 14 hodín a fakt sa nadrieš,“ vysvetľuje Tesa, podľa ktorej sa s podobným problémom stretajú celkovo umelci a ľudia živiaci sa kreatívnou činnosťou.

Keď sa zo záľuby stane práca, človek vytvára aj námety, ktoré by inak nerobil a prispôsobuje sa klientovmu zadaniu.  „O to viac ma poteší, keď ma niekto osloví s prosbou o vytvorenie loga v mojom štýle,“ nadhadzuje, čo vie polichotiť umelcovi z povolania. 

Tesa má na konte viacero spoluprác. Spomína však jednu bizarnejšiu, spätú s jej umeleckým menom. Pod názvom „Tesa“ figuruje firma vyrábajúca lepiace pásky. Terézia využívala ich produkty v rámci obrazov alebo s ich využitím vyrábala doplnky do domácnosti. „Smiala som sa, že niekto dostáva tenisky a ja lepiace pásky,“ hovorí na margo úsmevnej spolupráce. 

https://www.instagram.com/p/BrLGEvWlRva/

V súčasnosti má rozpracovaných viacero projektov, pozornosť však vzbudzuje najmä jej úspešný pohovor pre Google. Detaily zatiaľ prezrádzať nemôže, ale s jej postavičkami sa budeme môcť stretnúť v budúcej aplikácii.

Článok bol publikovaný v augustovom čísle Ružomberského magazínu číslo 8/2019.

Titulná fotografia – Terézia “Tesa” Tarčáková pri svojej tvorbe. Autorka – Anna Zábojníková 

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Po stáži v sekcii zahraničného spravodajstva denníka SME ma viac zaujíma domáce dianie, aj v regióne, ktorý mi je už štvrtý rok prechodným domovom.