O ponovembrovom vývoji v Ružomberku, Vladimírovi Mečiarovi, aj o konšpirátoroch a extrémistoch sme sa rozprávali so známym blogerom Jánom Benčíkom.
V tomto roku si pripomíname viacero okrúhlych výročí. Vo februári uplynulo sedemdesiat rokov od „víťazného“ februára 1948. Je to zároveň rok vášho narodenia.
Pochádzam z rodiny, aké neboli komunistom po vôli. Otec bol rumunským Slovákom, evanjelickým kňazom a účastníkom SNP. Ani on, ani mama, ktorá pochádzala z Vrútok, neboli členmi komunistickej strany. S detstvom sa mi spája počúvanie Slobodnej Európy a neznesiteľné pískanie rušičiek.
Narodil som sa síce v Bratislave, ale keď som mal rok, rodičia sa presťahovali do Mostovej v okrese Galanta. Odtiaľ sme po troch či štyroch rokoch išli bývať do Veľkého Lomu pri Veľkom Krtíši.
Prečo ste sa tak často sťahovali?
Otec až do smrti vykonával duchovnú službu, takže kam ho biskup preložil, tam išla celá rodina.
V roku 1968, keď Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy, ste mali dvadsať rokov.
V tom čase sme žili vo Fiľakove. Keď ma ráno mama zobudila s tým, že nás obsadili Rusi, nechápal som, o čom hovorí. Trvalo asi dva dni, kým vojaci prišli aj priamo do nášho mesta. Pozorovali sme to z kopca, kde je hradná zrúcanina.
Rok 1988, kedy sa uskutočnila Sviečková manifestácia predznamenávajúca spoločenské zmeny, vás už zastihol v Ružomberku. Ako ste sa tu dostali?
Po vojenčine som sa zamestnal v Montážnom podniku spojov Bratislava, ktorý mal zamestnancov po celom Slovensku, takže aj podnikové byty sa nachádzali v rôznych mestách. V mojom prípade boli v hre tri možnosti – trojizbový a jednoizbový byt v Martine a dvojizbový v Ružomberku. S manželkou, s ktorou sme v tom čase bývali na internáte v Krupine, sme si povedali, že jednoizbový byt je primalý, ale trojizbový nám zrejme nedajú, keďže som mal otca kňaza a nebol som v strane. Skúsili sme teda zlatú strednú cestu a vyšlo to. V tom byte sme dodnes.
Boli ste niekedy predtým v Ružomberku?
Jediný raz, keď sme boli na lyžiarskom výcviku na Malinom Brde. Ale to nás len na stanici posadili do autobusu a vyviezli do lyžiarskeho strediska. Takže mesto som prvýkrát videl, až keď sme sa tu prisťahovali.
Kedy to bolo?
Ak si dobre spomínam, tak v roku 1976.
Čo vás na Ružomberku zaujalo ako prvé?
Chcete počuť pravdu?
Samozrejme.
Nadzemné teplovzdušné rúry (smiech). Dovtedy som sa s tým nikde nestretol. Ale teraz vážne – očarila ma príroda. Keďže som však chodil na týždňovky, v Ružomberku som spočiatku trávil málo času.
Ružomberok za socializmu trpel aj kvôli nálepke Hlinkovho mesta. Ako prišelec zvonka ste to nejako vnímali?
Ani nie. Uvedomil som si to až vtedy, keď som pri jednej prechádzke natrafil na skupinu českých turistov, ktorí hovorili: „Tady jsme v Ružomberoku. To je staré ludácke město.“ Skôr som vnímal rivalitu s Liptovským Mikulášom, ktorej dôvody som pochopil až neskôr.
Ako ste prežívali spoločenské zmeny v roku 1989?
Prvé správy o tom, že sa niečo deje, ma zastihli v maringotke v Hliníku nad Hronom, kde som bol vtedy na montážnych prácach. Keďže do Zvolena to bolo len tridsať kilometrov, zúčastnil som sa nejakých vysokoškolských študentských mítingov. Krátko na to som prechádzal cez Nitru, tak som sa zastavil aj medzi študentmi vysokej školy poľnohospodárskej. Dokonca sa mi podarilo nadviazať priamy kontakt s Milanom Kňažkom či Mariánom Labudom.
Neskôr ste zohrávali dôležitú rolu aj v samotnom Ružomberku.
Domov som sa z týždňovky vrátil až 24. novembra. Na rozdiel od väčších miest tu boli ešte len náznaky spoločenského pohybu. V ružomberských závodoch vznikali štrajkové výbory, vo výkladoch sa objavili prvé letáky. Skutočne to začalo žiť až 27. novembra, kedy sa uskutočnil generálny štrajk. Pred budovou mestského národného výboru, dnešného mestského úradu, sa zhromaždilo asi desaťtisíc ľudí. Niektorí začali vykrikovať, prečo na budove neveje československá zástava. Keďže funkcionári nereagovali, s jedným robotníkom, ktorý mal svoju zástavu, sme išli a vyvesili ju na balkóne. Potom nasledovali ďalšie stretnutia, mítingy, vznikol koordinačný výbor VPN…
…práve vy ste sa potom stali predsedom celomestskej organizácie VPN.
Stalo sa tak v januári 1990. Naše sídlo bolo v Robotníckom dome oproti Hotelu Kultúra. Predtým tam sídlili komunisti. Časom sme sa ocitli v situácii, že v tej istej budove sídlilo VPN, komunisti, aj KDH (smiech).
Medzitým som dal výpoveď v montážnom podniku, keďže manželka mala vážnejšie zdravotné problémy. Nakrátko som pracoval v krajskom pamiatkovom úrade a potom som sa stal redaktorom obnoveného Ružomberského hlasu.
Ako ste sa k tomu dostali?
Ponúkol mi to Radislav Kendera, ktorý bol zodpovedným redaktorom prvých čísel. Ale po roku ma z novín vypoklonkovali. Poslanci KDH, SNS a Strany slobody v mestskej rade odhlasovali, že riaditeľka mestského kultúrneho strediska, ktoré bolo vydavateľom novín, ma má preradiť na inú pozíciu. Paradoxom bolo, že zástupca komunistov sa pri hlasovanú zdržal, VPN bolo, samozrejme, proti môjmu preradeniu.
Čo sa im na vás nepáčilo?
Niektoré moje články. Napríklad o spomienkovej slávnosti na Andreja Hlinku, ktorú si hrubým spôsobom sprivatizovali niektoré nacionalistické kruhy. Dekan Jozef Debnár musel dokonca na začiatku slávnostnej omše vyzvať ľudí, aby zložili transparenty s politickými heslami. Niektorým sa nepáčil ani článok o tragédii ružomberských židov či o privatizácii technických služieb.
Kam potom smerovali vaše kroky?
Rok som pracoval ako platený zamestnanec VPN. Zaujímavosťou bolo, že takíto pracovníci boli len v okresných mestách. Ružomberok bol vtedy jediným neokresným mestom, kde malo VPN svojho zamestnanca. Aj to bol dôkaz, že sme si uvedomovali význam tohto mesta a chceli sme napomôcť znovunavráteniu okresu. Dnes však mám pocit, že síce sme znova okresným mestom, ale Mikulášu sa za tie roky podarilo viac posunúť dopredu.
Nechceli ste do politiky vstúpiť aj aktívne? Napríklad kandidovať v komunálnych voľbách v roku 1990?
Nie, nikdy som nemal politické ambície.
Napriek tomu ste pomerne často prichádzali do kontaktu s vysokopostavenými politikmi. Ako mestský predseda VPN ste v Ružomberku vítali Václava Havla, Vladimíra Mečiara, Rudolfa Schustera, Milana Kňažka a ďalších.
Vyplývalo to z mojej vtedajšej funkcie. To bolo všetko. Mňa skôr udivovalo, ako nová politická elita preberala niektoré staré maniere. Napríklad ma volali na bytovú komisiu, kde sa jej členovia radili, komu prideliť aké byty, kto sú naši ľudia… Takýto funkcionarizmus ma vždy desil. Bol som asi typický „vépeenkár“, ktorý sa štítil politických funkcií. Tak si ich potom podelili iní. A nie vždy to dopadlo najlepšie.
Ako ste vnímali Mečiara? Lebo bolo to práve VPN, ktoré ho vytiahlo do veľkej politiky. Neskôr si Fedor Gál, Peter Zajac a ďalší obíjali hlavy o stenu.
Budete sa smiať, ale ja som Mečiarovi dokonca moderoval míting, ktorý mal v Ružomberku pred voľbami v roku 1990. A treba povedať, že si vedel získať ľudí. Niektorí politici hneď po mítingu utekali preč, ani sa nepoďakovali a nepodali ruku. Mečiar však po skončení mítingu sedel dve hodiny v kancelárii VPN a rozprával sa s nami. Chápal, o čom je politika. Vnímal som, že je to bystrý človek, ale aj to, že rozpráva rýchlejšie ako myslí.
Keď však došlo k odštiepeniu Mečiarovho HZDS od VPN, tak Ružomberok bol asi jediným mestom, kde sme im neprenechali nič. Inde si všetky stranícke majetky delili pol na pol.
Neskôr ste dlho pracovali v evanjelickom vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši.
Celých sedemnásť rokov, až do dôchodku. Moja funkcia mala vznešený názov – vedúci odbytu a marketingu. Ale často to bolo o tom, že som bol obyčajným závozníkom, ktorý zabezpečoval distribúciu kníh do našich predajní alebo na farské úrady. Občas som čosi napísal aj do Evanjelického posla spod Tatier.
Prečo sa ružomberský dôchodca rozhodol blogovať o extrémistoch, konšpirátoroch a slovenských žoldnieroch, ktorí na Ukrajine bojujú na proruskej strane?
Ako správny dôchodca som si kúpil notebook a syn mi pomohol zriadiť konto na facebooku (smiech). V jednej internetovej diskusii ma naštvali ľudia, ktorí šíria rôzne konšpiračné teórie. Následne ma znevažovali aj vo svojom internetovom rádiu. To bol prvý impulz, ktorý ma nakopol, aby som si ich začal viac všímať. No a extrémisti nemajú od konšpirátorov ďaleko, často navštevujú ich stránky a zdieľajú články, ktoré tam nájdu.
Prečo sa oveľa viac venujete pravicovým ako ľavicovým extrémistom? Máme predsa bohaté skúsenosti s tým, čo komunisti dokážu.
Áno, ale pravicoví extrémisti sú momentálne omnoho nebezpečnejší ako ľavicoví. Keby to bolo naopak, a v parlamente by sedeli komunisti, venoval by som sa viac im. Zaráža ma, ako sú si oba extrémy podobné – jedným dychom dokážu chváliť Tisa, Putina, aj prednovembrový režim.
Narazili ste na takýchto ľudí aj priamo v Ružomberku?
Vo viacerých blogoch som spomínal okresného predsedu ĽSNS Michala Buchtu, ktorý bol v minulosti členom zakázanej Slovenskej pospolitosti a je pravidelným účastníkom rôznych pochodov a podujatí. Aj keď vystupuje slušne, uhladene, nie je žiadnym neviniatkom. Vo svojom eshope ponúka extrémistické materiály, napríklad knihy o Hitlerovi, NSDAP a podobne. Ale celkovo nemám pocit, že by bol Ružomberok nejakým hniezdom extrémizmu.
Paradoxne, do väčšieho konfliktu ste sa dostali nie s miestnymi kotlebovcami, ale s neúspešnou kandidátkou strany SMER-SD do mestského a krajského zastupiteľstva Danou Sršňovou, ktorá je konateľkou ružomberského bytového podniku a členkou bytovej komisie pri mestskom zastupiteľstve.
Písal som o nej pred dvoma rokmi, pritom som vôbec nevedel, o koho ide. Počas štrajku učiteľov ma zaujalo jej vyjadrenie na facebooku, že štrajkuje 2,67 % škôl a keď sa im nepáči, môžu ísť, čo bude začiatok optimalizácie školstva. Pritom keď kandidovala do mestského zastupiteľstva, prezentovala sa heslom: Pomôcť čo len jednému človeku má zmysel. Sršňová pre môj status podala trestné oznámenie – nielen na mňa, ale aj na môjho syna, ktorý ho zdieľal. Celý prípad však išiel do stratena a nemali sme z toho žiadne väčšie nepríjemnosti. Akurát sme sa museli dostaviť na políciu a vypovedať. Tým sa to celé uzavrelo.
Podstatne väčšie problémy ste mali so slovenským žoldnierom bojujúcim na Ukrajine Máriom Reitmanom.
On sa mi pravidelne vyhráža, že ma zabije, ale dvakrát to prehnal natoľko, že som naňho podal trestné oznámenia. Raz zverejnil fotografiu náboja, ktorý je akože určený pre mňa a raz zverejnil status, že sa nachádza v Ružomberku a všetko si zliznem. Pritom len blufoval, lebo v tom čase bol reálne na Ukrajine. Polícia mi ponúkla aj ochranu, ale odmietol som, lebo mi bolo jasné, že je to celé len Reitmanovo divadlo. Odvďačil sa mi tým, že podal trestné oznámenie aj on na mňa.
Stojí vám to všetko za to?
Stojí. Ľudia, o ktorých napíšem, sa väčšinou zľaknú, zmažú svoje komentáre alebo aj celé profily a vyhovárajú sa, že to v skutočnosti nepísali oni.
Portál Aktuality.sk o vás napísal, že ste sa stali postrachom pre tieto typy ľudí. Máte pocit, že sa vás boja?
Takto by som to nepovedal. Ale myslím si, že si dávajú väčší pozor.
Na druhej strane, oni síce z opatrnosti zmažú svoje profily a komentáre, ale to neznamená, že zmenia aj svoje názory.
Nie som naivný a túto skutočnosť si uvedomujem. Ale dôležité je, že sa o týchto ľuďoch verejne vie. Prichádzajú mi reakcie, kde čitatelia píšu, že doteraz nevedeli o tom, že medzi nami žijú ľudia s takýmito názormi. Verím, že mnohým sa aj vďaka mojím blogom otvorili oči. Prichádza mi veľké množstvo pozitívnych reakcií.
Nie je však dôležité, aby sa o týchto ľuďoch nielen písalo, ale aby sa o nich začala zaujímať aj polícia?
Deje sa aj to.
Vaši kritici vyhlasujú, že ste nimi posadnutí. Čo na to vravíte?
Posadnutý nimi určite nie som. Sám by som bol rád, keby extrémizmus ustúpil trochu do úzadia a nemusel by som o ňom toľko písať.
Stali ste sa pomerne známou osobnosťou. Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Nie, žijem si svoj obyčajný panelákový život.
Dokedy sa plánujete blogovaniu venovať?
Neviem. Budem mať sedemdesiat rokov, takže to vyrieši čas alebo Pán Boh (smiech).
***
Kto je Ján Benčík
Narodil sa v roku 1948 v Bratislave, od roku 1976 žije v Ružomberku. Pred pádom komunizmu pracoval ako montážny technik. Potom sa stal predsedom mestskej organizácie VPN v Ružomberku, pracoval v pamiatkovom úrade, ako redaktor Ružomberského hlasu, učiteľ na základnej škole (dnešná Zarevúca) a vedúci odbytu a marketingu vo vydavateľstve Tranoscius. Po odchode do dôchodku začal blogovať o extrémistoch a konšpirátoroch v internetovom prostredí. V roku 2016 sa stal laureátom ocenenia Biela vrana a osobne ho prijal prezident Andrej Kiska. V roku 2017 získal Novinársku cenu a Cenu európskeho občana. Je ženatý, ma dvoch synov a dvoch vnukov.
Foto – Marek Hasák
