K horúcim letným dňom patrí oddych a zábava pri vode. To všetko ponúkajú nielen kúpaliská, aquaparky, ale aj vodné nádrže. Na Liptove je ich hneď niekoľko.
Sedíme pod rozmerným slnečníkom. Miesto prísediacich zaujali naše plážové tašky, ich vykúkajúci obsah naznačuje, že boli balené v chvate. Odovzdane sledujeme, ako nám zboku prší do piva, pri ďalšom poryve vetra nasledovanom spŕškou studených kvapiek si len tesnejšie pritiahneme sako prehodené cez plavky.
Je okolo nás čulo. Ako keď na prehrávači stlačíte zrýchlený mód – dobiehajú poslední oneskorenci, v bufetových altánkoch nachádzajú útočisko pred dažďom.
Tmavé mračná na oblohe visia ako výsmech, že sme si na Maru nevybrali najvhodnejšie počasie.
Vieš, ako sa ide na Maru? Nie. Ani ty?
Ukázalo sa, že okrem dňa sme netrafili ani vyhovujúci spôsob dopravy. Vrelé zvítanie sa na vlakovej stanici v Liptovskom Mikuláši, cez ramená taška a v hlave ľahkovážna domnienka, že odtiaľ sa už k bájnej vodnej nádrži akosi dostaneme, totiž nestačí.
Ak nie ste pojazdný, ste odkázaný na autobusovú prepravu do Liptovského Trnovca, prípadne na MHD spoj do Tatralandie, odkiaľ sa dá „pešibusom“ dostať do cieľovej destinácie. „Odtiaľ to budete mať už len kúsok,“ ubezpečuje nás tetuška pri informačnom okienku pri voľbe druhého variantu.
Azda je to záležitosť odlišnej predstavy pojmu „kúsok“, no my by sme vzdialenosť vyše troch kilometrov rozhodne nazvali inak.
Nedbáme tú polhodinku ponamáhať údy. Avšak počas šliapania popri hlavnej ceste (v inom kontexte naberá to slovko úplne iný rozmer, všakže) sa nám viac ráz zahryzne do mysle potupná myšlienka, že si nás vodiči pomýlia s devami ľahších mravov.
Je niečo okolo pol jedenástej. Je dusno, sme viac v tekutom než tuhom skupenstve, no na tvárach sa nám usádza víťazoslávny výraz. Mara Camp je pred nami.
Ľadové medvede
Víta nás veľký priestranný areál. Ak patríte k tej časti populácie, ktorá rada chytá bronz, či si zapláva, no nepotrebuje byť pri tom obklopená masami tiel s rovnakou záľubou, Mara by vás mohla osloviť.
A evidentne oslovuje aj poza hranice. Už pohľad na parkovisko a ŠPZ-ky naznačuje, že sa tu prišlo čvachtať viacero národností. O uši sa nám frekventovane obtiera angličtina, poľština i čeština.
Ľudia sa ale v tento deň do vody nehrnú, pláva v nej iba zopár statočných – chlapi a deti s príznačnými nafukovacím vybavením (pri veľkom ružovom plameniakovi premýšľame, či by aj v našom veku bolo spoločensky prijateľné jedného si zadovážiť).
I my sa pred okúsením teploty vody okúňame – nie je vyslovene horúco a sme si vedomé, že nás pri vnáraní sa do Mary bude oziabať.
Ale viete, všetko je o flexibilite myslenia – ak sa nedá plnohodnotne plávať, môžeme si povedať, že sme sa prišli otužiť. Najbližšie dni ukážu, či sme sa chopili roly ľadového medveďa alebo si kreatívne privodili zápal priedušiek.
Kto nechcel byť s vodou v priamo styku, iba tak nezáväzne, má k dispozícii niekoľko vodných atrakcií, vrátane tých z kategórie no-tak-na-to-zabudni, na ktoré svoje ratolesti niektoré maminky za žiadnu cenu nepustia – vodné skútre, bicykle, motorové člny či kajaky. Charakteristickým plavidlom je aj vyhliadková loď Mária.
Keďže okrem fyzických aktivít v podobe plávania vie človek vyhladnúť aj pri horizontálnej polohe na deke, mierime k bufetom. Pri občerstvení však náš duch poklesne, ponuka mohla byť oslnivejšia (nehovoriac o fakte, aký finančný kráter v peňaženke vám spôsobí aj jeden langoš).
Ešteže je tu druhý najlepší priateľ človeka – pivo.
Ilustračná fotografia, autor – Anna Zábojníková
