V čase a pozamatovom priestore

V tom domácom a liptovskom ušli obidve postrehnuteľné veličiny neuveriteľne rýchlo. O chvíľu to bude tridsať rokov čo sa komunizmus porúčal na smetisko dejín. Zamyslením sa späť k adresnejšiemu vyjadreniu tohto diania, potom s ním odišla hlavne vedúca úloha KSČ či KSS. No straníci po zrušení päste robotníckej triedy „Ľudových milícií” zostali a rýchle sa preorientovali.

Z plánovaného hospodárstva sa transformovali do trhového, odložili preukazy tej najprogresívnejšej a najsociálnejšej o ktorej spievali ako o matke pokroku. Zabudli na VUML-y. Potom tí pokrokovejší prišli s tým, že treba zvýšiť produktivitu práce, znížiť prezamestnanosť a chovať sa trhovo. Neskôr niektorí z nich poprepúšťali zamestnancov, predali priemyselné podniky, nakúpili luxusné autá, zabudli na internacionálu a stali sa z nich „manageri“ a prezidenti firiem.

A tam kde bolo treba našiel sa bič na robotníkov, ktorí častejšie fúkali do alkoholových testerov než kedykoľvek predtým. Niekde denno-denná vymoženosť a „know-how“ rýchlo vykvasených tzv. top- manažérov eseročiek slovenského ranného kapitalizmu ako sa zbaviť nepohodlných pracovníkov, keď im na platy zamestnancov neostávalo.

Akosi aj opomenuli Adamcovu či Jakešovu tzv. prestavbu hospodárskeho mechanizmu a vernosť ideológii hlásanej z Moskvy. Proletársky internacionalizmus a chozraščot sa z odborného ekonomického slovníka vytratil, aby ho nahradil budget. Rovnako i demokratický centralizmus, účasť pracujúcich na riadení a tzv. socialistická deľba práce sa stala minulosťou. Niekde v ošiali a eufórii úspechu porážky komunizmu sa zabudlo, že priemysel treba aj obnovovať a nerozkrádať ho. Investovať do neho tak, aby bol konkurencieschopný. 

Po zabuchnutí truhly s kosákom a kladivom s rekviem na isté obdobie prišli ďalšie politické strany a hnutia. Keď ich bolo viac ako tridsať vznikol nový výraz partokracia.  Po tom všetkom, čo tu už mnohí prežili (a hlavne tí starší v táboroch nútených prác za Gottwalda či Zápotockého) sa mnohým s poškodeným zdravím nesnívalo, že raz uvidia katolícku omšu v priamom televíznom prenose s bývalými komunistami v prvých radoch.

Komunizmus vlastne ani nebol, ak si spomeniem na rok 1959, keď nám súdruh učiteľ hovoril, že v ňom ako najpokrokovejšom spoločenskom zriadení a v beztriednej spoločnosti sa budeme mať všetci dobre, že v ňom  bude všetkého dostatok a že mena ako platidlo už existovať nebudú. No dlhé roky sa stále žilo v akýchsi nedostatkoch. 

Niekedy, keď počasie socialistickému poľnohospodárstvu prialo sa urodilo toľko ovocia a zeleniny, že ich v trebišovskom potravinárskom a konzervárenskom závode nebolo do čoho konzervovať. Neboli fľaše či tégliky a potom aj víčka. O pár rokov neskôr zase, naopak, fliaš bolo veľa ale neurodilo sa zase toľko ovocia a zeleniny.

No po rokoch komunizmus vybledol a o Brežnevovi sa päť rokov po jeho smrti už ani nesmelo hovoriť a tobôž pomenovávať sovietske socialistické inštitúcie. Prestal byť vzorom človeka so štátnickou múdrosťou, tak ako ho do príchodu Gorbačova titulovali reálno-socialistické tzv. masovokomunikačné prostriedky. Z násteniek fabrík odišli aj sovietske pokrokové pracovné metódy Zlobina, Sčokina a leninský princíp práce.

U nás v spomienke na prvé štádium komunizmu – socializmus, neskôr na krátke obdobie vystriedal socializmus s ľudskou tvárou, ktorý na 21-ročné obdobie umlčali sovietske tanky. Ďalej to akosi škrípalo keď prišli prvé zdražovania v socialistických obchodoch v rokoch 1977  (a aj 400 percentné) a po nich ďalšie. Do ČSSR na konci 80-tych rokov zavítal nový pojem tzv. „reálny socializmus“. A v ňom niekedy nebolo pre ženské pokolenie dostať ani hygienické vložky.

To už bolo v dobe, kde v republike už chýbalo viac ako stotisíc priezvisk, ktoré z nej odišli. Ľudia o ktorých sa nehovorilo. A ak, tak len vtedy, ak sa im vo vykorisťovateľskom spoločenskom zriadení nedarilo. Keď rečniaci V. Biľak splietal akési vety na poslednom zjazde KSČ v Prahe proti talianskych eurokomunistom s prirovnaním, že nemôžu radiť matke s piatimi deťmi ako prekonať pôrodné bolesti, v republike už kolovalo veľa vtipov na socializmus. Vraj aký je rozdiel medzi ním a kapitalizmom. Socializmus bol v ňom rovnomerne rozdelenou biedou a kapitalizmus trochu nerovnomerne rozdeleným bohatstvom. 

Po vodnými delami rozohnanej vigílii veriacich v marcovej Bratislave 1988 prišiel do Prahy januárový Palachův týden. O desať mesiacov neskôr na Národní tříde v Prahe v piatok 17. novembra 1989, kde študenti mali holé ruce pri masakrujúcich aktoch Verejnej bezpečnosti, dokráčala do predtým najspravodlivejšieho spoločenského zriadenia tzv. nežná, zamatová a novembrová revolúcia. Aj keď džin zabitého Martina Šmída bol na čas asi dvoch hodín vypustený z fľaše do éteru, všetko to navonok  dopadlo dobre. Pražský šéf mestského výboru strany M. Štěpán išiel na dva a pol roka do chládku.

Po zamatovej revolúcii odišli z ČSFR sovietske vojenské posádky chrániace náš štát od kontrarevolúcie. Tá sa ešte predtým, než stačili odísť, premenovala na vojenskú okupáciu. Verní zásadám a obrane socialistického spoločenstva sme vystúpili z vojenského obranného združenia Varšavskej zmluvy, ktorá sa rýchle spolu s RVHP rozpadla. Rozobral sa aj ostnatý drôt na západnej strane hranice napustený elektrinou. 

V marci 2004 sme vstúpili do NATO, do toho North Atlantic Treaty Organization, ktoré nám bolo predstavované ako najreakčnejší a najmilitaristickejši útočný vojenský pakt na svete. Vytratilo sa nevdojak aj vetné spojenie – temné sily nepriatelia socializmu a pokroku. 

Malý okruh československých dejín sa uzatvoril, a mnohí s takýmto zľahčeným textom príspevku a videnia sveta nemusia so mnou súhlasiť.  

Letom – svetom povedané po 30-tke rokov sme sa ocitli opäť znovu na akejsi križovatke dejín.  A vraj po tridsiatich rokoch začíname odznova, pretože ideály a odkazy Nežnej revolúcie sa nenaplnili. Už nestačí konštatovať, že nemáme aj diaľnice či dobudované futbalové štadióny, pomalé a meškajúce vlaky, dvadsať rokov budovanú nemocnicu, či vakcíny proti chrípke a svoje sťažnosti môžeme posielať na ÚDZS. Máme automobilový priemysel o ktorom rozhodujú cudzí vlastníci, rozbité cesty a po toľkých rokoch slobody nevieme poriadne urobiť ani prekopávky s vyrovnanou plochou asfaltu.

Podaktorí po tom, čo sa v 2018-tom vo Veľkej Mači stalo, hovoria, že už aj tí (a draho zaplatení z daní daňových poplatníkov) vraj sklamať v demokracii  nemali. No a práve niektorí z nich ju nehoráznym spôsobom zašantročili a položili právo a spravodlivosť pred okrádačmi a kriminálnikmi na lopatky. A štát ako cisár pán s inštitúciou práva ostáva zrazu nahý. 

V štáte sociálne a trhovo orientovaného hospodárstva s cyrilo-metodskou preambulou v jeho Ústave sa stalo, že ochrancovia práva a orgány (ne)činné v trestnom konaní spolupracovali so zločinom, ktorý sme pomenovali mafia.  

Dokonca na veľmi vysokej komunikačnej úrovni, s esemeskovou komunikáciou štvrtej neotesanej cenovej skupiny, aby riadili a ovplyvňovali jednotlivcov „nepodplatiteľných“ slovenských súdov a zmierňovali rozsudky obvinených. Tak to by tu nikto hádam ani po Veľkej Mači nečakal. A ešte aj po Gorile, Five Star Residence s Bonaparte. A bohvie čo sa ešte od našich slobodných médií a rôznych redaktorov dozvieme. Je až neuveriteľné, a pre štát potupujúce, že do druhej tridsiatky slovenskej republikovej existencie budeme kráčať s takýmto biľagom.

(Vo virvare posledných pertraktovaných udalostí a tzv. „topiek” som si spomenul na jedného lekára a ružomberského chirurga, čo už nie je medzi nami, ktorý vo svojej publikácii Pamäti napísal vetu: „Beda tomu národu, ktorému raz budú vládnuť právnici.“

Zadlžujeme sa, to hovoria ekonómovia, aj keď ešte v minulom roku bývalý premiér povedal, že máme najlepšieho ministra financií v Európskej únii. Vraj ako 5 miliónový národ bankám dlžíme 38 miliárd. Nie slovenských korún ale eur, čo v prepočítaní na staré SKK s prepočtom 30,126 (čo sa vraj dohodlo a prezradilo kdesi na jachte pri teplejšom mori) – 1,140 biliónov korún. (Pre porovnanie v bývalej ČSSR v druhej polovici 80-tych rokov bolo 600 miliárd Kčs skoro dva národné dôchodky (asi ako dnešný výraz pre HDP) a údajne jeden rok raz bolo toľko na skladoch hodnotovo aj tzv. nadnormatívnych zásob, čo vyrobil plánovaný socialistický priemysel).

Sloboda slova povedaného a napísaného po 30-tich rokoch slobody a demokracie nadobudla veľké rozmery. Podpisujú sa petície, každý si môže povedať čo chce (aj keď niekde inde si to rozmyslí, či skutočne môže), odvolávajú sa ministri vo vláde, na menších komunálnych arénach zase starostovia a primátori. Také je aj dnešné Slovensko.

Sú tu médiá, ktorých je s tlačovinami viac ako dosť. Virtuálne na weboch zohrávajú značnú rolu aj na dolnom Liptove. V poslednom dvojtýždenníku Spoločník z 3. 10. 2019 o kultúre a športe, ktoré nám ako Ružomberčanom môžu závidieť iné mestá nad ktorými v konkurencii vyčnievame. Pochopiteľne áno, kultúry je tu dosť. Aj v Kultúrnom dome a kultúre ktorá po nežnej revolúcii zdražela niekoľkonásobne, tu stojí hodnotove vyjadrením v eurách nejaký lepší koncert či divadlo s celebritami takmer 7 hodín práce robotníka zarábajúceho štyri eurá na hodinu. A tak si niekto povie, že kultúra je tu len pre tých majetnejších a jedných a tých istých.

Nesluší sa hovoriť o vtedajšej a dnešnej kúpnej sile obyvateľstva, ktoré na dolnom Liptove do čias „tender revolution“ zarábalo od dva a pol tisíca do tri a pol tisíca Kčs, keď vstupenka na špičkovejšie kultúrne podujatie stála od 20 do 40 Kčs.

Myslím si, že v štatistikách, ktoré zrejme komunálne a regionálne demokracie nezaujímajú, (alebo im to verchuška zakazuje) by bolo raz na mieste konečne zverejniť priemerné platy zamestnancov ružomberských podnikov, inštitúcií, tretieho sektora, a služieb (keď práve tie výrobné nie sú najväčšími zamestnávateľmi), rozparcelovať ich do početností, modusov, mediánov, minimov, maximov a gradientov. Získali by sa zaujímavé čísla, percentá, percentuálna zamestnanosť či nezamestnanosť skupín miestneho obyvateľstva a podrobnejšie demografické údaje. Zaujímavé by boli aj aktuálne dôchodky, kúpna sila dôchodcov, koľko ich skutočne v meste je (ak sa im má vyplatiť sľúbených a po posledných komunálnych voľbách v dobrej vôli pomyselných tridsať eur, či znížiť poplatky za komunálny odpad) a iné. Veď štát si platí takéto inštitúcie, čo by mohli poskytnúť obyvateľstvu i takéto štatistické cifry, ktoré by povedali o meste a okolí viac, a tak by sa niekde na neodpovedané otázky odpovedalo – tak preto je to tak.

Päť pozamatových ružomberských primátorov to v meste Otca národa s ružou v erbe nemalo nikdy ľahké (blog Ružomberský magazín z 18. 9. 2018 Štvrťstoročie kampaní komunálnych volieb v Ružomberku). V jednom z videí, ktoré sa ocitlo na júnových sociálnych sieťach mesta pri stretnutí s ambasádormi mesta z 27. júna 2019, súčasný, piaty primátor Igor Čombor hovorí o totalite a demokracii. Právom hovorí o zlobe medzi ľuďmi, porovnáva negatíva, priznáva, že druhá z nich už prekročila tú prvú, čo by nikto kedysi pred mnohými rokmi neveril.

Slovenské „impíčmenty” boli, sú a budú. V nezadĺženom meste po nedávnej sprenevere mestských peňazí v jednom mestskom podniku; tvrdeniach jedných, že v meste sa majú dobre len vyvolení občania, že mesto stagnuje a nerozvíja sa, že sa sľubujú nereálne sľuby, že z neho odchádzajú občania (a mladí občania za prácou ) prichádza od jedného zo súčasných poslancov mesta Jána Kuráňa na rad aj referendum o odvolaní primátora.

A mali by sa adresne označiť aj neprajníci mesta, všetci neprajníci, farizeji ktorých je v meste dosť, tí ktorí sa aktivizujú pretože im to nehrá do karát. (keď sa hovorí o OC Ruža, ktoré si obyvatelia v meste prajú a želajú, v rozhovore čísla Ružomberského hlasu s primátorom mesta z 11. 10. 2019)

Kto by z občanov chcel, aby tu nebolo Obchodné centrum. Je tu všetko, to základné, čo bežný občan k existencii potrebuje, naviac po veľkých obchodných reťazcoch tu bol pred 4 rokmi dostavaný City Market, kde kúpite takmer všetko z priemyselného tovaru, a to, čo k štandardnému životu potrebujete.  Prvá Hypernova dala zbohom po 13-tich rokoch a často prázdne oslavné Hobbi nevydržalo poriadne ani dva roky. Určite, že mestu aj čosi iné chýba. Niektorí hovoria, že malo by sa v ňom menej kupovať a predávať a viacej vyrábať. Nato ale treba postaviť závody, výrobne, nájsť vhodné miesto aby sa neukradla úrodná zem a nájsť čo najskôr spoľahlivého a hlavne slovenského zamestnávateľa, ktorého by nemusela naháňať polícia, aby vyplatil zamestnancom mzdy.

Sám primátor to viackrát zdôraznil už od roku 2014, že v meste bolo kedysi o desať tisíc pracovných príležitostí viac než je dnes.

V byrokracii zdedenej v Bruseli, to dnes všetko ide ťažšie, (aj o plavárni sa chodíme informovať inde, hoci projekt sa už odobril, súťaž niekto vyhral, a tak treba stavať) a to si musíme priznať a zobrať ako proklamované Mesto turizmu za svoje. 

Okrem toho poslanci sa často vyjadrujú o jeho krásnej okolitej prírode a o meste, ktoré im ako Ružomberčanom prirástlo k srdcu. Mesto ktorému sa v socialistickej minulosti bránilo rýchlejšie a enormnejšie vyvíjať sa, sa vyvíja, a predsa už len v ňom niečo vidno. Nejde to naraz všetko v dnešnej ťažkej a zvlášť v neistej ekonomickej dobe.

Logicky a analogicky treba v ňom dokončiť začaté a so spojenými silami všetkých (ktorí to s mestom myslia čestne, nezištne a úprimne) s priložením vlastných rúk k dielu, začať stavať nové.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.