Symbol vztýčeného ukazováka s prostredníkom má aj dnes svoju symboliku.
Uplynulo odvtedy už neuveriteľných tridsať rokov. Navštevoval som vtedy síce len prvý stupeň základnej školy, ale spomienky na tie dni mám úplne presné – zaplnené námestia v televízii, Štúdio dialóg, výmena obrazu Gustáva Husáka za Václava Havla v školskej triede…
Aj po tridsiatich rokoch má dobové zábery dojímajú. Keď Karel Gott s Karlom Krylom spievajú československú hymnu a ľudia dvíhajú ruky s „véčkom“ na znak víťazstva, behá mi mráz po chrbte.
Symbol vztýčeného ukazováka s prostredníkom má aj dnes svoju symboliku.
„Vé“ ako vďaka. Tým, ktorí stáli na tribúnach, ale aj tým, čo stáli pod nimi. Tým, ktorí boli nespravodlivo odsúdení, ale aj tým, ktorých odsúdilo „len“ ich okolie. Len preto, že verili a boli vnútorne slobodní napriek časom neslobody.
Komunistický režim nepadol zo dňa na deň – celé roky na tom pracovali tí, na ktorých sa dnes neraz pozeráme cez prsty. Ba ani zaplnené námestia ešte nemali vyhraté. Deň, dva, týždeň po udalostiach zo 16. a 17. novembra stále nebolo isté, či sa nezopakuje scenár z roku 1968. Byť na námestí s „véčkom“ chcelo odvahu.
„Vé“ ako výzva. Aj keď od Novembra uplynulo už 30 rokov, stále je to menej, ako trval samotný režim. Tí pred nami svoje poslanie so cťou splnili. Štafetový kolík je teraz v našich rukách. Rovnako ako naša budúcnosť.
Tak hore hlavy, nech vidíme tie výzvy, ktoré stoja pred nami. A chopme sa ich oboma rukami – nie len palcom a ukazovákom.
V aktuálnom vydaní Ružomberského magazínu okrem veľkej témy o priebehu novembrových udalostí v našom meste nájdete aj články o poťahovačkách medzi mestom a ministerstvom obrany, záchrane tajchu pri Korytnici, zábave zvanej geocaching či o znovuzrodení ružomberského volejbalu.
