Novinári by nemali robiť politiku

So zástupcom šéfredaktora týždenníka .týždeň Michalom Magušinom sme sa rozprávali o jeho detstve v Liptovskej Osade a v Ružomberku, o prezidentských voľbách, ale aj o tom, ako sa zmenila novinárčina po vražde Jána Kuciaka.

Bude mať Slovensko po prvú prezidentku?

Vlak Zuzany Čaputovej je natoľko rozbehnutý, že už sa nedá zastaviť. Myslím, že v druhom kole zvíťazí s výrazným náskokom.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Ako to hodnotíte?

Čaputová zosobňuje étos slušnosti ešte lepšie ako Andrej Kiska, keďže jej zrejme nebude možné vytknúť žiadnu daňovú kauzu. Z hodnotového hľadiska však bude Čaputová najliberálnejšou hlavou štátu, akú sme dosiaľ mali.

Čím dokázala presvedčiť krajinu, ktorá je ešte stále pomerne religiózna a konzervatívna?

Zabrala predovšetkým jej úprimnosť. Aj na kontroverznejšie otázky dokázala odpovedať otvorene a autenticky. Spoločnosť, ktorá už dlhšie volá po zmene, v nej našla to, čo hľadala. Na piedestál nestavala kultúrno-etické témy, tie sa jej snažili vnútiť skôr iní, ale hovorila najmä o spravodlivosti, starostlivosti o slabších či o ochrane životného prostredia. To všetko sú témy, ktoré sa dotýkajú obyčajných ľudí. O zmene síce hovorili viacerí kandidáti, ale od nej to znelo najúprimnejšie.

Dôležitú rolu zohrali aj jej najhlavnejší súperi – Šefčovič podporovaný Smerom a Harabin, ktorý bol dlho prepojený s Mečiarom a jeho HZDS. Keby mala dôstojnejších súperov, tak by určite nedosiahla taký výrazný výsledok.

V čej centrále ste strávili volebnú noc?

Bol som u Štefana Harabina, keďže som tipoval,  že sa dostane do druhého kola na úkor Maroša Šefčoviča. Našťastie som sa mýlil.

Koho budete voliť 30. marca?

V prvom kole som volil Františka Mikloška, keďže práve takto by podľa mňa mal vyzerať slovenský prezident. Aj keď mi prekážala jeho mdlá kampaň. V druhom kole budem voliť Zuzanu Čaputovú, ale len ako menšie zlo, alebo, ak to naformulujem pozitívne, ako väčšie dobro z tej ponuky, ktorá ostala. Podľa mňa by totiž prezident, ktorého hlavnou témou je spravodlivosť, mal bojovať aj za spravodlivosť pre nenarodené deti, čo sa od Čaputovej neočakáva.

Tento rozhovor, samozrejme, nerobíme len kvôli prezidentským voľbám, ale najmä preto, že pochádzate z ružomberského regiónu, konkrétne s Liptovskej Osady…

…aby som to upresnil, narodil som sa v Liptovských Vlachoch ako tretí z trinástich súrodencov, a do Osady sme sa presťahovali, až keď som mal asi sedem rokov. Moji rodičia pochádzali z Partizánskeho, ale otec sa zamestnal v Povodí Váhu a dostal miesto na Liptovskej Mare. Zažil som tam krásne detstvo, aj keď mama skoro zošedivela, keďže sme neustále behali po brehu Váhu a Mary.

Ste z trinástich detí, to znie priam neuveriteľne.

Zvonku možno áno, ale pre mňa to bolo úplne normálne. Doma vždy bolo veselo, niečo sa tam dialo. Mám veľmi rád Oravu a tam tiež nájdete porovnateľne veľké rodiny.

Ako to zvládali vaši rodičia?

Oboch veľmi obdivujem, keďže ich život sa točil len okolo nás detí. Mame sa popri materskej, na ktorej bola asi dvadsať rokov vkuse, podarilo vyštudovať ošetrovateľstvo aj so všetkými špecializáciami a dnes pracuje ako vrchná sestra v ružomberskej pôrodnici.

Do školy ste chodili kam?

Základnú školu som absolvoval doma v Liptovskej Osade, potom som chodil na Gymnázium svätého Andreja v Ružomberku. Mali sme viacero fantastických učiteľov, ktorí dokázali študentov nakopnúť k veľkým veciam. Spomínam si najmä na angličtinárku Luciu Olosovú a slovenčinára Mareka Holbusa, ktorý nás dokázal nadchnúť pre literatúru a hrával s nami florbal.

S kamarátmi Miroslavom Gejdošom a Matúšom Záhradníkom sme vytvorili svojskú spisovateľskú bohému – písali sme básne, chodili do krčiem, debatovali o knihách. Doma sme nemali televízor, takže času na čítanie som mal naozaj dosť. V každom ročníku ma spolužiaci prezývali ináč – najprv som bol Dante, potom Dickens a napokon Remarque.

Cez prvé básničky ste sa dopracovali až ku žurnalistike.

Už počas strednej školy som strašne túžil posunúť sa z Liptova niekam ďalej, tak som si dal prihlášku na žurnalistiku v Bratislave. Keďže som chcel čo najviac odľahčiť rodinný rozpočet, striedal som brigádu za brigádou a po supermarkete som chodil s kalkulačkou, aby som čo najviac ušetril. Bol to náročný čas, ale zároveň som bol hrdý, že sa dokážem postarať sám o seba. Za prvé našetrené peniaze som potom vyrazil do sveta.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Kam?

Plný idealistických predstáv z prečítaných kníh som si kúpil letenku na Kanárske ostrovy, v tom čase totiž začal z Bratislavy lietať Ryanair. S pár desiatkami eur som sa tam túlal niekoľko dní, prespával v pieskových dunách, bolo to na hranici depresie a absolútneho nadšenia. Neskôr som nastúpil do Kolégia Antona Neuwirtha, formačno-vzdelávacej inštitúcie neďaleko Bratislavy, vďaka ktorej som mohol ísť už na ozajstné zahraničné pobyty.

Kde všade ste sa dostali?

Najprv som absolvoval trojmesačnú letnú školu vo Washingtone, ktorá bola zameraná na politickú žurnalistiku. Neskôr som absolvoval polročný pobyt na John Jay Institute vo Filadelfii, čo bol najintenzívnejší študijný čas v mojom živote. Predstavte si dvadsať ľudí zatvorených v dome, ktorí vkuse čítajú knihy, píšu eseje a diskutujú o nich. Bol to nielen intelektuálny, ale aj sociálny experiment. Pomedzi tieto aktivity sa mi podarilo zoštátnicovať a vzápätí som odišiel na master štúdium do Londýna.

Odpoveď na otázku, čo vám to dalo, je asi jasná…

V Bratislave som sa veľa dozvedel napríklad o dejinách žurnalistiky, čo ma aj veľmi bavilo, ale ani raz sme do rúk nedostali rozhlasovú či televíznu techniku, lebo tá tam ani nebola. Keď som prišiel do Londýna, hneď v prvý deň sme dostali kartičku od špičkovo vybavených mediálnych štúdií, odkiaľ sme si mohli brať všetko, čo sme potrebovali.

Ďalšou veľkou výhodou bolo, že nás učili ľudia, ktorí pracovali v Reuters či v BBC. Dávali nám spätnú väzbu na naše mediálne výstupy, brávali nás do svojich redakcií. Vďaka tomu som mal možnosť stážovať v redakcii Financial Times. Vlastne až v Londýne som sa definitívne rozhodol, že naozaj chcem byť novinárom.

Prečo ste sa napokon vrátili na Slovensko? Váš životopis by určite nezapadol ani v zahraničných médiách.

Bol som rozhodnutý ostať v Londýne niekoľko rokov, ale moje cesty sa skrížili so Štefanom Hríbom, šéfredaktorom týždenníka .týždeň, ktorý mi priamo povedal, že v Anglicku budem musieť päť rokov robiť na rôznych nižších pozíciách, kým budem môcť robiť to, čo mi on ponúka tu a teraz. Bolo to v čase, keď z časopisu odišlo viacero kľúčových redaktorov a nemal kto robiť na veľkých politických témach. V roku 2015 som sa tak ocitol v redakcii .týždňa.

Po vražde novinára Jána Kuciaka sa veľa hovorí nielen o zmene krajiny, ale aj o zmene výkonu novinárskeho povolania. V čom vy osobne pociťujete túto zmenu?

Politické dianie v krajine sa výrazne zrýchlilo a zintenzívnilo, je potrebné pokrývať naraz veľa vecí, takže mnoho vecí novinári skôr len sumarizujú ako analyzujú. Vražda novinára v mnohých z nás, paradoxne, prebudila odvahu písať ešte otvorenejšie a nebáť sa. Novinári sa postavili aj na tribúny, aby podporili pozitívne zmeny v spoločnosti a pokračovali v diele svojho kolegu.

Objavila sa však aj kritika, že novinári sa správajú príliš aktivisticky, že politické dianie už nielen opisujú a analyzujú, ale aj priamo ovplyvňujú. Čo si o tom myslíte?

Možno to platí o niektorých novinároch, ale určite nie o všetkých. V jednom zo slovenských miest som na tribúne stál aj ja, ale politiku som do svojho prejavu nemiešal.

Je pravdou, že po vražde Jána Kuciaka novinársky aktivizmus stúpol a za normálnych okolností by to nebolo dobré. Na to tu predsa máme aktivistov či tretí sektor. Ale naša krajina sa momentálne nenachádza v normálnej situácii a je dobré, že niektorí novinári robia spoločensky prospešnú nadprácu a sú doslova a do písmena strážcami demokracie. Ale ani v tomto prípade by nemali prekročiť istú posvätnú hranicu – to znamená, že novinári by nemali robiť politiku.

Máte popri tom všetkom čas sledovať dianie aj u vás doma na Liptova?

Samozrejme, veď tu mám svoju rodinu a často chodím domov. Myslím, že aj tento región čelí podobným problémom ako celá krajina – či už je to oligarchizácia, posilňovanie extrémistických síl či ničenie životného prostredia.

 

Kto je Michal Magušin

Narodil sa v roku 1989 v Liptovských Vlachoch ako tretí z trinástich súrodencov. Väčšinu detstva strávil v Liptovskej Osade. Po absolvovaní Gymnázia sv. Andreja v Ružomberku študoval žurnalistiku v Bratislave. Absolvoval vzdelávací program v Kolégiu Antona Neuwirtha a zahraničné edukačné programy vo Washingtone DC a na John Jay Institute vo Filadelfii. Titul MA získal v odbore International Journalism na City University v Londýne. Od jesene 2015 pracuje v týždenníku .týždeň ako politický redaktor, od roku 2018 ako zástupca šéfredaktora. Je slobodný, má 29 rokov.

Foto – Boris Németh, Kristína Kružicová

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.