Obchod s dušou a pozitívnou atmosférou

Miroslava Janigová z Ružomberka pracovala dlhé roky ako manažérka v potravinovom reťazci. Mala takmer všetko materiálne, čo dnešný človek potrebuje, alebo po čom túži. Dobrú funkciu a s tým spojené výhody. Slušný plat, služobné auto, autoritu, uznanie…

No, niečo jej v práci predsa len chýbalo. Hlbší zmysel, postupne už aj radosť z práce a najmä čas. Práca ju úplne pohlcovala. Napokon sa z nej rozhodla odísť. Hlavným hnacím motorom bola túžba zanechať tu niečo hmatateľné. Niečo, čo poteší ľudí a dá jej „nový vietor“ do života. Keď jej rozhodnutie odísť z práce dozrelo, dala výpoveď.

Dostala nápad, našla odvahu

Po odchode zo zamestnania mala chvíľu pracovnú pauzu. Avšak, ani počas “voľných dní“ nezaháľala. Vymyslela si projekt obchodíka s čisto slovenským tovarom. Vlastným i od iných šikovných umelcov či remeselníkov. Spojila vlastné peniaze a dotáciu od úradu práce, našla priestory a najmä odvahu.  A tak pred rokom a pol založila a otvorila útulný obchod Vrkôčik.

„V Ružomberku a aj v celom Liptove mi chýbala predajňa, kde by som si mohla kúpiť typické slovenské ľudové výrobky. Kroje, ručne vyšívané košele, šperky, drevené hračky, mydlové kytice, maľované obrázky… Nemyslela som suveníry vyrobené v Poľsku alebo v Číne,“ vysvetľuje pani Miroslava.

Veľmi múdro využila „dieru na trhu“ a prišla s niečím novým, nápaditým. Vzťah k ľudovému dedičstvu zdedila po mame, ktorá má krajčírsku dielňu.

Po otvorení museli hneď zatvoriť

Po nadšení z otvorenia prišiel šok. Dva týždne po otvorení prišiel kvôli Covidu lockdown, následne zas vojna na Ukrajine. Objektívne príčiny, pre ktoré by sa mohla vzdať a obchod zatvoriť. Avšak, ruka v ruku s kamennou predajňou si prezieravo založila aj e-shop, ktorý jej pomohol prekonať ťažký čas.

Dnes je jej predajňa v Ružomberku už známa. Navštevujú ju ľudia, ktorí si chcú dať ušiť kroj alebo jeho časť, prešiť či dať si opraviť odevy. Alebo si len niečo pekné kúpiť a urobiť radosť sebe aj príbuzným či priateľom.

„Nenahnevám sa, keď sa ľudia prídu len rozhliadnuť a porozprávať. Samozrejme, som rada, keď predám, ale chcem aby Vrkôčik bol miestom, kam by ľudia radi chodili za tovarom i na kus reči,“ zdôrazňuje majiteľka obchodíka, ktorý má svoju atmosféru a najmä „dušu“.

Chodia muži i ženy

V okrese Ružomberok hádam niet človeka, ktorý by jej predajňu nenavštívil. Pani Mirka priznáva, že chodia najmä ženy, ale ani muži nie sú výnimkou. Má už svojich verných a spokojných zákazníkov, ktorí sa pravidelne vracajú. Ale váži si aj takých, ktorí tu boli zatiaľ len „jednorazovo“. „Mám jednu zákazníčku z Banskej Bystrice. Keď príde pozrieť príbuzných, nikdy ma neobíde,“ teší sa.

Dnes hodnotí svoje rozhodnutie zvoliť si originálne podnikanie ako dobrú voľbu. „Liptov je región, kde každá dedina má svoj kroj. A tak tí, ktorí budú chcieť zachovať tradíciu, alebo sa k nej priblížiť, môžu prísť k nám,“ dodáva pani Janigová.

Vlastné strihy, šikovné ruky 

V práci nie je sama. Od začiatku jej pomáha pani Tatiana z Ukrajiny. Keďže je konštruktérka strihov a vie výborne šiť, nevie si bez jej šikovných rúk predstaviť fungovanie obchodu. „Máme všetko vlastné strihy a všetko sú originály. Aj látky mám čisto slovenské,“ hovorí s hrdosťou podnikavá manažérka.

Tatiana je na slovo skúpejšia, radšej sa sústreďuje na prácu. Počas fašiangových dní mali plné ruky práce. Na folklórne, gazdovskské a iné podujatia v ľudovom štýle ušili niekoľko košieľ, sukní či „kabaní“. Pani Mirka je zručná najmä vo vyšívaní. Všetky košele vyšíva výhradne ručne.

Kroje putovali do Kanady i Južnej Afriky

Veľký vzťah má najmä k Liptovským Sliačom, kde má chalupu. Hlavne odtiaľ si berie inšpiráciu pri vyšívaní košieľ či šití krojov. Kroje či iné „peknôtky“ z Vrkôčika putovali už aj do zahraničia. Najďalej do Kanady či Južnej Afriky, kde potešili svadobčanov – mladomanželov.

Hoci podnikanie na Slovensku nie je jednoduché, pani Mirka sa nevzdáva. Splnila si sen, má jasne stanovený cieľ a najmä pozitívnu spätnú väzbu od súčasných a možno aj budúcich zákazníkov.

„Poteší ma, keď sú ľudia spokojní. Keď sa opätovne vrátia alebo prídu ich známi, že videli našu prácu a keď sa im naše veci páčia. To je predsa to, čo som chcela. Chcem sa však poďakovať všetkým za podporu, najmä však svojej rodine, ktorá pri mne stojí,“ uzatvorila náš rozhovor majiteľka Vrkôčika.