O aký vzácny priestor prišiel Ružomberok devastáciou kaštieľa svätej Žofie, si zrejme uvedomujú len tí, ktorí aspoň trochu poznajú jeho dejiny.
Archeologický výskum, ktorý bol narýchlo realizovaný predtým, ako veľkú časť kaštieľa pohltila budova hypermarketu, ukázal, že areál bol kontinuálne osídlený už od najstarších čias. Objavené boli napríklad štiepané nástroje zo staršej kamennej doby. Na mieste sa nachádzalo aj stredoveké pohrebisko.
Pôvodný účel objektu, ktorý tu stál približne od 13. storočia, naznačuje nielen cintorín, ale aj pomenovanie. Necirkevné stavby nezvykli niesť mená svätcov, preto existujú dohady, že pred kaštieľom sa tu nachádzal kostol alebo kláštor.
Zlatý vek
Samotný kaštieľ postavili pravdepodobne v 14. storočí, pričom zlaté časy zažíval od 16. do 19. storočia. V jeho priestoroch sa konali voľby ružomberských richtárov a mestského magistrátu, nakrátko tu bola uschovaná aj uhorská koruna. Keďže kaštieľ sa nachádzal na križovatke významných ciest, prespávali v ňom kniežatá, palatíni, ba dokonca aj poľský kráľ Ján Kazimír.
Význam kaštieľa ešte viac stúpol po zbúraní hradu Likava v roku 1707. „Kaštieľ sa stal sídlom Likavského panstva, panskej súdnej stolice a väznice. Panstvo v areáli zriadilo viacero vlastných podnikov – pivovar, pálenicu a krčmu. Bol tu aj soľný sklad, sýpky a maštale pre dobytok, východne od kaštieľa sa nachádzali panské rybníky,“ uvádzajú autori Monografie mesta Ružomberok.
Prvé dochované zobrazenie kaštieľa pochádza z polovice 18. storočia a vlastníci monografie si ho môžu pozrieť na vnútornej obálke. Zakreslený je na mape Liptova, ktorá sa nachádza v Notíciách Mateja Bela. Autorom mapy je Samuel Mikovíni.
V druhej polovici 18. storočia sa likavské panstvo spojilo s hrádockým do Komorského hrádocko-likavského panstva. Jeho hlavné sídlo bolo na hrade v Liptovskom Hrádku, v kaštieli zostala len pobočka, ktorá však mala veľký význam.
V tomto období postihli mesto aj samotný kaštieľ dva požiare. K obom došlo v ten istý deň 28. júna 1784 a 1797. Najmä ten druhý mal ničivé následky – popolom ľahlo takmer celé mesto, vrátane pôvodného farského kostola, fary, mestského domu, špitálu či kaštieľa.
Kaštieľ počas storočí prešiel viacerými stavebnými úpravami. Vzhľad, aký si pamätajú starší Ružomberčania, dostal pri prestavbe po veľkej povodni v roku 1813. V súčasnosti síce Váh a zvyšky kaštieľa oddeľuje hlavná cesta, ale v tom čase objekt siahal až k rieke.
Rozvrat začali Rusi
Od začiatku 19. storočia sa v kaštieli nachádzali kasárne, ktoré v polovici storočia uvoľnili priestory okresnému súdu. Od roku 1875 do roku 1932 tu sídlil aj krajský súd s väznicou pre celý Liptov, Oravu a Turiec. Práve na tomto mieste bol súdený aj Andrej Hlinka.
Vďaka jeho iniciatíve boli pre súd postavené nové priestory na dnešnej Dončovej ulici. „Vtedajší riaditeľ Liptovského múzea Artur Kürti sa usiloval, aby kaštieľ pripadol múzeu. Keďže však bola hospodárska kríza a Hlinka chcel podporiť zamestnanosť, presadil, aby bol kaštieľ prerobený na delostrelecké kasárne,“ vysvetľuje historik Peter Dvorský.
V roku 1948 v kaštieli sídlilo poľnohospodárske učilište, ale po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa objekt opäť zmenil na kasárne. „Bývali tam zväčša dôstojníci, nachádzal sa tam obchod, kde sa dala zakúpiť napríklad aj sovietska elektronika. Keďže ceny boli nižšie ako v iných obchodoch, nakupovať tu prichádzali aj Ružomberčania,“ hovorí Dvorský. „Rusi však kaštieľ zničili natoľko, že bývať v ňom nechceli už ani oni.“
Chátrajúci kaštieľ dostali v 80. rokoch do vlastníctva Bavlnárske závody V.I. Lenina, ktorý tu zriadili skladové priestory.
„Oceniť treba úsilie riaditeľa textilky Artúra Mydla, ktorý nadviazal na niekdajší zámer Artura Kürtiho a navrhol v kaštieli zriadiť priemyselné a textilné múzeum. Žiaľ, tento nápad sa nepodarilo zrealizovať nielen jemu, ale ani ďalším, ktorí túto myšlienku pravidelne oživujú,“ uzatvára historik Dvorský.
Foto – ruzomberok.sk
