Ako prebiehal komunistický prevrat v Ružomberku

Z hlavného mesta ľudáctva, za ktoré Ružomberok mnohí považovali kvôli spätosti s osobou Andreja Hlinku, sa pred sedemdesiatimi rokmi takmer zo dňa na deň stalo štandardné komunistické mestečko, ktoré nová štátostrana nadlho pripravila o celospoločenský význam.

Prvým z okrúhlych osmičkových výročí v tomto roku je 70. výročie komunistického štátneho prevratu, ku ktorému došlo 25. februára 1948.

Komunisti svoju moc v Československu postupne upevňovali od druhej svetovej vojny, po ktorej sa krajina ocitla v sovietskej sfére vplyvu. Získať absolútnu moc v krajine chceli už po voľbách v máji 1946, ale tie nedopadli podľa ich predstáv.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Nevydarené voľby

V Čechách síce KSČ zvíťazila so ziskom vyše 40 percent hlasov, ale na Slovensku jednoznačne triumfovala Demokratická strana, ktorú podporilo 62 percent voličov. V celoštátnom meradle sa síce komunisti stali najsilnejšou, ale nie dominantnou stranou.

Prezident Edvard Beneš síce poveril zostavením novej vlády lídra KSČ Klementa Gottwalda, ale jej členmi sa stali aj zástupcovia viacerých demokratických strán. Moskve sa príliš pomalé preberanie moci československými komunistami nepáčilo a KSČ obviňovala z koketovania s parlamentarizmom.

Predseda vlády Gottwald, aj predseda slovenského zboru povereníkov Gustáv Husák sa počas celého roku 1947 snažili vyvolať vládnu krízu, ktorá by im umožnila vykopnúť demokratické sily z vlády. Podarilo sa im to však až začiatkom roku 1948.

Pražský krajinský veliteľ bezpečnosti v tom čase vydal rozkaz o premiestnení ôsmich obvodných veliteľov – nekomunistov z Prahy. Demokratickým ministrom sa podarilo vo vláde pretlačiť uznesenie, ktorým zaviazali ministra vnútra za KSČ Václava Noska, aby zrušil toto nariadenie. To ešte netušili, že to bol ich posledný úspech, no zároveň aj voda na mlyn komunistov.

Nosek odmietol akceptovať uznesenie vlády a tak 20. februára 1948 dvanásti ministri za Československú stranu národnosocialistickú, Československú stranu lidovú a Demokratickú stranu podali demisiu. Keďže vláda mala spolu 26 členov, abdikujúci ministri tvorili menšinu.

Ako strategická chyba sa dnes ukazuje to, že svoj krok nekonzultovali so sociálnymi demokratmi a naivne sa spoliehali aj na to, že po ich demisii prezident Beneš vymenuje úplne novú vládu so zastúpením demokratických síl.

Gottwald však cítil, že toto je príležitosť, na ktorú komunisti čakali celé mesiace a začal vytvárať masívny spoločenský tlak na to, aby Beneš na uvoľnené ministerské posty vymenoval ním navrhnutých ľudí.

Preč s reakčnými živlami

Šéf komunistov v reakcii na odstúpenie demokratických ministrov vyzval obyvateľov krajiny, aby zakladali akčné výbory, ktoré z verejného života odstránia „reakčné a rozvratné živly“. Na výzvu reagovali aj ružomberskí komunisti, ktorí v najväčších miestnych závodoch (Slovenské bavlnárske závody, Solo a Supra) transformovali závodné milície na ľudové, teda lojálne KSS.

Gottwaldovi hralo do karát aj to, že 22. februára sa mal v Prahe konať zjazd závodných rád, ktorý organizovali komunistami ovládané odbory. Očakávalo sa asi osemtisíc účastníkov. Delegáciu ružomberských pracujúcich viedla Mária Gregorová, ktorá bola členkou Ústrednej rady odborov a Slovenskej odborovej rady. Na 24. februára závodné rady vyhlásili generálny štrajk.

Zamestnanci ružomberskej textilky v ten deň zaslali prezidentovi Benešovi telegram, v ktorom ho vyzvali, aby podporil „novú pokrokovú vládu Klementa Gottwalda bez tých reakčných živlov, ktoré zapríčinili terajšiu vládnu krízu“.

Autori Monografie mesta Ružomberok konštatujú, že „bezprostredne po štrajku došlo k mocenskému zlomu v podnikoch na území Ružomberka i v meste samotnom“. Kľúčovými komunistickými aktérmi boli napríklad Martin Lenko, Jozef Neumann, Matej Cheben, Engelbert Gregor a ďalší, ktorí sa stali členmi okresného akčného výboru.

Deň po generálnom štrajku prezident Beneš domácemu, ale aj zahraničnému tlaku zo strany Sovietskeho zväzu ustúpil. Svoje zohrali aj spomienky na „mníchovskú zradu“, keď sa ako prezident musel prizerať tomu, ako západní spojenci obetovali Československo Hitlerovej rozpínavosti. Obával sa, že v prípadnom odpore komunistom, by opäť ostal sám bez akejkoľvek výraznejšej podpory.

Guľomety v bavlnárskych závodoch

Komunisti tak 25. februára dosiahli svoje – Beneš prijal demisiu demokratických ministrov a na uvoľnené posty menoval Gottwaldových ľudí. Moc v krajine tak úplne prebrali komunisti.

„Do 27. februára boli vo všetkých významných továrňach a prevádzkach v meste ustanovené Ľudové milície. Ich štáb zasadal na okresnom výbore KSS. Medzi prvé úlohy patrilo obsadenie sekretariátu DS,“ píšu autori Monografie mesta Ružomberok. „Prvé zbrane – 20 kusov pištolí a strelivo osobne priniesol z Bratislavy Ján Krátky st., podpredseda organizácie KSS v Slovenských bavlnárskych závodoch.“

Čoskoro pribudli pušky, samopaly a dva ľahké guľomety, ktoré umiestnili na streche I. a II. pradiarne. Jednotke ľudovej milície velil Jozef Haríň. Riaditeľ textilky Pavol Hudoba musel závod opustiť, vymenení boli aj ďalší členovia vedenia.

„Podobne aj v papierňach obsadili milicionári kľúčové body – vrátnice, telefónne ústredne, závodný rozhlas a stanice závodnej stráže,“ opisuje zlomové chvíle monografia o dejinách Ružomberka.

Akčné výbory po celej krajine vylúčili zo zamestnania 28-tisíc štátnych a verejných zamestnancov a z vysokých škôl vyhodili asi sedemtisíc študentov (takmer štvrtina všetkých vysokoškolákov). V Ružomberku komunisti odstránili napríklad aj predsedu MNV Ondreja Voskára, ktorý bol členom DS. Rozpustený bol aj ONV, ktorého kompetencie prebrala Dočasná okresná správna komisia.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Mnohí sa spoločenským zmenám prispôsobili aj dobrovoľne. Kým v roku 1946 mala okresná organizácia KSS v Ružomberku približne 3200 členov, zakrátko po februárovom prevrate ich bolo už takmer 5500.

V májových voľbách získala jednotná kandidátka Národného frontu zostavená komunistami na Slovensku takmer 85 percent hlasov (ostatní voliči vhodili biele lístky). V samotnom okrese Ružomberok komunisti zaznamenali ešte výraznejší úspech – dostali viac ako 91 percent hlasov. Komunistická mašinéria sa mohla rozbehnúť naplno.

Ilustračné foto – wikipedia.org

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.