Po úraze to nevzdal, vyrába šiltovky s dreveným šiltom

Život 35-ročného Ružomberčana Aleša Rauša poznačil tragický úraz. Napriek tomu to nevzdal. Dnes opäť stojí na vlastných nohách, pracuje, športuje a motivuje druhých.

S Alešom sme sa stretli na mieste, kde trávi najviac času – v dielni. Na vešiakoch visí oblečenie, na poličkách majú svoje miesto netradičné šiltovky. Z každého jedného kúska cítiť originalitu, ale aj množstvo hodín odrobenej práce.

Keď sa jedny dvere zatvoria, otvoria sa druhé

Na Alešovi vás hneď zaujmú dve veci – nezvyčajná šiltovka na hlave a barle v rukách. „Mal som 20 rokov,“ začína Aleš svoje rozprávanie. „Po prvom ročníku na vysokej škole som išiel cez leto pracovať do Anglicka. Spadol som z rebríka, polámal si chrbticu a kompletne som ochrnul na dolnú časť tela. Tam ma aj prvýkrát operovali.“

Operácia z doteraz neznámych príčin prebehla až na ôsmy deň, následne ho previezli na Slovensko. Lekári v ružomberskej vojenskej nemocnici však zistili, že jedna zo skrutiek, ktorá fixovala stavce, siaha až do miešneho kanála.

Po chybe anglických lekárov hrozilo, že Aleš zostane natrvalo pripútaný k invalidnému vozíku. Nasledovala reoperácia v Nových Zámkoch. „Tri týždne po úraze som začal cítiť nohy od kolien až nadol. Začal som pomaly zapájať niektoré svalové partie a pár rokov som kombinoval invalidný vozík a barle. Teraz mi pomáhajú už len barle,“ vracia sa k postupnému zlepšovaniu svojho zdravotného stavu.

Dnes cvičí nielen doma či vo fitness centre, ale športu sa venuje aj profesionálne. Každú stredu trénuje na zimnom štadióne v Dolnom Kubíne parahokej, ktorý sa hrá na sánkach. Hovorí, že práve kvôli bezbariérovosti štadióna sú tam vytvorené najlepšie podmienky na Slovensku.

V hokeji na sánkach reprezentuje aj zlínsky klub SHK LAPP. Cez leto bicykluje a k športovaniu sa snaží motivovať aj ďalších ľudí, ktorým zdravotný úraz natrvalo poznačil život.

Kriváň aj čičmianske vzory

Pracovný deň začína Aleš vo svojej chránenej dielni, kde sa venuje počítačovej grafike a počítačovým službám. Popri tom sa pred troma rokmi začal venovať aj unikátnemu projektu, vďaka ktorému sa stal známym aj za hranicami Slovenska.

Nápad vymyslieť vlastnú značku vznikol vďaka surfovaniu po internete. „Pozeral som, čo je trendy, a v tom mi zišlo na um vyrábať šiltovky s dreveným šiltom,“ spomína Aleš. Drevené čapice v tom čase nikto nevyrábal, dnes už vie aj o konkurencii.

Od vytvorenia značky Čapica vyrobil viac ako 800 šiltoviek. Do výroby je zapojených deväť subdodávateľov, no každá jedna prejde priamo cez Alešove ruky. „Starám sa o šilt. Robím s dyhami, ktoré ešte spracujem, a potom každý jeden šilt brúsim – frézujem a povrchovo upravujem. Dávam si záležať na tom, aby nebolo vidieť ako je uchytený na šiltovke, aby to vyzeralo čo najestetickejšie,“ opisuje svoju prácu tvorivý Ružomberčan.

Drevené šilty vie gravírovať zospodu aj zvrchu, ponúka približne 25 motívov, medzi ktorými je aj Kriváň, čičmianske vzory či moderné heslá. Priestor však dáva aj umelcom, ktorí na šiltoch zanechajú svoju originálnu tvorbu. Okrem toho vyrába šiltovky aj pre milovníkov skejtu a longboardov.

Aleš si dáva záležať na každom jednom kúsku (Foto: autorka )

A hoci jeho najväčšou oporou sú rodičia, asistenti a kamaráti, prial by si, aby mu v budúcnosti ešte niekto pomáhal. ,,Zatiaľ som v dielni sám, no plánujem prijať jedného pomocníka, tiež zdravotne postihnutého. Už je toho na mňa priveľa,“ povzdychuje si Aleš.

Nosia ich všetky vekové kategórie

Šiltovky prídu novým majiteľom v krabici, ktorá pripomína peň stromu. Celý Alešov projekt má hlbšiu myšlienku. „Z každej jednej predanej šiltovky darujem euro na výsadbu nových stromov. Razím filozofiu, že prírode treba nielen brať, ale jej aj čosi dať. Preto v každej krabičke nájdete aj semiačko stromu na zasadenie či pár kvapiek esencie, ktorá vonia ako les.“

Alešove šiltovky nie sú určené len pre mladých. Priznáva, že ich kupujú aj rodičia pre svoje deti, no jednu predal aj 70-ročnému pánovi či dokonca baptistickému kazateľovi. Šiltovkami s dreveným šiltom sa však môžu pochváliť aj známi herci, športovci či speváci.

Často robí aj zákazky pre firmy, ktoré si dávajú vygravírovať vlastné logo či motto. Dokonca robí úpravy aj pre vegánov – kožené logo a pásik nahrádza koženkovým.

Čapice s dreveným šiltom sú známe už aj v zahraničí. Nejednu už poslal do Anglicka, Nemecka, Holandska, Francúzska, Spojených štátov či do Japonska. Okrem nich vyrába aj mikiny, tričká a tašky, ktoré sú pokryté krúžkami so suchým zipsom.

„Na oblečenie si môžu dospelí aj deti lepiť rôzne nášivky, ktoré ponúkam, alebo si vytvoriť vlastné. Môžu si na ne napísať aj nejaký text a zanechať tak správu kamarátom či rodičom,“ opisuje Aleš svoju výrobnú ponuku.

Mladý tvorca je, samozrejme, známy a populárny aj vo svojom rodnom meste. A tak, ako iní pomáhajú jemu, snaží sa aj on pomôcť druhým. Svoj životný odkaz šíri napríklad prostredníctvom motivačných prednášok pre žiakov a študentov ružomberských škôl.

Titulná fotografia – Aleš Rauš, Foto – autorka

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 12/2018.

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka. V RK Magazíne som zástupkyňa šéfredaktorka a web editorka portálu rkmagazin.sk.