Najznámejší obyvateľ autobusovej stanice

Poznajú ho všetci, no nikto presne nevie, čo je zač. Takto mu to aj vyhovuje – byť zahalený rúškom tajomstva.

Rokmi ošúchaná a zafúľaná žltá reflexná bunda, okuliare a čiapka na hlave. Dookola rozložené vedrá a bandasky plnené vodou so saponátom. Na stanici púta väčšiu pozornosť ako hlučné hlásenia o meškajúcich vlakoch.

Keď som sa Adamovi prvýkrát prihovorila a oslovila ho s prosbou o rozhovor, čakala som, že ma odmietne. Stal sa však presný opak. Počas takmer dvoch hodín mi dovolil nazrieť do svojho života. Aj keď len zľahka a z veľkej diaľky. Tak, aby tajomná aura, ktorá ho obklopuje, ostala neporušená.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Výplata? Cigareta a pár mincí

Okolo Adama je vždy rušno. Keď som sa s ním začala zhovárať, čosi z jeho slávy preskočilo aj na mňa. Hneď som bola centrom pozornosti okoloidúcich.

Podľa prízvuku zaručene spoznáte, že pochádza z východného Slovenska. Keď sa však začnete pýtať na detaily, stiahne sa a informácie musíte z neho ťahať ako z chlpatej deky. Nehnevá sa, práve naopak, baví sa na tom.

„V nemocnici,“ odpovedá s potmehúdskym úsmevom na otázku, kde sa narodil. ,,Mama je Slovenka, otec Srb. Zomrel na rakovinu a tak mama ostala sama. Na východe mám aj brata a sestru,“ prezrádza o svojej rodine, s ktorou sa však už dlho nestretáva.

Po strednej škole absolvoval vojenčinu, chcel sa stať kňazom. Vraj si vyskúšal aj život v kláštore. Detaily sa však nedozvedám.

Rovnako je to pri ďalšej prekvapivej informácii – Adam má podľa vlastných slov vysokoškolský titul bakalára a ovláda päť cudzích jazykov. Skúšať ho nechcem, musím si vystačiť s dôverou, že si nevymýšľa.

A ako sa dostal do Ružomberka? „Kamarát kedysi chodil na kamióne. Raz išiel na Oravu, tak som sa k nemu pridal. Vystúpil som v Ružomberku a rozhodol som sa ostať. Už je tomu trinásť rokov,“ opatrne skladá mozaiku svojho života. ,,Páči sa mi tu, aj keď zo začiatku som to mal ťažké. Teraz bývam v ubytovni, živím sa aktivačnými prácami a umývaním autobusov.“

Takto Adama všetci poznajú. Umýva deň čo deň.

Medzitým prichádza diaľkový spoj. ,,Toho šoféra poznám! To je môj kamarát,“ teší sa Adam a rukami ho naviguje, že môže ísť ešte kúsok dopredu.

Adam má na vyčistenie rozľahlého čelného skla len pár minút. Niekedy je však taký rýchly, že cestujúcim stihne pomôcť aj s kuframi.

,,Prídem ráno, a odídem, kedy sa mi chce. Niekedy popoludní, inokedy až večer,“ približuje svoju pracovnú dobu.

„Snaží sa, a to je dobre,“ prezrádza šofér, zatiaľ čo Adam opakuje naučené pohyby. Odmenou je niekoľko mincí v ruke. To je jeho výplata. Niektorí šoféri k nim prihodia aj cigaretu, pár vľúdnych slov a ide sa ďalej.

„Nájdu sa aj takí, ktorí nemajú záujem o moje služby,“ prizná Adam a hneď nachádza aj dôvod. „Všetky problémy spočívajú v medziľudských vzťahoch,“ ponúka múdru odpoveď, ktorá možno vysvetľuje aj jeho životné osudy. Viac však neprezradí.

,,Život sa dokáže vymaľovať sám a to tak, že druhí to nepochopia. Takto to bolo aj v mojom prípade. Stali sa veci, s ktorými som ani sám nepočítal,“ tajuplne odpovedá môj spoločník.

Bútľavá vŕba

Pravidelní cestujúci už majú Adama za svojho. ,,Stretávam ho celé roky. Umýva autobusy, ale popri tom sa aj porozpráva s ľuďmi,“ hovorí dôchodkyňa Eva, zatiaľ čo čaká na svoj spoj.

Umývač Adam spĺňa aj úlohu informátora. ,,Neviete, či už išiel autobus do Námestova?“ pristavuje sa pri ňom jedna z cestujúcich. „Odišiel pred pätnástimi minútami, ale o chvíľu vám pôjde ďalší,“ odpovedá Adam, ktorý pozná nielen príchody a odchody väčšiny spojov, ale aj šoférov, stánkarov a zamestnancov stanice.

„Vypočujem si tu toľko životných príbehov, že by ste neverili. Kamaráti sa ma stále pýtajú, ako je možné, že mi ľudia o sebe toľko toho povedia, keď ma ani poriadne nepoznajú. Sám sa čudujem,“ hovorí staničná „bútľavá vŕba“.

V tom prichádza ďalší autobus a Adam sa púšťa do ďalšej fušky.

Titulná fotografia – Adam počas svojej práce na autobusovej stanici.  Foto – autorka.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2018.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.