Poznajú ho všetci, no nikto presne nevie, čo je zač. Takto mu to aj vyhovuje – byť zahalený rúškom tajomstva.
Rokmi ošúchaná a zafúľaná žltá reflexná bunda, okuliare a čiapka na hlave. Dookola rozložené vedrá a bandasky plnené vodou so saponátom. Na stanici púta väčšiu pozornosť ako hlučné hlásenia o meškajúcich vlakoch.
Keď som sa Adamovi prvýkrát prihovorila a oslovila ho s prosbou o rozhovor, čakala som, že ma odmietne. Stal sa však presný opak. Počas takmer dvoch hodín mi dovolil nazrieť do svojho života. Aj keď len zľahka a z veľkej diaľky. Tak, aby tajomná aura, ktorá ho obklopuje, ostala neporušená.
Výplata? Cigareta a pár mincí
Okolo Adama je vždy rušno. Keď som sa s ním začala zhovárať, čosi z jeho slávy preskočilo aj na mňa. Hneď som bola centrom pozornosti okoloidúcich.
Podľa prízvuku zaručene spoznáte, že pochádza z východného Slovenska. Keď sa však začnete pýtať na detaily, stiahne sa a informácie musíte z neho ťahať ako z chlpatej deky. Nehnevá sa, práve naopak, baví sa na tom.
„V nemocnici,“ odpovedá s potmehúdskym úsmevom na otázku, kde sa narodil. ,,Mama je Slovenka, otec Srb. Zomrel na rakovinu a tak mama ostala sama. Na východe mám aj brata a sestru,“ prezrádza o svojej rodine, s ktorou sa však už dlho nestretáva.
Po strednej škole absolvoval vojenčinu, chcel sa stať kňazom. Vraj si vyskúšal aj život v kláštore. Detaily sa však nedozvedám.
Rovnako je to pri ďalšej prekvapivej informácii – Adam má podľa vlastných slov vysokoškolský titul bakalára a ovláda päť cudzích jazykov. Skúšať ho nechcem, musím si vystačiť s dôverou, že si nevymýšľa.
A ako sa dostal do Ružomberka? „Kamarát kedysi chodil na kamióne. Raz išiel na Oravu, tak som sa k nemu pridal. Vystúpil som v Ružomberku a rozhodol som sa ostať. Už je tomu trinásť rokov,“ opatrne skladá mozaiku svojho života. ,,Páči sa mi tu, aj keď zo začiatku som to mal ťažké. Teraz bývam v ubytovni, živím sa aktivačnými prácami a umývaním autobusov.“
Medzitým prichádza diaľkový spoj. ,,Toho šoféra poznám! To je môj kamarát,“ teší sa Adam a rukami ho naviguje, že môže ísť ešte kúsok dopredu.
Adam má na vyčistenie rozľahlého čelného skla len pár minút. Niekedy je však taký rýchly, že cestujúcim stihne pomôcť aj s kuframi.
,,Prídem ráno, a odídem, kedy sa mi chce. Niekedy popoludní, inokedy až večer,“ približuje svoju pracovnú dobu.
„Snaží sa, a to je dobre,“ prezrádza šofér, zatiaľ čo Adam opakuje naučené pohyby. Odmenou je niekoľko mincí v ruke. To je jeho výplata. Niektorí šoféri k nim prihodia aj cigaretu, pár vľúdnych slov a ide sa ďalej.
„Nájdu sa aj takí, ktorí nemajú záujem o moje služby,“ prizná Adam a hneď nachádza aj dôvod. „Všetky problémy spočívajú v medziľudských vzťahoch,“ ponúka múdru odpoveď, ktorá možno vysvetľuje aj jeho životné osudy. Viac však neprezradí.
,,Život sa dokáže vymaľovať sám a to tak, že druhí to nepochopia. Takto to bolo aj v mojom prípade. Stali sa veci, s ktorými som ani sám nepočítal,“ tajuplne odpovedá môj spoločník.
Bútľavá vŕba
Pravidelní cestujúci už majú Adama za svojho. ,,Stretávam ho celé roky. Umýva autobusy, ale popri tom sa aj porozpráva s ľuďmi,“ hovorí dôchodkyňa Eva, zatiaľ čo čaká na svoj spoj.
Umývač Adam spĺňa aj úlohu informátora. ,,Neviete, či už išiel autobus do Námestova?“ pristavuje sa pri ňom jedna z cestujúcich. „Odišiel pred pätnástimi minútami, ale o chvíľu vám pôjde ďalší,“ odpovedá Adam, ktorý pozná nielen príchody a odchody väčšiny spojov, ale aj šoférov, stánkarov a zamestnancov stanice.
„Vypočujem si tu toľko životných príbehov, že by ste neverili. Kamaráti sa ma stále pýtajú, ako je možné, že mi ľudia o sebe toľko toho povedia, keď ma ani poriadne nepoznajú. Sám sa čudujem,“ hovorí staničná „bútľavá vŕba“.
V tom prichádza ďalší autobus a Adam sa púšťa do ďalšej fušky.
Titulná fotografia – Adam počas svojej práce na autobusovej stanici. Foto – autorka.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2018.
